Azda nik by nehádal jej pravý vek a ona sa ním ani netúži okázalo pýšiť. Oľgu Feldekovú vyšli oslavy jubilea (70) na osem eur, kozmetičku za celý život nenavštívila ani raz a vo forme je vraj preto, že nemá čas pozorovať sa.

Ako ste si užili oslavy jubilea? Tieklo víno potokom?

- Nechcem sa chváliť vekom a jediné, čo ma teší, je, že všetci tak skôr či neskôr dopadnú. (Úsmev) Aj manželovi, ktorý tvrdil, že si oslavy zaslúžim, som povedala, že ich nechcem. Takýto vek oslavujú muži, nech sa oni chvália, koľko majú rokov. Ja sa to snažím zatajiť, aj som si myslela, že sa mi to podarí, no nevyšlo to. Oslavy som však nerobila žiadne. Akurát dcéra mala koncert, no so mnou to nemalo nič spoločné. My sme si tam dali s manželom sódu, ale prišlo plno hostí, niektorí aj odišli a zabudli zaplatiť, takže celé moje narodeniny ma stáli osem eur.

Toto vás zrejme potešilo najviac zo všetkých darčekov.

- Presne. Teraz teda len tŕpnem, aby odo mňa nikto nechcel nejakú dodatočnú oslavu.

Ako sa udržiavate vo forme? Keď človek napríklad na fotografiách sleduje, ako s vami ide čas, vyzeráte stále lepšie a lepšie.

- Nikdy som sa v žiadnej forme neudržiavala, nikdy som nebola na kozmetike. Aj keď mi tuším raz v nejakom bulvári urobili spadnuté viečka a pod druhú upravenú fotku napísali, že Feldeková po operácii. Takéto veci ma však nedráždia. Som vydatá, nemusím teda bojovať o priazeň nejakých iných mužov, takže mi je to v podstate jedno.

Aspoň lichôtky zo strany druhého pohlavia však padnú dobre, však?

- Určite áno. Zase zo zdvorilosti sa patrí pochváliť, aj keď si to človek nemyslí. A aby som mala dobrý pocit, aj tomu verím.

Pripisujete teda svoj vzhľad genetike?

- Neviem. Moja mama naozaj nemala vrásky. Pravdepodobne to však u mňa bude aj tým, že nemám čas zaoberať sa sama sebou. Mám dosť iných starostí a inej roboty, všetko to teda ide mimovoľne.

Hovorí sa malé deti - malé starosti, veľké deti - veľké starosti. U vás sa to naozaj potvrdzuje a máte toho s piatimi deťmi a ich problémami na pleciach naložené dosť. Ako to zvládate?

- Poviem vám pravdu, že keby som nemala po boku svojho muža, tak neviem, ako by som to zvládala. Avšak tým, že sme na to dvaja, to ide. Zvyčajne, keď ideme večer spať, tak muž hovorí nie, to nedopadne dobre, to je všetko hrozné a ja ho chlácholím, že sa nakoniec všetko pekne vyrieši. Ráno zase ja horekujem, Bože, to nie je dobre a môj muž je optimista. Sme teda vyvážená dvojica.

Boli niekedy chvíle, Že vo vzťahu nebol on ten silnejší?

- Myslím si, že vo všeobecnosti žiadny muž nie je silnejší ako žena. Nikdy ho však nebolo treba nejako výrazne podržať. Akurát vtedy, keď bol chorý. A pred dvoma rokmi bol chorý dosť a vtedy potreboval nielen fyzickú, ale aj psychickú pomoc a veľký kus lásky. Nádherne sa z toho dostal a dnes sa tešíme. Osobne si myslím, že mám veľký podiel na tom, že je zdravý. Aj on mi za to ďakuje, a keď mi niekedy zabudne poďakovať, tak mu to pripomeniem.

Čiže vy už za tie roky presne viete, ako naňho.

- Áno.

Dá sa vôbec muž prečítať? Ste spolu od vašich sedemnástich, môžete už povedať, že ho dokonale poznáte, alebo vás ešte stále dokáže niečím prekvapiť?

- Myslím si, že ani ja jeho, ani on mňa už nemôže ničím veľmi prekvapiť. Stáva sa však, že viem presne, ako zareaguje a niekedy sa tejto reakcii vedome vyhnem. Prípadne ho niekedy naschvál vyprovokujem. Lebo pohádať sa občas tiež treba. Takže keď napríklad nechám večer maslo na kredenci a ráno naň svieti slnko a namiesto masla nájdeme syr, to ho vie podráždiť. A keď teda chcem, aby sa vybúril, tak to urobím a potom, keď nasleduje nejaká moja väčšia hlúposť, tak mi prejde, lebo už je uspokojený, už mi predsa vynadal. Môžem potom vyparatiť všeličo zlé.

Takže vy takto taktizujete.

- Áno. Myslím si totiž, že muži sú veľmi manipulovateľní a ktorá žena s mužom chce žiť a chce s ním vydržať, musí túto matematiku ovládať. A ktorej muž nestojí za to, tak načo by sa namáhala.

Učili ste sa dlho tento spôsob manipulácie? Alebo ste manžela prekukli rýchlo?

- Neprekukla. Nakoniec urobil tiež plno vecí, ktoré ma zaskočili. Napríklad vždy, keď som bola u mamy na Orave na tri-štyri dni, vedel, s čím by som nesúhlasila, tak to rýchlo urobil. Raz napísal, čo nemal a skončilo to tak, že sme sa museli odsťahovať do Prahy. Keďže sme však ostali spolu a relatívne zdraví, tak sa nič fatálne nedeje.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.