Všestranne talentovaný obracač slovenských politikov. Takto si na Milana Markoviča pamätajú generácie odchované na jeho talkshow, kde dvojzmyselnými poznámkami častoval vtedajšiu politickú situáciu. Na oslavách sa radšej zúčastňuje ako prinášač darov, byť stredobodom pozornosti mu dvakrát po vôli nie je. No na mandľovú tortu od 93–ročnej maminy sa oplatí leštiť lyžičku už dnes.

So sedemdesiatnikmi sa v poslednom období roztrhlo vrece. Ďalším v poradí je humorista s podrezaným jazykom, Milan Markovič.

Aj keď hovorí, že sa nerád stáva stredobodom pozornosti, čo je vzhľadom na jeho aktivity nepochopiteľné, gratulantov predsa len prijme: „Také dačo sa dá len veľmi ťažko prejsť v tichosti. Nie som príliš oslavovací typ a keď už, tak radšej prichádzam ako gratulant. Nič nechystám, nič neorganizujem. Samozrejme, stretneme sa v rodinnom prostredí, po mnohých rokoch pricestuje dokonca dcéra z Vancouveru, pár ľudí mi zavolá, príde zopár esemesiek a bude pokoj. Našťastie sú prázdniny, takže ľudia sú na dovolenkách,“ potajme sa vytešuje oslávenec.

Dary od detí ukrýva dodnes

Podstata oslavovania narodenín mu už nejaký ten čas uniká.

„Mne sa, namojdušu, vidí čudné, že mám byť odmeňovaný za to, že som sa kedysi kdesi komusi narodil. Čo je to za zásluha? Už sa len bojím, že ešte aj nejaký metál mi dajú. Moju maminu nech oslavujú za vydarený pokus. V novembri bude mať 94 rokov a na nedeľu mi ešte upečie moju obľúbenú mandľovú tortu.“

To bude jeden z darčekov, na ktoré sa Milan Markovič už teší.

V napätí je aj z nápadov svojho syna, ten humor evidentne zdedil po svojom tatovi: „Decká vymyslia nejakú kravinu. Neviem ešte čo, ale najmä synove nápady sú neuveriteľné. Kedysi dávno som zháňal jednu knihu. Nedarilo sa, nuž a – on mi ju napísal! Tak ako ju pochopil on podľa názvu. Pohotový, vtipný človek je to, kam sa ja naňho hrabem! Keď sa zjavili prvé videá a my sme nemali, na Vianoce mi jedno vyrobil z 'papundeklu'. Hromada všakovakých drahých darov už prišla a odišla, ale toto 'video' mám stále.“

Detstvo na východe

Milan Markovič je rodený Bratislavčan, no jeho detstvo malo kočovný charakter: „Narodil som sa v Bratislave, ale bola vojna, a tak sme sa často sťahovali, nemal som ani rok a na Bratislavu padali bomby. Bývali sme chvíľu v Piešťanoch, sestra sa narodila v Liptovskom Mikuláši, no a vnímať svet som začal v Nitre pod Zoborom. Od štyridsiateho ôsmeho až dodnes už stále bývam v Bratislave, hoci kvôli častým pracovným záväzkom v Česku som dodnes množstvo ľudí nepresvedčil, že naozaj nežijem v Prahe.“

Aj keď sa Bratislava stala jeho domovom, spomienky na detstvo sa viažu aj k východu: „Ako dieťa školopovinné som každé letné prázdniny trávil v Prešove u starej mamy. Bolo to na okraji mesta pri Toryse, za nami mali už len akísi Bulhari zeleninové polia. Chodili sme sa kúpať na Delňu, do Borkutu na 'kvašnu vodu', mamin brat ma vozil na nádrži motorky, videl som, že ideme šesťdesiatkou, ale pre mňa to bolo niečo ako druhá kozmická rýchlosť. Tam som zažíval svoje najväčšie dobrodružstvá. Jedinou škvrnou na tom pobyte bol môj prísny dedo, ktorý mi neodpustil ani jedinú hodinu klavíra, aby som nezabudol to, čo som sa aj tak poriadne nenaučil počas školského roku,“ dnes sa už smeje zabávač.

Školská trauma? Prvá lavica

K detským časom patria lotroviny, každý správny chalan musel mať zodraté kolená a oblezené stromy v okolí.

Milan Markovič nebol iný: „Keď sme sa vrátili do Bratislavy, vyrastal som na Kramároch a mal som naozajstnú futbalovú loptu, koženú, šnurovaciu, i keď akúsi menšiu. Stačilo to však na to, aby som stále organizoval futbalové zápasy na veľkom detskom ihrisku. Vždy som chcel byť najlepším brankárom. Jeden primát som mal zaručene – rozbité kolená a počet roztrhaných teplákov.“

V škole už malý Milan nemal na lotroviny vytvorené podmienky, keďže sedával v prvej lavici.

So smiechom konštatuje, že to je jeho prvá a posledná trauma zo školských čias: „Jedinou traumou bolo to, že som ako chlapec nižšieho vzrastu, tuším až do maturity, sedával v prvej lavici. Maťo Huba bol najvyšší, ten bol až celkom vzadu. Tam sa diali lotroviny, nie vpredu. Narodil sa dva dni po mne v pôrodnici na Zochovej. Moja mamina sa dodnes pýši, že ležala na jednej izbe so slávnou opernou divou Mimi Kišoňovou-Hubovou.“

Prvá láska bola východniarka

K školským časom patria aj prvé lásky. Milana Markoviča ženský šarm opantal ešte na východe.

