V súkromí sa teší zo štyroch detí a trojmesačného vnúčika Petra III. „Nie je to pre mňa až také vzácne, veď mám ešte šesťnásťročného syna,“ teší sa z rodinky známy džezmen. Manželku má stále tú istú už tri desaťročia a keď treba, obriadi domácnosť bez reptania.

Peter Lipa oslavy nemusí, no jedinečnosť okrúhleho jubilea si uvedomil aj on sám. „Nie som oslavovací typ, ale povedal som si, že túto šancu využijem a pozvem všetkých svojich kamarátov, rodinu a najmä muzikantov, ktorí v tej mojej histórii so mnou hrali. A to sa mi podarilo. Boli tam muzikanti od začiatku mojej kariéry, z čias skupiny Struny, keď som bol študentom, až dodnes. Bolo to sympatické vidieť ich naraz na jednej kope,“ teší sa džezmen. Osláviť narodeniny koncertom je bežné, tento prípad to však tak celkom nebol. „Bola to párty. Stretli sme sa, ja som priniesol všetky hudobné nástroje. Bolo to tam pripravené, aby sa dalo hrať. Nebol to koncert,

pretože tam nebolo žiadne publikum, všetci boli účastníci oslavy.“

Tajné prianie prezradené

Na každej správnej oslave nesmie chýbať torta, na tej Petrovej nechýbalo ani sedemdesiat malých sviečok: „Torta bola veľká, aj sa mi podarilo z tých sedemdesiatich dosť sfúknuť, strašne som sa nadýchol a strašne som rýchlo a silno vyfúkol, ale naraz to nebolo.“ Oslávenec má možnosť si pri fúkaní sviečok niečo priať. „Ja nemám žiadne tajnosti (smiech), samozrejme, že prianie bolo. Ja si prajem už len zdravie, to je najdôležitejšie, lebo mám pocit, že tie ostatné veci si už viem zariadiť. Aj na pozvánke som písal, že najväčším darčekom pre mňa bude účasť hostí, že nech nenosia žiadne dary, veď už všetko mám.“

Dostal kopu fliaš alkoholu

Hudobník je známy svojim nie práve pozitívnym postojom k prebytočným veciam, haraburdy doma neskladuje, a tak po oslave musel zabojovať so všetkými darmi, ktoré slušní hosti aj napriek zákazu priniesli. „Mám toho doma stále dosť. Každý niečo chcel doniesť a každý doniesol to najlepšie, čo vymyslel. Ja si s tým potom musím poradiť (smiech).“ Najväčšie zastúpenie spomedzi darčekov mali kvety a fľaše. Peter sa smeje, že sa z neho stane alkoholik, keby to mal všetko vypiť: „Neviem, kedy to vypijem. Budem musieť asi začať piť, keď to chcem stihnúť.“ Z pitia však nič nebude, keď sa ešte v mladosti snažil držať Lipa slinu s kamarátmi prišiel na to, že alkohol nie je nič pre neho. Po každom záťahu sa spamätával tri dni. Okrem týchto typických darčekov sa v zbierke našli aj pomerne netradičné: „Dostal som zaujímavý obraz, člen jednej z mojich prvých kapiel Blues Five namaľoval náš obrázok z fotografie zo 60-tych rokov. Ešte som dostal jeden veľmi zvláštny teplomer. Je to sklenená tuba, v nej v tekutine plávajú malé nádoby s číslami a to ukazuje, ako je teplo alebo zima,“ chváli sa Lipa.

Srdcom východniar, bydliskom Bratislavčan

Peter Lipa strávil svoje detstvo a pubertu na východe. „V Prešove som prežil krásnych sedemnásť rokov. Veľmi rád na to spomínam, ale ďalších päťdesiattri som už v Bratislave, a tým pádom mám toho viac za sebou na západe, ale do Prešova sa rád vraciam. Aj teraz som dostal od primátora Hagyariho čestnú cenu Občan mesta.“ Jazzmana do Prešova lákajú už len citové korene a korene k miestam. Rodinu tu už nemá žiadnu, sestra žije v Košiciach.

