V polici má odložené štyri snubné prstene. Štyrikrát mohla stáť pred oltárom aj podpisovať rozvodové papiere. No ona trpezlivo čakala, aby sa vydala za Juraja Lelkeša. Rozpráva o ňom ako o dokonalom mužovi, čo je uveriteľné, pretože
Čo sa odohráva vo vašej hlave, keď stojíte na pódiu a ľudia v hľadisku stoja a tlieskajú?
- Úžasný pocit, najkrajšia odmena. Som vtedy veľmi šťastná. Hlavne, keď spievam. Otvorím ústa a som niekde úplne inde. Môžem byť unavená alebo aj chorá. Spievala som v takých stavoch, že iný môj kolega by nielenže nešiel spievať, ale nevydal by ani hlások a ležal by v posteli. Ja keď vkročím na javisko, vojde do mňa nejaká neskutočná sila, netuším odkiaľ sa tam zoberie. Pre mňa je spievanie „ľavou- zadnou", robí mi to radosť! Ľudia sa ma pýtajú: „Vás nebolí v krku, keď tak spievate vysoko a hlasno?" Nie. Za tým je dlhoročná prax, technika spievania. Stále na sebe pracujem. Skúšam, čo je vôbec možné zaspievať, vždy si nasadím latku vysoko, a keď sa mi ju podarí preskočiť... Rada spievam náročné veci, nebaví ma spievať niečo ľahké. A vždy ma veľmi poteší a som šťastná, keď to ľudia ocenia potleskom. A najväčší bonus je, keď aj v stoji a pri tom ešte tancujú.
Neuvažovali ste, že sa natrvalo usadíte v opere?
Pre mňa to nie je možné. Robím veľa hudobných žánrov. Keď som bola sólistkou opery, išla som z premiéry do premiéry. Spievala som aj v muzikáloch v Bratislave, aj v Prahe. Časovo to bolo veľmi náročné až nemožné.
Prečo ste sa vlastne stali speváčkou?
- Lebo som neznášala fyziku, ktorá mi nešla. Na gymnáziu som na jednej hodine dostala štyri päťky, vtedy som sa rozhodla, že idem na konzervatórium, kde nie je matika, fyzika ani chémia. Spev som mala dovtedy len ako hobby. Vôbec som sa nechcela profesionálne venovať spevu. Chcela som byť veterinárkou. Mala som ísť študovať na veterinárnu kliniku do Košíc, ale keďže ma nahneval fyzikár, tak som šla na talentovky na konzervatórium. Nikto o tom nevedel, dokonca ani moji rodičia. Talentovky som vyhrala a oni ma prijali. Takže za to, že spievam, môže fyzika. A teraz by som to za nič na svete nevymenila.
Rodičia sa vám to nechystali vyhovoriť? Vo veľa rodinách sa umelecké školy chvíľu rozdýchavajú.
- Matka mi povedala, že mi šibe. Ale otec sa strašne radoval. Vtedy mi povedal: „Ty máš talent zabávať ľudí a rozdávať im radosť! Prečo chceš byť veterinárka? Budeš kravám v chlieve spievať?" Matka si myslela, že nedoštudujem žiadnu školu. Až keď som prišla na vysokú školu, pochopila, že to bola správna voľba. Patrila som k najlepším študentom. Poslali ma dvakrát na zahraničné štúdium, vyhrala som medzinárodnú opernú súťaž, stala som sa sólistkou opery SND... Potom pochopila, že to bola tá správna cesta a bola na mňa veľmi pyšná.
Ste riadna žena činu. Nepôsobíte dojmom sladkého dievčatka v ružových šatôčkach, ktoré kde posadíte, tam bude. Bolo to tak už v detstve?
- Žiadne volániky, ružové farby, nič. Hrala som sa len so živými mačkami alebo plyšovými zvieratami. Otec išiel na služobnú cestu do Moskvy a doniesol mi luxusnú chodiacu bábiku, ktorá kričala mama, mama. Keď som ju uvidela, zavrela som ju do skrine. Otec bol nešťastný, ale vtedy pochopil, že bábiky nemajú šancu. Z debničky na ovocie som si postavila auto. Celý život som túžila šoférovať. Verte či neverte, vodičák som si urobila až keď som mala tridsať rokov. Dovtedy som to nestihla. Často som mala sny, že šoférujem. To je moje ďalšie veľké hobby.
Okrem šoférovania sú vašou slabosťou aj mačky.
- Narodila som sa do baráku, kde bolo pätnásť mačiek. Vyrastala som s nimi, boli to moji najlepší priatelia. V Žiline sme bývali na takom mieste, kde nikto iný nebýval, takže som tam bola len ja a mačky. Mačky ma naučili jesť surové mäso, čo je moja neresť. Matka ma ako štvorročnú poslala ich nakŕmiť a ja, keď som videla ako im to chutí, jedla som to s nimi.
Teraz ich máte koľko?
- Tri, všetko najdúchovia. Huňa má sedemnásť rokov. Doniesla som ho z útulku z Los Angeles. Zo začiatku boli problémy, asi rečová bariéra medzi mačkami. Došiel Američan, veľký kráľ, vyzerá ako lev (smiech), ale už sa naučili asi mačacie esperanto... Leňa má deväť. Je z Brazílie, dostala sa ku mne cez internet. Najmladší Tymon má sedem mesiacov a je to Maďar z Orechovej Potône.
Nejako sa s tým nepinkáte.
- Nie, ja mám vždy medzinárodné zloženie. Poslúchajú ma ako psy. Mám ich tak vycvičené, až je to neuveriteľné.
