Chlapci priznávajú, že sa v ňom stále hľadajú, no posun novým smerom ich teší. Pri príležitosti východniarskeho turné Kukátka na seba nabonzovali, či ho využívajú na špehovanie aj v reálnom živote.
Dano Dangl, otec Partičky, dlho bez roboty neobsedí, a tak vytvoril Kukátko. Divadelné predstavenie o dvoch rodinách, v dvoch bytoch je opäť plné improvizácie a známych tvárí.
Nechýba samotný autor so svojimi dvornými Peťou Polnišovou, Lukášom Latinákom, Majom Miezgom, Robom Jakabom a Jurajom Kemkom.
Prví dvaja menovaní tvoria manželskú dvojicu, zvyšní traja podnájomníkov v susednom byte a Dano Dangl je opäť sprievodcom.
Bonusom je, že dej môžu korigovať samotní diváci priamo v sále: „Diváci majú farebné kartičky, Dano to zastaví a oni dostanú na výber, kam ten príbeh smerovať,“ vysvetľuje podstatu Juraj Kemka.
Náročná novinka
„Vyzerá to tak, že sa rodí niečo nové. Partička mala svoje hry, ktoré mali svoje pravidlá a trvanie, tým to bolo jednoduchšie, lebo sme mali pevné oporné body. Kukátko je náročnejšie v tom, že je to skutočne veľká improvizácia,“ vysvetľuje Juraj Kemka.
Za pravdu mu dáva aj Latinák: „Niečo si myslíme, že bude fungovať a nefunguje to a opačne. Je to náročnejšie ako Partička v tom, že je tam roztekaná pozornosť na rôzne strany. A samozrejme, kazenie partičkovými hrami funguje aj tu. Niekedy je však herecká nervozita taká veľká, že sa človek prevalcuje. Má pocit, že keď je ticho, tak sa nehrá, a potom sa príliš rozpráva. Ale už sa počúvame. Mal som už aj taký výpadok, že sme boli u suseda, ktorého hrá Robo Jakab a v polke som zastal, že čo ja tu robím, čo teraz riešime,“ smeje sa Lukáš.
Okukoval telku
Zatiaľ má predstavenie len divadelnú podobu, či sa niekedy zrealizuje aj ako obľúbená Partička na televíznych obrazovkách, je otázne.
„Uvidíme, či to bude mať takú ambíciu,“ hovorí Kemka.
Práve on ako malý rád špehoval, no objektom jeho záujmu sa nestalo „kukátko“ na dverách, ale kľúčová dierka: „Pamätám si, že sme mali ešte v starom byte, kde sme bývali s našimi, medzi obývačkou a našou detskou, dvere. Boli priechodné okolo celého bytu a tieto dvere naši zatarasili, lebo tam mali posteľ. My sme sa cez tú kľúčovú dieru s bratom pozerali na telku. Naši to samozrejme vedeli, vždy na večer to bolo nejakým papierom zalepené a my sme to s bratom ceruzou prerážali.“
Keď bol starší, chúťky okukovať baby v sprche nemal, so smiechom konštatuje, že bol slušný chlapec.
Banda slušných
Za „slušňáka“ je aj Lukáš Latinák, všetky špehovacie šibalstvá zažil len ako pozorovateľ.
„Nikdy mi také niečo nenapadlo. Len raz na vojne sme mali s kamarátom na starosti takú veľkú bránu, to boli Hurbanove kasárne na námestí v Bratislave, a keď bolo leto a chodili pekné baby, tak sa cez tie dierky šmírovalo. No a kamarát z toho šmírovania chytil zápal očných spojiviek, lebo tam bol prievan. Takto vyšlo jedno nakúkanie, na ktoré si dobre pamätám.“
Na svoje osobné skúsenosti siahajúce do čias okukávania báb si nespomína ani tento úspešný herec: „Ja som slušný chlapec, prijímanie, birmovka, všetko vybavené.“
„Kukátkom“ boli celé dvere
Lukáš si spomenul na jednu kuriozitu z ich domácnosti: „My sme mali doma dvojo dverí a rodičia bývali v skrini, aby sa nekazil dojem z obývačkovej steny. Bola vstavaná skriňa a až potom boli dvere do spálne. Všetci sa zľakli, keď prišli na návštevu a niekto vyšiel zo skrine.“
Osobné skúsenosti s „kukátkom“ nemá ani Robo Jakab: „Nevyrastal som v paneláku, kde je to 'kukátko' prirodzenou súčasťou dverí, ale vyrastal som v rodinnom dome, takže 'kukátko' boli celé dvere,“ objasňuje nemožnosť špehovať. „Ani na strednej škole som nič také nestihol, keďže sme boli v triede tridsaťtri chalanov a jedna baba.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
