National Security Agency (Národná bezpečnostná agentúra), čo je jedna z asi desiatich špionážnych agentúr USA, odpočúvala niektoré ambsasády európskych krajín vo Washingtone, misiu EÚ pri OSN a zrejme ešte kdekade inde.
Ohavnosť vyniesol na svetlo „whistleblower" Edward Snowden. To je už jeho druhá „vynáška"; po programe PRISM a (menej známom) výroku tajného súdu FISC, ktorý nariadil istej telefonickej spoločnosti odovzdať NSA všetky dáta o odchádzajúcich hovoroch z USA. Pobúrenie v Európe je prirodzene veľké, zvlášť v Nemecku a Francúzsku. Avšak aj poriadne „prifúknuté". Z reakcií, najmä prezidenta Hollanda, totiž priam vyžaruje, že škandál prišiel akoby na zavolanie (objednávku) tých politických síl a lobistických združení, ktoré sa zľakli zóny voľného obchodu medzi EÚ a USA, čo je skvelý nápad, o ktorom by sa malo začať rokovať v lete. Na motívy, že špionážna aféra môže ohroziť tieto rokovania, znejú európske refrény najčastejšie.
Napichnúť spriatelené veľvyslanectvá je - samozrejme - nepekná, škaredá vec, špinavosť. Netreba sa len hrať na blbých. Keby ste pred týždňom položili ktorémukoľvek europolitikovi otázku, či si myslí, že špeciálne služby USA sa dopúšťajú špionáže napr. proti ich štátu, toľko odpovedí ÁNO by ste dostali, koľkých by ste sa pýtali. A keby ste tých istých dali pod prísahu a otočili otázku, teda či sa domnievajú, že ich krajina (Francúzsko, Nemecko, ktokoľvek) špehuje na území USA, opäť by znelo zborové ÁNO. Nie je skrátka pravdou, že priatelia sa neodpočúvajú a „nekradnú" sa im dôverné či prísne tajné informácie.
Bolo by, iste, verejnosti nezrozumiteľné, keby sa o veci celkom mlčalo. Intenzita európskeho kriku vrátane vyhrážok je však predovšetkým známkou pokrytectva. S istou licenciou pre zjednodušenie sa dá rovno postulovať, že tajné služby sú aj preto tajné, lebo ochrana národnej bezpečnosti je taký vysoký princíp, že tichý konsenzus politikov im - v akútnych prípadoch - povoľuje dopúšťať sa aj zverstiev, ktorými prekračujú zákony nielen „hostiteľskej" krajiny, ale aj vlastnej. (Čo oči nevidia, uši nepočujú, o tom nevieme.)
Tu niet rozdielu medzi USA a Európou. Ten začína až pri technologickej vyspelosti a finančných možnostiach, ktoré stavajú špeciálne služby USA asi do takého nadradeného vzťahu k európskym pandantom (azda s výnimkou britskej MI6, a MI5), v akom sú aj americké ozbrojené sily. Paradoxne, zvýšenie bezpečnostnej hodnoty informácií a predstihu USA voči zvyšku sveta, čo je zviazané jednak s 11. septembrom, jednak s obrovským rozvojom technológií, je aj slabinou Ameriky. Obsluha systému si totiž vyžaduje mraky nového personálu. Takže proti „štíhlejším" a menším službám je vyššie aj riziko „prevalov", akými boli Manning (WikiLeaks) a teraz Edward Snowden. A to je problém, lebo kým doteraz sa aféry so špiónmi riešili diskrétne medzi vládami, aby publicita nerušila, nezhoršovala dvojstranné vzťahy, zverejnenie teraz tlačí politikov do rôznych foriem pohoršovania, vyhrážok a kategorickejších vyhlásení. Tie sa potom buď oľutujú, alebo v tichosti, ale so stratou tváre, opúšťajú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