Nikdy ste si po smrti mačky nepovedali, že už ďalšiu nie?
- Veľakrát som zažila úmrtie mojich mačiek. Minulý rok pred Vianocami zomrel Monty, ten mal pätnásť. Bol často chorý, vybral si všetky mačacie životy, dosť vydržal. Je to hrozné, je to strata ako keby odišiel rodinný príslušník. Keď mi takto odíde, hneď musí nastúpiť nový tvor. V tej novej mačke je vždy kus mena zo starej. Mala som Miňu, teraz mám Leňu a z Montyho je Tymon.
Nenahrádzate si mačičkami túžbu po dieťatku?
- Nie. Všetko nechávam na prírodu, ja v živote netlačím na pílu v ničom. Keď to príde bude, keď nie, tak nie, nič sa nedeje.
Ešte stále trvá manželská eufória?
- To sa ma každý pýta. U nás je to stále lepšie a lepšie. Nesúhlasím s tým ako sa hovorí, že zamilovanosť trvá rok. U nás to má presne opačný efekt. Je nám perfektne, čím viacej sme spolu, tým je to lepšie. Predtým som sa nechcela vydávať, ani som nad tým nerozmýšľala. Nie som ten typ ženy. A pozrite, prišlo to a tiež som netlačila na pílu a je to super. Mám doma štyri snubné prstene. Štyroch mužov som odmietla.
Neuvažovali ste nad tým, že keď poviete nie po dlhoročnom vzťahu, raníte toho žiadateľa?
- No, hlavne som nechcela raniť seba. Toto ja nemám v sebe, pokiaľ to necítim, tak to neurobím, či v umení alebo v láske. Ja som to necítila, takže som nemienila vstúpiť do manželského zväzku len preto, že som s človekom osem rokov. Aj môj otec mi v tomto kvitoval: „Dobre robíš, toľkokrát by si sa rozvádzala." Bola by som štyrikrát rozvedená. Na to nemám čas ani nervy.
Čo je na manželskom stave lepšie ako zostať slobodná?
- Pred tromi rokmi som bola spievať v Číne a Švédsku. Nebola som doma dva týždne. Keď som sa vrátila, išli sme s Jurajom na večeru a on sa ma opýtal: „Sisa, vedela by si si predstaviť život so mnou?" Vyhŕkli mi slzy a povedala som áno. Ani som nevedela ako. Jednoducho sme cítili, že si chýbame a patríme k sebe. Keď sa Juraj rozvádzal druhýkrát po nevydarenom manželstve, povedal si, že už sa nikdy neožení. To sme však ešte neboli spolu. Pri mne to hneď prehodnotil.
Do tretice všetko dobré.
- Ja som bola „nepoškvrnená" ako som hovorila, nikdy som sa nevydala, lebo som to necítila. Môj manžel je tretíkrát ženatý. Médiá sa ho na to vypytovali a on im odpovedal. „Ako by som si mohol vziať Sisu, keby som sa dvakrát nerozviedol?"
Nebáli ste sa, že zostanete, ako sa hovorí, „na ocot"?
- No to ma už vôbec nenapadlo, ja a na ocot... Keď som mala dvadsaťštyri, moja mama mi povedala: „No moja milá, mala by si sa vydať, lebo u nás v rodine je taká tradícia, ktorá žena má dvadsaťštyri, musí sa vydať." Ja som jej povedala: „Mama, to si mi povedala naposledy, s týmto na mňa nechoď." Pochopila to. Viac už o tom nikdy nehovorila.
Na čo vás Juraj zbalil, sladké reči to asi neboli.
- Je to veľmi spoločenský človek, zábavný, rád tancuje, uvoľnený, galantný, príjemný, múdry. Priznám sa, že nikdy v mojom živote som nemala staršieho priateľa. Stále to boli mladší alebo seberovní. To je po prvýkrát, že je medzi nami aj väčší vekový rozdiel, ale to nevadí, lebo Juraj je pocitom mladý človek. Je to muž čo sa o seba stará a to ja zbožňujem. V kúpeľni je dlhšie ako ja... Má rád módu, sleduje trendy, chce vyzerať dobre. Môžem sa s ním rozprávať o čomkoľvek, je sčítaný a veľmi vzdelaný. Stále číta, keď je doma. Aj pri jedle. Vraj som prvá žena, ktorej to neprekáža.
Váš vzťah pôsobí ideálne, no svojho času sa Slovenskom prehnala kauza Jurajovej nevery. Ako to v skutočnosti bolo? Stále Jurajovi plne dôverujete?
- To je kauza stará skoro štyri mesiace, čiže neaktuálna a ešte vyrobená médiami. O žiadnu neveru nešlo.
Ste žena, ktorá je ochotná odpustiť neveru, keď sa udeje už v manželstve alebo nie?
- Nie. Neveru neodpúšťam.
Začiatkom roka ste oslávili druhý rok v manželstve. Bola bujará párty?
- Pokojná a veľmi príjemná. Dali sme si skvelú večeru a darčeky. Bolo to v pracovný deň a na druhý deň sme mali povinnosti.
Nepôsobíte ako romantička, čo potrebuje byť každý deň zásobená hmotnými prejavmi lásky. Čo vás dokáže potešiť?
- Milujem domácu atmosféru, kvety, sviečky, keď som doma, tak horí celý dom. Môj manžel mi potom hovorí, či nás chcem podpáliť. Má vždy nervy, či som všetko sfúkla...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
