Miluš, ako ju prezývajú kamaráti, má však životné hodnoty v hlave riadne utriedené a presne vie, čo už od života nechce. Vetroplach poletujúci medzi divadelnými scénami sa túži usadiť a uvažuje už aj o deťoch. V rozhovore nám Milena Minichová o súkromí síce veľa neprezradila, keďže si z tejto témy urobila tabu, no poodhalila aspoň čosi. A tak už vieme, ako to vyzerá, keď nemá dobrú náladu, že na okolie vplýva ako malý chlapček a že má schopnosti chameleóna.

Naživo pôsobíte mimoriadne životaschopne a energicky, v rozhovoroch sa však prejavujte občas aj ako hanblivá osôbka. Ako to ide dokopy?

- To sa predsa vôbec nevylučuje. Myslím, že umelci sú takéto záhadné bytosti. Rozporuplné. Sme rôznorodí, tvárni. Vyžaduje si to naša profesia. Raz mi niekto povedal, že na každej fotke vyzerám inak,. " ako to robíš ?" Netuším,... skrátka sa mením podľa toho, ako sa práve cítim, čo prežívam, o čom práve premýšľam.... myslím, že sa to deje každému človeku, vo väčšej alebo menšej miere, záleží od citlivosti. V zvieracej ríši by som to prirovnala k chameleónovi... A čo sa týka tej energie, ktorú zo mňa cítite, áno je to môj prirodzený temperament. Keď robím to, čo ma napĺňa, energie mám vtedy na rozdávanie.

A kde je spomínaná hanblivosť?

- Ide to ruka v ruke, nedá sa to oddeliť. Ľudia vás vždy vnímajú ináč, keď vás poznajú len z obrazovky. A keď vás stretnú v reálnom živote sú veľmi prekvapení, aký je ten človek v skutočnosti... to je aj môj prípad. Čo sa týka mojej hanblivosti, časom sa to mení. Bola som o dosť hanblivejšia, ešte keď som bola mladšia, napríklad počas strednej školy, keď som študovala v Košiciach na konzervatóriu. Ale postupne sa to uvoľňovalo a pochopila som, že musím zabudnúť na divákov a proste užívať si tú danú postavu, ktorú práve stvárňujem... Roky praxe vo vás nejakým spôsobom otvoria všelijaké dvierka a posúvate svoje hranice, dovolíte si stále viac. Hlavne vtedy, keď máte tu možnosť zahrať si rozmanité a odlišné osoby, ktoré vám umožňujú prežiť niečo, čo neprežívate naozaj. Na základe takéhoto poznania ste ešte uvoľnenejší. Takže je to podľa mňa otázka poznania a neustálej práce na sebe. O tej vnútornej pohode a nadhľade. Moja práca je často krát ako taká terapia, najmä tým, že si skúšam a mám možnosť spoznať nové veci a pocity, ktoré v civilnom živote nezažívam.

Ostych a uzavretosť sa vo vašom prípade týkali skôr práce, alebo aj opačného pohlavia?

- Ale áno, bola som veľmi hanblivá aj vo vzťahu k opačnému pohlaviu a ešte aj stále som v istých situáciách. Hlavne, keď som zamilovaná. V takých situaciách chvíľu trvá, kým sa úplne uvoľníte. Ale ja mám rada tie situácie, pretože mi to pripomína detstvo. A zamilovanosť je najúžasnejšia vec na svete!!! Vtedy je človek za jedno zo svetom. Vtedy ide u mňa hanblivosť bokom, v takých situáciách by som najradšej vyskočila z kože.

To zrejme zase súvisí s vašim temperamentom...

- Nedávno mi Dano Dangl povedal, zaujímavý postreh, že som energická bomba, elektráreň na energiu, veľmi ma to pobavilo,.. ale asi to je pravda, keď ide všetko, ako má a som šťastná, mám naozaj energie na rozdávanie. No sú dni, kedy to je aj inak, asi ako u každého človeka.

Ako teda vyzerajú dni, keď energiu nemáte?

