Andrea Karnasová je však skvelá nielen dabingová, ale aj divadelná a televízna herečka a má odvahu vziať aj rolu, od ktorej by mnohé iné herečky dali ruky preč a lesbičku by v našom seriáli nezahrali. Andrea to však dáva so šarmom, ktorý je pre ňu príznačný. Aj pri rozhovore s ňou má človek pocit, že sedí na káve s pohodovou priateľkou, nielen seriálovou, ale aj skutočnou.

Do Košíc ste prišli vďaka podujatiu Noc literatúry. Ste zanietenou čitateľkou a aj v súkromí trávite večery s knihou?

- Áno, veľmi rada čítam. V poslednej dobe naozaj televízor ani veľmi nezapínam, ale veľa čítam. A teraz už mám na to čoraz viac príležitostí, lebo keď bolo dieťa menšie, alebo keď som mala veľa pracovných povinností v divadle, tak to nešlo. Mám rada ezoterickú literatúru, ale aj magický realizmus a čarovné príbehy.

A čo romantika z červenej knižnice? Scéna, kedy hlavná hrdinka odchádza k zapadajúcemu slnku so svojím vyvoleným... toto nie je nič pre vás?

- Červenú knižnicu, tak to jasné! Aj keď teraz už menej, ako kedysi, ale dokonca som si v takom príbehu zahrala Madame Bovaryovú. Všetci potrebujeme v živote trochu romantiky a podľa mňa aj muži. Oni sa len tvária, že to nie je nič pre nich, aby sme si nemysleli, že sú zženštilí. Ale veď to je krásne a chlapi by červenú knižnicu mali mať ako povinnú literatúru, aby vedeli, čo od nich očakávame. A potom by vedeli, po čom ženy túžia.

Aký je váš mužský ideál? Je to ten galantný pán ako z románu?

- Ja mám rada galantných mužov, ale na tom nie je nič čudné, alebo zvláštne, ale naopak, úplne normálne. No, žiaľ, prišla emancipácia, také niečo čudné, že ženy priam bijú mužov, keď im zložia kompliment... Asi to bude z Ameriky, veď zato, že ich pán prezident zložil lichôtku ministerke, sa strhla priam honba na „čarodejníka". Za krásnu lichôtku? Pretože je džentlmen? Veď by si to tie americké ženy mali vážiť.

Možno na základe postáv, ktoré ste stvárnili, som mala pocit, že ste emancipovaná žena, ktorá stojí nohami pevne na zemi, vie čo chce, ide si za tým a nepotrebuje sa zakaždým vyplakať na mužskom ramene a schovať sa zaň.

- Ale to, že žena vie, čo chce, neznamená, že nemá rada galantných džentlmenov. A prebíjať sa životom? No keď to musíte, keď vám nič iné nezostáva, tak to viete. Asi aj preto my, ženy, rodíme, lebo my to zvládneme za každých okolností. Prepáčte páni, ktorí ste výnimky, ale tá žena má zrejme viac sily. To je fakt, ktorý máme daný zhora. Nehovorím o tom, kto je lepší a kto horší, to v žiadnom prípade. Každý tu hráme svoju rolu, a preto rodíme my, lebo muži pri pôrodoch odpadávajú... Ale ani to tým mužom nezazlievam, veď je to také šarmantné, keď odpadnú...

Boli ste taká odmalička? Šli ste si za svojím a museli ste si napríklad presadiť herectvo u rodičov? Nechceli vás natlačiť do niečoho „seriózneho"?

- Ja som s nimi ani nejako nebojovala. Pre mňa to bol fakt a oni to nejako rešpektovali. Asi som im nejako nedala na výber. Bol to pre mňa prirodzený smer, počúvala som svoj vnútorný hlas, čo sa mnoho ľudí bojí. Takže ja som bola presvedčená o tom, že to mám zhora dané a niet iného povolania ako herectvo.

Takže ste boli herečka od plienok a vždy stredobod pozornosti?

- Asi áno, aj keď sa priznám sa, že mnohokrát som plachá. Nemám veľmi rada, ak mám byť celkom stredobodom pozornosti. Takže som extrovert, ale do istej miery.

A čo vaša dcéra Lujza, podedila gény, keďže sú mama aj otec herci?

- Cítim u nej, že vie intonovať, keď k niečomu príde, ale nejako ja neviem....

...nehrá na vás tie typické etudy dieťa - rodič?

- Niekedy áno, ale to asi každé dieťa na svojho rodiča. No myslím si, možno, že sa mýlim, že to nie je jej vášeň a vnútorná túžba. Ja som od malička nič iné nechcela. No ale ako sa rozhodne, tak bude.

Nebudete ju odhovárať?

- Nie. Ja na to nemám právo. Ona sem neprišla kvôli mne. Ona prišla cezo mňa, nie pre mňa, takže ja sa ju budem snažiť usmerňovať, byť pri nej, byť jej oporou, ale nemám právo zasahovať do jej rozhodnutí. Keď bude väčšia, ona si povie, čo chce. Nech si to vyskúša. Aj keď sa popáli.

Aká ste mamička? Keďže dcéra je jedináčik, ako rozvedená mama ju rozmaznávate, alebo máte prísne stanovené mantinely?

