Posledného dva a pol roka strávila Eňa Vacvalová viac-menej v ústraní. Nebolo ju vidno na obrazovke, ale zmysel života našla v inom odbore. Venovala sa zvieratkám a tvrdí, že bola šťastná aj bez šoubiznisu. Jej kolega Oliver Andrásy ju však nahovoril, aby to spolu znovu skúsili v televízii. Presvedčili ju tiež, aby sa vrátila do kedysi mimoriadne obľúbeného projektu Sedmička, no tentoraz v divadelnom prevedení. Eňa pristala a potešila tým mnohých fanúšikov, pretože je skutočne skvelá zabávačka. V prvom rade je to však veľmi príjemná žena, ktorá sa vie baviť aj na svoj účet a má na svet a život rozumné názory.

Hneď ako ste sa s kolegami zo Sedmičky Lasicom, Leškom a Feldekovou objavili na košickej ulici, vzbudili ste rozruch. Pod takým drobnohľadom žijete celé roky. Nie je to otravné?

- Nenazvala by som to otravné. Keď sa niekto živí tým, čo ja, tak s tým musí rátať. A keď za nami ľudia prídu a povedia tri milé slová, chcú autogram, alebo sa porozprávať, tak to v žiadnom prípade nie je otravné. Je to súčasť našej práce, našich životov a je fajn, keď je to príjemné. A našťastie sa s nepríjemnými nestretávam.

S programom Sedem bez záruky chodievate po Slovensku. Baviť ľudí naživo je asi iné, ako pred kamerami.

- To je určite niečo iné a musím sa priznať, že ja som sa toho spočiatku obávala viac, ako ostatní a oveľa viac, ako pán Lasica, ktorý je zvyknutý chodiť na zájazdy s divadelnými predstaveniami. Veľmi som sa bála, ako to my štyria na javisku uhráme. Prvé vystúpenie, to si pamätám a nikdy na to nezabudnem, bolo v Žiline a ja som bola úplne hotová z toho, akí boli ľudia úžasní, srdeční, spolupracovali a tým nás burcovali k nedabojže ešte lepším výkonom.

Po vyše dvojročnej pauze ste sa vrátili na obrazovku s programom Nikto nie je dokonalý. Boli ste v čase pauzy v kontakte s Oliverom Andrásym?

- My sme taká zvláštna dvojica. Robíme spolu už veľmi veľa rokov, ani neviem koľko, veď sa poznáme od vysokej školy a pracovali sme spolu už v Slovenskom rozhlase. Čiže roky rokúce sme spolu a väčšina ľudí si myslí, že sme aj rodinní priatelia, no nie je to celkom tak. On má svoj okruh priateľov a ja zase svoj, pretože my sme dosť výrazne rozdielni ľudia, ale na tom javisku to za tie roky nejako klape. Takže počas toho 2,5 roka sme sa občas stretli na pohári vínka, no nebolo to často. Ale myslím, že sme ani jeden zvlášť netrpeli.

Keď vám Oliver navrhol, aby ste sa opäť spolu „dali dokopy", ako ste reagovali?

- U mňa to bol trošku problém, ja som váhala, lebo som sa po odchode z televízie rozhodla, že sa už do toho prostredia ani veľmi nechcem vrátiť. Už som rozmýšľala, že budem robiť niečo úplne iné. Najmä, že si doprajem taký pokoj, že sa budem viacej venovať zvieratkám, zvieraciemu cintorínu, že budem mať na to viacej času a už sa to tým smerom aj začalo tak nejako vyvrbovať. Dokonca mi „hrozilo", že budem tým smerom zamestnaná, na čo som sa naozaj veľmi tešila. Takže ponuka ma zháčila. Bola som vtedy na dovolenke v Lichtenštajnsku u rodinnej priateľky a pamätám si, že keď mi Oliver zavolal, povedala som mu, aby zavolal na druhý deň. Keď zavolal druhýkrát, tak som povedala nech počká, kým sa vrátim z dovolenky. Skrátka, nebolo to také spontánne. Keď už ste na inej koľaji, je zložité vrátiť sa späť a v rámci televíznych programov je to aj vždy veľké riziko. Lebo my sme, povedzme si úprimne, s Oliverom už dinosaury, čo sa týka televíznej aj rozhlasovej zábavy a dinosaurus, keď sa znovu zjaví v pralese, tak to môže vypáliť všelijako. Niektorí ho radi uvidia, iní si povedia, čo tam chce. Našťastie zo sledovanosti vyplynulo, že ešte stále máme svojho diváka.

Mali ste aj trému, alebo stres pred prvým nakrúcaním, alebo odvysielaním prvej časti?

- Ja mám trému vždy, keď idem na javisko, lebo keď je niekto príliš veľký frajer a vychádza s tým, že čo sa už môže stať a kto na mňa má, to je nebezpečná cesta, zvyčajne do pekla. Ja vždy cítim takú zodpovednosť a trochu aj trému. Takže aj keď sme sa vrátili, tréma bola, ale neprežívala som tak veľmi pocit z tých čísel. Oliver je však autor programu, píše scenáre, režíruje, strihá... atď., takže on po odvysielaní prvej časti podľa mňa prvý večer nespal a čakal na krivku.