- Keď nemám svoj deň, je to na mne dosť cítiť. Ale beriem to tak, že musia byť aj také dni. Moji najbližší to dobre poznajú. V takýchto situáciách preferujem byť sama, lebo si uvedomujem, že nemám svoj deň a nechcem ho znepríjemňovať iným. Idem sa prejsť do prírody, alebo si zaplávať, to mi pomáha. Keď mám v taký deň veľa roboty, tak sa ju snažím urobiť čo najlepšie a hlavne nič neriešiť. Pretože viem, že v taký deň je to proste lepšie. Úplne najradšej vtedy čítam. Je to pre mňa možnosť, ako sa úplne odreagovať. Pri dobrej knihe.

Nerada vraj rozprávate o svojom súkromí...

- Áno. Po skúsenostiach s médiami, je to asi normálne. Chcem mať svoje súkromie pre seba.

Má to nejaký konkrétny dôvod?

- Dospela som k tomu postupne. Vieme, ako je to v niektorých nemenovaných novinách. Napísalo sa o mne veľa vecí, ktoré neboli pravdou. Samozrejme, že po takejto skúsenosti som dospela k tomu, rovnako ako veľa mojich kolegov, že o súkromí radšej rozprávať nebudem, aby nevznikali dohady. Bulvár aj tak veľa informácii prekrúti a prifarbí, aby to ľudí zaujalo, robí z danej osoby úplne iného človeka. Mám preto rada len korektné rozhovory, keď ideme aj do hĺbky a neprekrúca sa, čo poviem. Preto sa chcem prezentovať prácou a nie tým, čo sa deje v mojom súkromí, alebo tým, čo si rada obliekam.

Vraj by ste však už celkom prijali deti.

- Áno, veľmi... Verím, že určite nadíde ten čas, že si poviem, o.k., idem do toho. Nechcem na nič tlačiť. Momentálne je pre mňa dôležitá práca a nové projekty, ktoré pripravujem. A hlavne si myslím, že dopredu sa o takýchto veciach asi nemá význam baviť. Všetko príde v ten správny čas.

Väčšinou herci hovoria, že pre nich je tým naj divadlo. Ako je to u vás, niekde som čítala, že by ste si radšej zvolili kameru a filmové umenie. Prečo?

- Nie. Nie je to celkom tak. Ťažko povedať, čo je lepšie - či film, alebo divadlo. Každému osobnostne sadne niečo iné. Mne sa dobre točí, pretože to herectvo je intímnejšie, ale milujem aj divadlo. Na divadle som vyrastala a začínala som v divadle. A stále v divadle hrám. Napríklad teraz hrám v hudobnom projekte Rent v divadle Aréna, je to tak krásna záležitosť, 3 hodiny skvelej hudby so živou kapelou. Je to veľmi náročný, ale nádherný hudobný projekt, do ktorého som najprv ani nechcela ísť a bála som sa stvárňovať postavu Mimi, mám tam veľmi náročné spevácke pasáže, no teraz je to moja srdcová záležitosť. A hlavne je radosť pracovať s takými profíkmi, ako je Tono Popovič, hudobný producent Rentu a režisér Martin Čičvák. Takže v skratke, asi to nie je tým, či je to divadlo alebo film, či seriál. Podstatné je, s kým pracujete, na akom diele a akú postavu máte stvárňovať. To sú tie podstatné veci. Pre mňa je zaujímavá tá rôznorodosť, s ktorou sa dennodenne stretávam, či je to v divadle, či pri filmovačke. Môj život je ako na hojdačke. Jeden deň som v divadle Aréna, druhý v Astorke, tretí točím v Prahe, štvrtý točím na Slovensku. Už rozmýšľam, že sa by som sa mohla usadiť a možno aj v nejakom divadielku.

Naozaj si viete predstaviť trvalé angažmán a jednu scénu? To sa k vášmu temperamentu veľmi nehodí. Túžite už niekde zapustiť korene?