- Ako kedy. Ja mám pocit, že nerozmaznávam, ale potom mi niekto povie, že by som mohla byť aj tvrdšia. No ja ju nechávam vyrastať tak voľnejšie. Samozrejme, máme stanovené určité hranice, ale pánbožko ma pozná a on mi poslal takú dušičku peknú, hotovú, ktorá mňa tiež učí a posúva, takže tfuj, tfuj, zatiaľ sme nijaké veľké problémy nemali. Ja som za ňu veľmi vďačná.

Veľmi vás obohatila...

- Áno, aj samotné tehotenstvo šlo v podstate bez problémov, aj to dieťa od narodenia spalo, hneď sa prisalo, šlo to tak prirodzene... a možno to bolo v tom, že ani ja som z toho nerobila nijaké haló, tak všetko šlo v pohode.

Pohodový prístup k životu je pre vás príznačný a prvoradý?

- No, veď o tom to je. Asi všetci chceme prežiť ten svoj život, tú našu púť po svete tak nejako čo najpohodovejšie a najkrajšie.

Keď sa povie Andrea Karnasová, tak väčšina z nás dodáva „Karny", hneď sa nám vybaví seriál Priatelia. Slovenský dabing bol mimoriadne vydarený, český sa s ním nedá ani porovnať...

- Dokonca ani nemecký nie je taký podarený. Toto naozaj vyšlo.

Spomínate s láskou na túto etapu?

- Veľmi. Nadabovala som veľa postáv a seriálov, sú príjemnejšie, aj menej príjemné, ale toto bolo obdobie, na ktoré veľmi rada spomínam. Možno je to aj tým energetickým zoskupením ľudí, ktorí sme na tom pracovali, ale aj samotným originálnym seriálom. Ten Američanom vyšiel a aj režisérke Števe Gorduličovej vyšlo obsadenie slovenskými hercami. Napriek tomu, že podaktorí z nás sme neboli obsadení na prvú a našťastie tie moje iné kolegyne nemohli. Takže asi to tak malo byť.

Volá vás vôbec niekto Karny? Alebo to bola prezývka špeciálne len pre titulky Priateľov?

- Stále to zostalo a veľa ľudí mi tak hovorí. Aj keď dostávam dispozície z produkcie Paneláka, tak je napísané: „Karny, vtedy a vtedy máš nástup..." Vzniklo to tak, že Števa vymyslela, aby sme každý mali nejakú prezývku. Ja som nemala žiadnu a na nič som nevedela prísť, ale môj brat hrával futbal a spoluhráči ho volali Karny. Tak som mu tú prezývku nejako ukradla. Teda zdedila...

Vaši priatelia sú z hereckej brandže, alebo je pravda, čo sa hovorí, že tam úprimné priateľstvá neexistujú?

- Ale existujú. Mám priateľov aj z hereckých, aj mimohereckých kruhov. Nie je ich síce veľa, ale o to sú kvalitnejší.

V seriáli Panelák ste svojou postavou lesbičky barmanky Denisy posunuli hranice slovenského puritánstva, ale aj tolerancie. Ste všeobecne tolerantný človek?

- Snažím sa byť. Je dôležité rešpektovať druhých. Možno sa na to niektorí ľudia škaredo pozerajú, ale ja predsa nemám právo nikoho súdiť. Každý máme právo na život a ako si ho zariadime, tak bude.

Kde sa však končí hranica vašej tolerancie? Čo už nie ste ochotná tolerovať?

- Určite násilie v akejkoľvek forme a podobe.

A ľudskú hlúposť?

- Tak čo už s ňou? Rešpektujem a tolerujem, pokiaľ to nerobí nikomu zle.

V Paneláku ste sa asi tiež zišli dobrá partia...

- Áno, vždy sa tam teším. Hovorí sa, že ryba smrdí od hlavy, tak tentoraz ryba vonia od hlavy, skrátka, chcem povedať, že je to tam také dobré. Asi sme sa tam stretli.

Viete vôbec namiešať nejaký drink?

- Niečo by som aj zvládla. Hoci rekvizitári občas namietajú, že to robím zle, ale keby som sa veľmi snažila, tak to dám. Ale ja by som asi prerobila, keby som mala svoj podnik, lebo vždy prelievam. Tým, že nepijem, tak nemám prax a neviem, koľko whisky má byť pohári...

Nepijete? To ste Slovenka? Alebo žijete tak zdravo?

- Priznávam, že mám rada dobré vínko. Ale ja alkohol nepotrebujem, lebo sa viem zabaviť aj tak. Nemám ho ako pomocníka, ktorý by mi pomohol odviazať sa. Ja sa odviažem aj bez neho a mnohokrát lepšie.

Televízne i školské prázdniny už idú do finále, ako ste ich prežili? Ako známa milovníčka Talianska ste si ho užili?

- Tak toto leto už áno, lebo dva či tri roky som tam nebola. Ale ja som mala aj grécke obdobie, dokonca mám aj grécku krv a veľa som chodila aj tam. Po gréckych koreňoch som nepátrala, ale ten prapraotec bol vraj grécky obchodník s drevom. Zatiaľ nebol čas zisťovať viac.

Ako si vlastne predstavujete absolútne dokonalý relax?

- Cestovanie, spoznávanie... Ja mám napríklad rada letiská, mám rada ľudí rôznych farebných, všelijakých.... Mám rada pestrosť v živote, dobrú kávu, dobré jedlo a pestrofarebných ľudí.

A máte nesplnený sen, ktorý by ste si chceli vyplniť?

- Mám, ale neprezradím. Sny sa nemajú prezrádzať, sny sa majú plniť.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.