Na hudobnej scéne sa zjavila z ničoho nič, no okamžite sa jej podarilo vyvolať rozru Jej je to jedno, zmierila sa s tým, že závisť k tejto práci jednoducho patrí a tvorí ďalej. Veľkou oporou jej je rodina, ale aj priateľ a producent v jednej osobe Marián Kavulič.

Vezmime si to od začiatku, kedy ste prišli na to, že povolanie speváčka je to pravé?

- Ja som odmalička inklinovala k hudbe, tým, že moja o šesť rokov staršia sestra začala chodiť na klavír. No a ja som netrpezlivo čakala, kedy už konečne budem v prípravke a budem tam môcť chodiť aj ja. Takže od šiestich som začala chodiť na klavír i ja. Celé moje poobedia boli strávené na ZUŠ-ke. V šiestom ročníku som už mala voľnú len stredu. Moje kamarátky sa naučili a išli vonku, ja som prišla zo školy domov, zobrala ruksak a išla do ďalšej školy, ale bavilo ma to.

Tipujem, že zo ZUŠ už bola len krátka cesta na konzervatórium.

- Vždy ma bavil spev, aj tanec a herectvo. Moja vtedajšia učiteľka klavíra Vierka Kačuriaková mi povedala: „Ty tak pekne hráš na klavíri, ale ja ťa stále vidím niekde inde." Od nej som sa dozvedela, že v Košiciach otvárajú hudobno-dramatický odbor na konzervatóriu. Vďaka nej som odštartovala svoj sen. Bol to ťažký chodníček. Tú cestu som si vyšliapala poctivo a čisto, na čo som veľmi pyšná.

Mnohí nevedia váš úspech prežuť doteraz...

- Závisť vždycky je, bojuje s ňou každý na svete, kto je nejako viac úspešný, ale ľudia za tým nevidia tú prácu. Ono je to o tom, aké má človek sny a aké má veľké ciele. Keď má malé sny a malé ciele, tak možno ani nerobí to, čo by robil rád. Ja som bola odmala taký snílek, vždycky som sa videla ako spievam. A o tom to je, každý môže niečo dosiahnuť.

Spevácky sen sa teda splnil a čo tie ďalšie?

-Strašne by som si chcela zahrať v nejakom filme alebo peknej rozprávke. Mohla by to byť aj rola princeznej. Pre mňa nikdy neboli princezné naivné, ale romantické. Túžili po láske a tak. So svojimi piesňami som blízko k tej romantike, skoro všetky sú o láske. To by bola super skúsenosť alebo muzikál. Ale tak to treba ešte makať.

Založiť si rodinu tiež figuruje v kolónke sny?

- Ono sa to stále približuje, pred niekoľkými rokmi to bolo ďaleko. Teraz už aj sama nad tým premýšľam, ale keď má človek toho veľmi veľa... My sme veľmi ulietaní, nedá sa nič plánovať. Nemám pokojný život, že klasická robota odvtedy-dovtedy. Ale tá túžba sa približuje a približuje, tak snáď čoskoro.

Stále túžite po dvoch detičkách?

- Jasné! Mne je jedno, či to bude dievčatko alebo chlapček, hlavne nech sú zdravé.

Kde sa plánujete usadiť? Doma ste vo Svidníku, Košiciach aj Bratislave.

- Ja ani neviem, uvidíme, kde sa to ustáli. Viem však, že by to malo byť nejaké tichšie miesto.

Z toho mi vychádza nejaký útulný rodinný domček ďalej od mesta.

- No ja som mestský typ, od detstva som vyrastala v bytovke. Ale teraz môj priateľ býva v dome, aj v Bratislave máme prenajatý dom. Ten dom potrebujem na spievanie, v bytovke spievať nemôžem, tam by to neprežili. A jednak hudba, nahrávanie, každodenné hlasové rozcvičky. Nijak inak mi to nevychádza, len na ten dom.

Boli ste hanblivé dieťa alebo exhibicionista milujúci pozornosť všetkých naokolo?

- Bola som viac taká, ani nie utiahnutá, ale nemala som problém byť sama so sebou, nikdy som nepotrebovala byť stredobodom pozornosti a bolo mi cudzie, keď sa niekto niekde na silu predvádzal, nebola som exhibicionista a dá sa povedať, že ani teraz nie som. Aj keď v niektorých smerom možno trošičku som. Rada experimentujem s hudobnými štýlmi, veľa ľudí sa čuduje, že som na začiatku kariéry spravila rnb pesničku s Opakom, potom prišla romantická Ešte váham, Horehronie, neskôr V sieti ťa mám, čo bolo reagge s country. Mám v tomto strašne rada tú zmenu. Mám stále pocit, že sa v hudbe dá pohybovať. Hudobník by mal byť tvárny ako herec, všestranný. Toto ja mám rada.

Kto bol vaším prvým divákom - rodičia alebo učitelia na ZUŠ?

- No prví boli rodičia a sestra.

Boli kritickí?

- Ale hej, mama mi vždy povedala svoj názor na veci, ale nemala ma prečo nejako veľmi kritizovať.

Ako je to teraz, máte niekoho, na kom testujete nové pesničky?

- Stále je to rodina, ktorá to počuje ako prvá. Vždy mi úprimne povedia, čo si myslia. Keď je človek zatvorený v štúdiu, sme tam štyria, piati, logicky si človek potrebuje vypočuť aj iný názor.

Čomu sa venuje sestra?