- Áno... Teraz som totiž veľmi rozlietaná, behám kade-tade, som v rôznych kolektívoch... Pre mladého herca je to super, lebo si odskúša prácu s rôznymi hercami, čo je podľa mňa veľmi fajn skúsenosť. Desať rokov som však na voľnej nohe, s výnimkou ročného angažmán v Martine, pobehujem z divadla do divadla a z telky do telky. Je to nespútaný a zaujímavý život, človek si na to zvykne. Čím som však staršia, tým viac pociťujem, že potrebujem viac kľudu. Takže rozmýšľam o tom, že by bolo dobré niekde zakotviť. Snáď to príde.

Možno to príde s rodinou.

- Jedného dňa, dúfam.

Priatelia o vás hovoria, že máte na mnohé veci mužský pohľad. V čom sa to najmä prejavuje?

- Existuje teória, že sú ženy, ktoré majú mužské myslenie a muži so ženským myslením. Ja asi naozaj na niektoré veci nereagujem ako žena, ale ako muž. Hovoria mi to najbližší, že sa občas správam ako také chlapča. Tak je to asi tým, že moc veci neriešim, preto že si myslím, že je to tak lepšie. A milujem adrenalínové športy a som veľmi dobrodružná povaha. Mám samozrejme svoju babskú partiu, ktorá je perfektná a svoje kamošky zbožňujem a cítim sa s nimi skvele, ale musím povedať, že sa úplne fajn cítim aj v mužskej partii. Paradox je, že najčastejšie hrám rôzne femme fatale. Vo vnútri som asi trošku iná, ako navonok pôsobím.

Viete oddeľovať prácu od súkromia?

- Áno, teda aspoň si to myslím... Možno, že občas preberám nálady postáv, ktoré hrám, ale ono to vždy chvíľu trvá po predstavení či po natáčaní prejsť z nálady postavy do svojej pohodičky. Celkovo si však myslím, že súkromie od práce oddeľujem. Ono to funguje občas aj tak, že keď som ja v dobrej nálade, tak sa mi hrá skvele, keď je horší deň, tak to nejde úplne, ako by som chcela, ale to je už otázka sebaovládania a profesionalizmu.

Stalo sa vám, že vás postava až príliš začala ovplyvňovať?

- Samozrejme, že ma postavy ovplyvňujú, bez toho to nejde. Heath Ledger sa zasamovraždil, keď hral Batmana a ako sa hovorí, bez vetra sa ani lístok nepohne. Je na tom niečo... Podľa mňa, keď chce herec naozaj postavu dobre zahrať, mal by sa ňou na chvíľu, teda v ten moment, stať. Ale zase... jeden fantastický herec mi povedal, Milu neoddávaj sa tak tým rolám, lebo sa raz zblázniš. V 45-ke budeš mať strojček na srdiečku. Občas je to ozaj nesmierne náročné. Zažila som nesmierne náročné dni. Ale čo mám robiť, keď mňa tá moja práca tak baví.

Cítite, že je pre vás herectvo poslaním?

- Myslím, že to, že som herečka, nie je náhoda. Niežeby to bolo povolanie mojich snov, ale dostala som sa k tomu a robím to rada. Učím sa dennodenne nové veci. A baví ma to. Milujem nové výzvy. A teda aj tvorbu, ako takú. Bez tvorby by som asi nevedela prežiť. Keď práve nehrám, začnem maľovať, niečo prerábať, fotiť... Musím skrátka neustále tvoriť. A keď z niečoho nemám radosť a naozaj ma to dosť nebaví, tak to prestanem robiť, nestojí mi to za to... Nestojí mi to potom za žiadne zlato sveta, lebo je to o dobrom pocite. Človek by mal mať z toho, čo robí, radosť.

Viete hovoriť rázne nie? Napríklad pri odmietaní úloh?

- Učím sa to. Nie je to však jednoduché, lebo na Slovensku nie je až tak veľa príležitostí. Človek si musí premyslieť, čo sa mu oplatí. Občas poviem nie a potom to ľutujem... Väčšinou si teda na rozhodnutia vypýtam čas. Občas je to fakt veľká lotéria. Nikdy dopredu neviete, ako projekt dopadne... kde koho stretnete a kam vás posunie. Myslím, že treba skúšať. "Try and error" Ja som otvorená novým veciam a projektom.

Vraj presne viete, čo od života chcete.

- ...skôr by som povedala, že viem, čo nechcem.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.