Povojnové, ale krásne

Na detstvo na východe spomína veľmi rád, aj keď sa narodil po vojne. Ako dieťa to nevnímal. „Samozrejme, že svet bol úplne iný ako teraz. Na uliciach bolo veľa zbúranísk. Hned oproti nám bolo jedno veľké, za vojny tam sídlila nemecká komandatúra. My sme sa tam hrali a brali to ako život. Nič iné sme nevnímali. Až oveľa neskôr sme začali vnímať veci a vzťahy.“

Triedny šašo

V škôlke sa o malého Petra starali rádové sestry, až v škole ich nahradili paní učiteľky, neskôr súdružky. „Neviem, ale myslím, že som nebol nejaký dobrý žiak, jednotkár som nebol rozhodne.“ Na žiadne lotroviny si nespomína. „V tých časoch som bol trošku triedny šašo. Tým, že som mal sklon k verejnému vystupovaniu, tak som sa občas zmocnil niečoho, čo zabavilo ostatných spolužiakov.“ Maturitu stihol ešte v Prešove, v živej pamäti má ešte dnes akademický týždeň. „Málo som sa učil, išlo to nejako samo od seba,“ s úsmevom sa ospravedlňuje. „Počas akademického týždňa som sa odsťahoval ku kamarátovi do Kendíc. Tam som sa snažil dohnať, čo som za tri roky nestihol, ani som sa všetko nenaučil, ale mal som šťastnú ruku. Problém som mal len s ruštinou, ale nakoniec som to všetko zvládol.“

Som spevák, lebo lepších gitaristov bolo viac

Už v časoch strednej školy si potykal s hudbou, no spromoval v Bratislave ako architekt, ktorý si spravil postgraduálne žurnalistiku. Peter Lipa mal teda zadné dvierka zavesené na kvalitných pántoch. Hudba však bola jeho srdcovou záležitosťou. „Keďže som mal nejaký hudobný talent, spieval som už ako dieťa, tak som sa tomu začal venovať. Vtedy prišla do módy gitara ako nástroj, ktorý združoval mladých ľudí. Kde bola gitara, tam sa zhŕkli lúdia, ktorí vedeli a chceli spievať.“ A pretože Peter chcel spievať, gitaristov sa držal ako kliešť, až dospel k rozhodnutiu, že by nebolo od veci naučiť sa na tej gitare predsa len hrať. „Začal som sa učiť, lebo som sa potreboval sprevádzať. Tieto dve veci išli spolu ruka k ruke. Nakoniec som sa vyprofiloval ako spevák, lebo vysvitlo, že gitaristov je oveľa viac a lepších ako ja.“ Gitaru, ktorú vtedy dostal ako osemnásťročný chalan, má dodnes. „Neviem, čo s ňou deti urobia, bola by jej škoda, stále hrá a je v poriadku.“

K hudbe treba byť pokorný

Lipa si veľmi skoro uvedomil, čo za žáner sa mu páči. „Skôr som bol v džeze vzdelaný ako poslucháč, než ako interpret. Až oveľa neskôr som sa začal zaoberať možnosťou, že by som začal spievať džezové štandardy.“ Pre tých, ktorým sa zdá džež komplikovaný, má hudobník návod ako na to: „Keď to človek robí po častiach, pomaly a nemá naraz veľké ambície, má úctu a rešpekt k hudbe, tak to ide. Musí to chcieť a musí to mať rád. To je najzákladnejší základ.“

Peter III.

U Lipovcov sa džezom žije aj doma. Najstarší syn, tridsaťdvaročný Peter je profesionálnym hudobníkom, no ostatní sa venujú iným oblastiam. „Ako poslucháči majú určite džez radi. Ja ho doma dosť často počúvam, či chcú alebo nechcú, museli tomu prepadnúť. Majú celkom dobrý hudobný vkus,“ teší sa hrdý otec. „Manželke nič iné neostáva, len tú hudbu konzumovať a vydržať to so mnou, že som muzikant a že venujem všetok svoj voľný čas a energiu tam. Ani v domácnosti nezaostávam a keď treba, tak navarím, nakúpim, upracem aj umyjem riad.

Manželku Noru si bral, až keď mal tridsaťsedem rokov, no kvôli bohémskemu životu hudobníka to nebolo, nikdy totiž poriadne nepil ani nefajčil. „Muzikantský život, a môj špeciálne, bol dosť náročný na cestovanie a chodenie, jednoducho predtým som nenašiel tú pravú, tak som sa neženil.“ A bola to skutočne tá pravá, doteraz tvoria šťastný pár. „Keď sme sa spoznali, bola herečkou, no ako sa postupne začali rodiť deti, zostala ženou v domácnosti. Dnes sa venuje realitám.“ Okrem realít a hudby rodinu zamestnáva aj vnúčik. „Najnovšie máme trojmesačného Petra tretieho. Malý je zlatý, aj keď to pre mňa nie je tak vzácne, lebo mám stále len šesťnásťročného syna, pamätám si ešte, keď deti boli malé.“ Okrem najmladšieho Paľka má spevák aj Katku, Michala a najstarší je Peter.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.