Majú ho radi všetci. Ladislav Chudík je muž, akého by sme chceli mať doma. Dôstojný, zodpovedný a galantný. V pondelok oslávil 89. narodeniny a nenájde sa nik, kto by mu neželal zdravíčko na rozdávanie.
Hoci ho máme v mysli zaškatuľkovaného hlavne ako primára Sovu, sám mal vždy úspech aj v komických úlohách. Rád spomína napríklad na 205 repríz hry Zlatí chlapci na Malej scéne SND, kde hral spolu s Martinom Gregorom a Ivanom Mistríkom.
Patrí k umelcom, ktorí kvôli úlohe obetujú všetko. Dôkazom je skutočnosť, že musí momentálne, rok pred deväťdesiatkou, trénovať fajčenie.
„Vždy som bol len sviatočný fajčiar a v Tančiarni teraz naozaj vyfajčím dve cigarety, takže kvôli tomu musím trénovať,“ priznal sa v rozhovore pre denník Pravda herec, o ktorom by si mnohí mysleli, že si môže dopriať obklopovať sa luxusom. Skutočnosť je však taká, že býva v petržalskom paneláku.
„Bývame na siedmom poschodí a pod oknom máme veľkú záhradu bez plotov. Vyjdeme z paneláka von a po desiatich krokoch sme prakticky v lese. Je tam jazero Veľký Draždiak a Malý Draždiak. Ja sa pozerám z okna na Malý Draždiak. Cítim sa ako dobrý hospodár – na okne máme širokú dosku pre vtáčiky a ja ich tam kŕmim. Zlietajú sa.“
So ženami to nikdy nevedel
Aj keď je dnes spokojný a vyrovnaný v harmonickom manželstve, nebolo to ani zďaleka na poli lásky vždy takto. L. Chudík totiž paradoxne nepatrí k mužom, ktorí by to so ženami vedeli a nikdy sa s jeho menom nespájali žiadne avantúry.
S jeho osobou sa naopak spájajú odjakživa len dve ženy. Okrem súčasnej je to prvá manželka Helena, ktorá neskôr trpela vážnou duševnou chorobou a herec kvôli tomu takmer spáchal samovraždu. Začiatok jeho vzťahu s redaktorkou bol búrlivý, plný rozchodov a opätovných stretnutí. Obaja veľmi túžili po dieťati, no ona nemohla otehotnieť.
„Moja žena sa osem rokov liečila u gynekológa. Uvažovali sme o adopcii, dokonca moja mama v detskom domove vyberala dieťa. Nakoniec z toho však zišlo. Nejako som sa podvedome bránil tomu, že aj keď môžem splodiť dieťa, budem mať cudzie,“ prezradil najbolestnejšie tajomstvo svojho života herec v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom Žijem nadstavený čas.
Primár Sova ho zachránil pred samovraždou
Následne však nastalo v jeho živote peklo. O prežitých hrôzach prehovoril v relácii Českej televízie 13. komnata.
„Vzal som si ženu, ktorá začala trpieť vážnou duševnou chorobou a odmietala sa liečiť. To, čo som s ňou zažil, by som neprial nikomu na svete... Manželka navyše začala byť stále agresívnejšia a začala ma obviňovať z toho, že za jej chorobu môžem ja. Nechcem ani povedať, čím všetkým som pre ňu bol, ani opakovať výrazy, ktorými ma častovala. Bol som pre ňu normálny ľudský odpad. Menila sa mi pred očami.“
Chorá Helena napokon herca donútila, aby sa neustále sťahovali po Bratislave a kvôli tomu prišiel napokon nielen o byt, ale aj o všetky úspory a odrazilo sa to aj na jeho zdraví.
„Problémy dosiahli až taký rozmer, že som uvažoval o samovražde.“
Práve v tom čase ho však zachránila ponuka úlohy primára Sovu.
Dedičom mena je vnúčik
L. Chudík, ktorý tvrdí, že ani počas najhorších okamihov nebol svojej manželke nikdy neverný, našiel našťastie silu vzoprieť sa osudu, rozviedol sa a po istom čase stretol právničku Alenu, s ktorou je šťastný dodnes.
„Pozvala ma k sebe na návštevu a videl som, ako v postieľke spí jej dcérka Berenika. V tom prízemnom byte žili dve bytosti - matka a jej dieťa. A ja som priamo hmatateľne cítil, ako tá matka chráni svoje dieťa. Na také signály mám vnímavosť od Pána Boha. Bolo to veľmi silné,“ opisuje v Štrasserovej knihe Chudík osudový moment, keď pochopil, že Alena je pre neho tá pravá.
Zobrali sa v roku 1982 a ich manželstvo trvá dodnes. Herec teda vlastné deti nikdy nemal a jediným dedičom jeho mena je Berenikin syn, vnuk Stanko.
Energie má dosť, sily menej
Nech už je však jeho súkromný život akýkoľvek, v tom pracovnom by sme nenašli ani jeden smutnejší moment.
„Ešte dostávam pozvánky a ponuky, ale na všetko už nestačím, musíme so ženou vyberať, čo sa ešte dá a čo nie,“ priznáva umelec, ktorého v ostatnom období najviac potešilo účinkovanie vo filme režiséra Jana Hřebejka Kawasakiho růže.
„Bola to pocta, ktorá zanecháva erb na konci môjho hereckého života.“
Pôvodne však túto ponuku ani nechcel prijať a nakoniec za ňu získal Českého leva za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe. Bál sa totiž haprujúceho zdravia a v zmluve mal preto klauzulu, že ak by sa na to necítil, môže odstúpiť bez sankcií.
„Sľúbili mi vopred, že môžem celé tri natáčacie dni sedieť. Ale i tak som sa natrápil a myslím si, že aj štáb trpel so mnou. Keby som to musel vzdať, vôbec by som sa nehanbil,“ zveril sa herec, ktorý momentálne nachádza najväčší relax v prírode.
„Hranie už pre mňa nie je zábava, ale námaha.“
Na ceremoniáli odovzdávania cien vtedy aj smutne skonštatoval.
„Šťastný pocit z tejto ceny ma chvíľku podrží a dodá mi energiu. Ale silu, aby som si trúfol opäť hrať, z nej nenačerpám.“
Vek ho začína strašiť
V súčasnosti ho však diváci ešte stále môžu vidieť v divadelnom predstavení Tančiareň. Priznáva, že ho to začína zmáhať, no svoju prácu miluje. V rozhovore pre denník Pravda sa vyznal:
„Predstavenie má dve a pol hodiny – toľko musím tú námahu vydržať. Veľmi sa vtedy koncentrujem, ale stojí mi to za to, lebo pre nás hercov je aplauz odmena a ja mu stále rád podlieham. Odohranie predstavenia mi dodáva silu a radosť, úspech predstavenia pomáha však celému divadlu.“
A ako nestor slovenského herectva vníma svoj vek?
„Je také niečo neuveriteľné, že keď mi číslo 89 prejde hlavou, tak… Ja to mám vlastne furt v hlave! Tá deviatka je taká hrbatá! Osmička ešte nebola taká strašná, je aspoň v páse štíhla, ale deviatka, to je zrolovaný hrb. Toto človeka straší, ale divadlo ma neprestáva baviť. A núti ma robiť aj všeličo iné. Musím sledovať, čo sa deje, zaznamenávať, čítať, nemal by som ako herec zaostať. Mám teda dosť roboty, lebo si ju prisvojujem, vyhľadávam. Aj tak veku vzdorujem.“
Autor: Spracovala: Nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