Chlap tieto veci berie inak ako žena...

- Áno a ješitný chlap ešte viac. Pozdravujem ho touto cestou. Ale ja ho chápem. Obidvaja sme mali drobné napätie z toho, či to bolo dobré rozhodnutie. Teraz máme radosť, že to ľudia pozerajú, ale uvažujeme, že tá týždenná cyklika je veľmi zložitá. Nahrávame tri relácie v jeden deň a pri tej tretej, to je už až nadľudské byť stále v pohode a vo forme. A my dinosaury by sme už asi potrebovali pokojnejší výrobnejší režim. Najmä pre Olivera je to dosť zničujúce, lebo píše scenáre, stretáva sa s účinkujúcimi, na každý deň pripraví rozhovory, na druhý deň strávi hodiny v strižni a to my, chránené zvieratká na ústupe, už nevládzeme.

Na to, že ste dinosaurus sa však nedá povedať, že ste na obrazovke zostarli. Už celé roky vyzeráte rovnako. A rovnako dobre.

- Ďakujem pekne. Ak máte ten pocit, tak sa teším. Špeciálny recept na to nemám. Pravdepodobne to bude aj vďaka genetike a čo ja považujem za dosť dôležité, je nezblázniť sa z toho. Mojím najväčším želaním je zostarnúť dôstojne. A ja si myslím, že keď si nerobíte strašný stres z nejakého kila navyše, alebo vrások, ktoré v mojom veku sú už prirodzené, tak vám to vlastne istým spôsobom tie vrásky spomalí.

Takže tajomstvo je viac v myslení, ako v kozmetických prípravkoch...

- To určite. Kozmetické prípravky, to ja vôbec neriešim. Mám nejaký krém rada a potom zrazu mám iný a potom mi niekto daruje iný a aby som sa ja išla zblázniť, či to je značkové a či je to na večer, alebo na ráno, to ja neriešim. Moja mama si celý život ráno umývala tvár studenou vodou a mydlom, večer si dala lacnú hroznú alkoholovú pleťovú vodu za štyri koruny a do rúk si vklepala glydoré a fungovala. Odišla od nás, keď mala 89 rokov a skoro vôbec nemala vrásky. Dúfam, že to bolo aj z toho, že bola spokojná a nejako sa veľmi netrápila. Zrejme za to mohla aj genetika, ale určite sa odrazilo aj to, že z toho nerobila závažný problém.

Vy ste mali s mamou veľmi pekný vzťah. Čo také naj ste si od nej do života zobrali?

- Ja nikdy neviem povedať niečo naj. Ja som si od nej zobrala všetko, čo som mohla a čo mi ona bola ochotná dať. A bola ochotná veľmi. Dala mne, aj môjmu bratovi toho strašne veľa. Posledné roky bývala u nás, mala svoju izbičku, do ktorej ja teraz pravidelne chodím sa s ňou porozprávať. A minule som si uvedomila, že si neviem spomenúť na jeden okamih v jej živote, kedy by som ju videla nahnevanú, kričiacu, zlostnú, alebo napätú. Čo ja teda rozhodne nie som. Ja som skôr otcova dcéra a dosť veľký nervák. Prekvapilo ma, že nie som schopná si za celý život spomenúť na jeden deň, kedy bola mama zlostná. Tak som si povedala, že toto keby som dokázala... čo sa už samozrejme nemôže stať, moja dcéra bude mať na čo spomínať... Moja mama bola veľmi empatický, usmiaty a dobrý človek. A preto ju ľudia mali radi a vážili si ju. Niekto povie, vidíš, stačí iba toľko, ale ja si myslím, že to je strašne veľa. Neviem, či to nie je najviac. Môžete byť neviem kto, môžete neviem čo v živote dokázať, najlepší herec, najlepší moderátor, ale pokiaľ ste v súkromnom živote zlostný otrávený človek, všetko ide bokom a ľudia na vás tak aj spomínajú.

Keď sa vypnú kamery a odídete z javiska, meníte sa. Zo ženy v decentnom kostýme je záhradkárka a chovateľka zvierat.

- Ale ja si nemyslím, že sa mením. Aj na tom javisku som záhradkárka a milovníčka zvierat, akurát, by sa všetky moje zvieratá čudovali, keby som k nim prišla nalíčená a Verdi by mi vyskočil na čisté nohavice. To je len taká praktická vec, šup do džínsov a trička a ide sa s nimi na prechádzku.

Aký veľký je váš zverinec aktuálne?

- Momentálne je nečakane dosť veľký. Všetko sú to vlastne zachránenci. Náš psík Eminka, ktorú sme mali 16 rokov odišla vlani, tak sme už za jej života, 2 – 3 posledné mesiace, zobrali psíka z útulku. Mysleli sme si, že ona pri ňom nejako ožije, ale už bohužiaľ to nešlo, bola vážne chorá. Ale prišlo toto malé šťastie zachránené, Verdi. Aj mačičky, ktoré máme, sú tiež zachránené. Dve sú bez oka, jeden kocúr je už slepý... no skrátka, je u nás veselo! Takže máme psíka, 6 mačiek, rybičky v jazierku a korytnačku.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.