„Moja prvá láska bola už v Prešove. Nemali sme ešte ani desať rokov. Ale pamätám sa, že sme sa rozprávali vždy len cez plot. Nájdite dnes takú platoniku! Druhá prišla až vo štvrtej triede, ale vydržala až do maturity. Jediná chyba bola, že sa o tom nikdy nedozvedela.“

Vysokoškolské štúdiá absolvoval fešný mládenec v Trnave a Bratislave. Neboli však súvislé, keďže ich prerušila povinná vojenčina, absolvoval ju v malom českom mestečku.

„V psychológii existuje kategória zvaná spomienkový optimizmus. Nuž a zásluhou toho si každý muž spomína skôr na tie veselšie chvíle. Ako absolvent Vojenskej katedry VŠ som vojenčil iba rok, ale bol to, samozrejme, zabitý čas. Nuž ale práve tam som prvý raz v živote konferoval zábavný program, spoznal tiež pár zaujímavých ľudí a zadarmo sme tam získali vodičské oprávnenie.“

Šikovný tato

Po vojenčine si budúci humorista či scenárista vyskúšal rolu učiteľa, pred katedrou nevydržal dlho, no hodnotí to ako výbornú skúsenosť.

„Nebol som nijaký Komenský ani Makarenko. Ale viem s určitosťou, že to bola najlepšia prípravka pre budúceho herca a moderátora. Decká sú to najnáročnejšie obecenstvo, ktoré ničím neoklamete a ktoré vám nič neodpustí.“

Deti v práci čoskoro vystriedali vlastné – ako prvá sa narodila dcéra Mirka.

„Bol som až príliš mladý a úplne vo všetkom neskúsený, ale myslím si, že spoľahnúť sa na mňa dalo. Jedinú infarktovú situáciu som zažil, keď mojej päťročnej dcére pribudol braček. Bola šťastná, venovala sa mu, zabudla na všetky bábiky, rozprávala sa s ním, spievala mu... Len raz nastalo v izbe podozrivé ticho. Vošiel som a s hrôzou zistil, že braček leží v perinke na gauči a Mirka ho preskakuje. Stačil jeden chybný krok... Aj som sa bál skríknuť a zastaviť ju. Ona to považovala za skvelú zábavu.“

S mamou svojich detí tvoria pár takmer päťdesiat rokov. Spoznali sa na vysokoškolskom lyžiarskom kurze.

„Zafúkalo nás na chate tak, že sme si kurz predĺžili o týždeň. Nuž a keď už predsa len nastal čas odchodu, tak nám pri Štrbe zas zavialo vlak a tam sa moja Marta dozvedela, aké mám s ňou plány. Ale neprotestovala a vydržala dodnes.“

V súčasnosti manželka doučuje matematiku, mazná sa s maltezákom a čaká na pravnúčatá.

Na obrazovku už nepomýšľa

Osoba Milana Markoviča sa najjednoduchšie vybavuje, ako nakladá politikom vo svojej šou, či spieva dnes už kultové Babky demokratky.

„Večery Milana Markoviča by stáli za monografiu. Obsah je už za nami a nie je možné sa k tomu vracať. Samozrejme, že to bol stres a s ním spojené zdravotné riziká, to si málokto uvedomuje, lebo vníma len tú srandu na vysvietenej obrazovke. Ale určite by sa to dalo robiť aj dnes. Neľútostná satira postavená na solídnom type humoru je prepotrebné spoločenské zrkadlo.“

Pred kabaretnými večermi ste mohli Milana Markoviča zaregistrovať ako herca Radošinského naivného divadla, vydržal tam takmer dvadsať rokov a preslávil sa najmä postavou Jánošíka.

Okrem nezabudnuteľných hereckých výstupov si vyskúšal aj tvorbu piesní. Súbežne s hereckou kariérou sa rozbehla aj rozhlasová, niekoľko rokov uvádzal vlastné šou v Slovenskom rozhlase, neskôr presedlal do Twistu.

To už úspech prichádzal zo všetkých strán. Účasť Milana Markoviča v šou bola zárukou invenčného a inteligentného humoru. Tak je to aj dodnes, aj keď sa obľúbený zabávač stiahol z rádiového éteru aj televíznych obrazoviek svoje nápady realizuje dodnes.

Práca ako životný štýl

Takmer sedemdesiatnika už televízna obrazovka neláka, no na dôchodok nepomýšľa, aktuálne rozbieha mestský kabaret, s ktorým sa chystá kočovať aj po Slovensku, nechýbajú v ňom ani legendárni Páni bratia a nadčasové témy.

Milan Markovič sa nepovažuje za workoholika, svoju prácu miluje, považuje ju za nádherný životný štýl. Spoločne s manželkou už očakávajú pravnúčatá, pri otázke o vnúčatách sa humorista schuti rozosmeje:

„Prosím vás, ako môže byť niekto 'vnúča', keď má 22 rokov a je to kulturista, ktorý by ma vedel odniesť pod pazuchou? Syn vládne zákulisiu televízneho biznisu, no a to nevinné blonďavé dievčatko s ofinkou moderuje, píše scenáre, spieva, vystupuje v rozhlase, na obrazovkách je týždeň čo týždeň,“ pýši sa šikovnými deťmi Milan Markovič.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.