- Je na materskej, jej dcérka už má tri rôčky. Ona miluje hudbu, ale je mimo toho.

V detstve ste sa vraj nemali veľmi v láske.

- Dosť sme sa škriepili, ale mali sme sa rady. Ona bola o šesť rokov staršia a nikde ma nechcela so sebou brávať a ja som stále chcela ísť tam, kde moja staršia sestra. Ale keď odišla na výšku, nevideli sme sa tri, štyri mesiace, začali sme si chýbať. Písali sme si listy a maily. Teraz si veľmi dobre rozumieme, vieme sa výborne porozprávať.

Nebáli sa vás rodičia pustiť v pätnástich do veľkého mesta do školy?

- Dokonca som mala len štrnásť, ale myslím, že nemali strach. Viem, že v druhom ročníku som povedala: „Mami, raz do týždňa mi zavoláš a koniec." Celkom si na to nepamätám, ale keď som je to povedala, tak mi asi voláva príliš často. Tak sme sa tak dohodli, vysvetlila som jej, že mi môže veriť, že nerobím nič, čo by nebolo morálne.

Aký bol život na internáte? Kto ho prežil, má obvykle historiek na rozdávanie.

- Super. Ja som si to veľmi užívala, samozrejme, v rámci normy. Boli ľudia, ktorí si to užívali oveľa viac. Vždy som mala svoju mieru, viem, kedy prestať. Ono sa to hovorí, že keď človek ide na internát, začne piť, fajčiť a všelijaké lásky. Ale ja som absolvovala všetko s mierou. Len som cítila tú slobodu. Vždy, keď idem okolo Medickej, kde som bývala, spomínam na tie časy.

Nelákalo vás ísť na vysokú školu?

- Ani nie, po skončení som si dala rok pauzu. Potom som si spravila nadstavbu, dva roky som spravila za jeden. Potom som začala trošku robiť, lebo som potrebovala nejaké peniažky. Najprv v bare, odtiaľ som za tri dni odišla preč, potom som tri mesiace robila v obchode s oblečením, medzitým som natočila klip Som tvoja, potom som rok robila vo Svidníku na ZUŠ, v tom období som spravila klip Vráť mi tie hviezdy. Rozbehlo sa na to natoľko, že som vedela skromne fungovať ako speváčka. Tak som odišla z roboty a začala sa naplno venovať piesňam.

Vyskúšali ste si niekoľko povolaní, tak keď sa prestane dariť v hudbe, aspoň máte zadné dvierka.

- Učiť deti, to by ma bavilo. Ľahké to nie je, je to strašná zodpovednosť. Každé dieťa je iné, na každé treba vedieť ako, bola to pre mňa veľká škola. Keby som nespievala, tak by som učila spev. Moja mamka je učiteľka v škôlke, takže mám k deťom blízko.

A čo študentské lásky?

- Boli, prebehli... Ja som bola veľmi vyberavá. Tých lások som nemala až tak veľa, ale boli také, na ktoré veľmi rada spomínam.

Tak to je pravda, že ich veľa byť nemohlo, veď len s Mariánom ste spolu už šesť rokov.

- Poznáme sa už dlho. Mala som to šťastie, že sme sa nedali dokopy hneď na začiatku. Najprv sme sa po kamarátskej stránke veľmi dobre spoznali, a potom sme sa dali dokopy.

Akého ste mali v detstve vysnívaného princa na bielom koni?

- Na začiatku to bolo založené na tých platonických láskach. Striedalo sa to podľa toho, aký film som videla, taký muž sa mi páčil. Vždycky je to tak, že v tej puberte má človek niekoho vysnívaného. Ono to však musí fungovať z každej strany.

Aká je vo vzťahu - jemná žienka, čo sa nechá rozmazávať, alebo sekera, čo si vie dupnúť nohou?

Marián Kavulič: Ja si myslím, že je úplne normálna. Nie je ani afektovaná, ani nejaké vrtochy nemá. Samozrejme, každý máme svoje chybičky, ale ona väčšinou, keď sú nejaké sporné situácie, tak pohľadom dá všetko najavo, a tam sa všetko vyrieši veľmi rýchlo.

Takže u vás sa nekričí?

Marián Kavulič: Nie, na to nemáme čas. Keď niečo nefunguje, tak si to povieme. Nielen, čo sa týka vzťahov, ale aj práce, keď sú nejaké rozdielne názory, tak si ich v skratke povieme. Väčšinou to máme tak vykomunikované, že sa pozrieme na seba a vieme, či tadiaľ cesta nevedie alebo vedie.

Kristina: Ja mám takú výhodu, nieže by som nebola komunikatívna, ale Marián je v komunikácii veľmi precízny. On si s každým, nielen so mnou, dáva na tom záležať, aby bolo všetko v poriadku. Keď je niečo dodrbané vo vzťahu, je to zlé, a to sa mi na ňom veľmi páči, že keď je nejaký problém, tak si to vykomunikujeme.

Ste romantický typ, čo nosí kvietky a dezerty? Rozmaznávate si ju?

Marián Kavulič: Sem-tam áno... Ale väčšinou to nerobím na tie klasické sviatky. Nie je to také prvoplánové, že je Valentín, tak dnes musia prísť domov ruže. Keď tú náklonnosť vyjadrujeme viac menej vo všedný deň, keď sa nič nedeje, to je ešte väčšia radosť. Sviatky mi prídu veľmi predpísané a ja nemám predpísané veci rád. Mám rád, keď je každý deň veselo.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.