Herecký diapazón tohto sympatického herca je však rozhodne väčší, čo dokazuje v nových divadelných hrách. Jednu mu priamo na telo napísala manželka Dagmar, s ktorou sú spolu 15 rokov. Hoci sa už stihli v minulosti rozviesť, uvedomili si, o čo prišli a čo znamenajú jeden pre druhého a pre ich syna Matúša. Dali sa opäť dokopy a dnes si jeden druhého viac vážia a viac vkladajú do ich vzťahu. A pri rozhovore s Petrom je jasné, že jeho rodina je pre neho všetkým.

Do Košíc ste prišli s novou hrou Kolaps, ktorá má poriadne tempo, striedate prevleky a idete na plný plyn. Nie ste pri tom na kolaps?

- Vôbec sa necítim na kolaps. Mám kondičku, je to veľmi fajn. Akurát mám niekedy pocit, že celá tá vec, ktorá bola napísaná mojou ženou Dagmar, je všeobecne na kolaps. Týmto žijeme, s týmto sa stretávame každý deň, to je, bohužiaľ, realita. Zase je to také zrkadlo, ako bolo predstavenie English is easy, Csaba is dead, alias Mafstory. Je to o živote a celá pointa je v tom, že dvaja nezamestnaní ľudia, ktorí nikdy nič nerobili, majú zrazu pocit, že z nich budú koučeri a musia svoje know-how odovzdať ľuďom.

Vedeli ste, keď sa žena rozhodla napísať hru na telo, alebo to bolo z jej strany prekvapenie?

- To bolo prekvapenie. Ona tieto rôzne polohy videla u mňa veľakrát a vie, kam ma zaradiť a aký herec som. Ja som mal možnosť hrať aj v iných predstaveniach, ale stále mala pocit, že je to len po povrchu a nie je to čosi ušité mne na mieru. A tak sa rozhodla, že urobí toto. A ja jej za to predstavenie ďakujem.

Asi vás má dobre prečítaného...

- No áno! Vy ženy nás máte prečítaných jak nikto!

A ste s tým zmierený, že do vás až takto dobre vidí?

- Musím sa priznať, že mám rád inteligentných ľudí a u žien je to o to krajšie. Mne je to veľmi sympatické, ba niekedy až veľmi príťažlivé.

Pre väčšinu ľudí ste však ešte stále Banánom a tetou Márgit. Z tejto škatuľky sa asi nedostanete tak ľahko...

- Áno, presne. Ešte stále to funguje, že idem po ulici a ozve sa: „Ahoj Banán!" Oni si myslia, že moje civilné meno je Banán. Ja im to už neberiem. Je mi jasné, že si ma takto zadelili, som pre nich Banánko, a ako prezývka to zostane. Nové predstavenie sa ešte musí ľuďom vžiť.

Keď bolo prerušené Mafstory a skončili sa Profesionáli, stratili ste sa nám z obrazovky, ale asi ste neboli nezamestnaný. Čomu ste sa venovali?

- To nie. Pripravovali sme nové predstavenie, ale na istý čas som potreboval pauzu a oddych. Vyzuť sa z toho všetkého, aby som dostal nejaký nadhľad, iný rozmer. Väčšinou, ak človek päť, šesť, sedem rokov robí jedno a to isté, prestáva vidieť okolo seba veci, ktoré by mal vidieť. A na to sa musí vrátiť späť do života, stretávať sa s ľuďmi, aby pochopil, o čom ten život vlastne je.

A asi si vás v tom čase aj rodina viac užila, lebo predtým ste sedeli v inom, prevažne pracovnom kolotoči.

- Áno, to bol vážny kolotoč a teraz je to oveľa lepšie a o to viac si vychutnávam. Som vo väčšej pohode.

My vás poznáme hlavne ako komika, no vaša manželka povedala, že vo svojej podstate ste aj iný. Strašne empatický, čo si na vás veľmi váži. Ste teda chlap, ktorý sa za city nehanbí? Ktorý si aj poplače?

- Samozrejme. Niekedy si sám pre seba myslím, že som možno až zbytočne prehnane citlivý. Keď prežívam niekoho príbeh a pocity, príde mi to ľúto a aj keď to vidím akosi z iného pohľadu, prežívam to, ako keby som bol v jeho koži. To sú okamihy, keď život vnímam a chcem ho aj takto prenášať na divadelné dosky. To je práve to, čo ma na tom najviac baví.

Život rozhodne nie je len o úsmevoch a vy ste si toho dosť prežili. Napríklad s vaším synom to pri narodení vyzeralo veľmi zle. Neskôr ste zistili, že aj on má, tak ako vy, dyslexiu... Museli ste riešiť aj iné vzťahové problémy... Odkiaľ beriete silu a dokážete sa napriek všetkému usmievať?

- V niektorom období života človek musí mať viac síl ako iní, ale to preto, lebo tí moji blízki to potrebovali. A zrejme mi to možno zostalo. Ja neviem, prosto je to tak, že keď vidím, že ich to baví, tak im to dávam. Ale musím povedať, že moja žena je človek, ktorý sa zvyčajne nesmeje navonok, a vlastne sa málokedy smeje. Keď sme mali premiéru novej hry, ľudia sa veľmi, veľmi smiali, ale moja žena sedela a len pozerala. Ja som si povedal, že jej to asi nepripadá ani trochu smiešne, ale ona mi povedala, že nie, že ona to rozoberá. Ona je strašný analytik. Dôjde k pointe, v duchu sa zasmeje, a to je tak všetko, čo ja môžem mať z jej radosti. Ale v rámci divadla! A čo sa týka syna, tak on je zlatúšik. Veľmi rád napodobňuje mamičku, takže samozrejme, ani jemu to nepripadá vždy smiešne.

A keďže je práve v pubertálnom veku, zvlášť má na humor a rodičov iné meradlo...

- On je teraz v takej fáze, že stále vysáva svoju izbu. A tým ma jeduje.

Jeduje? Ale veď chlapci bývajú zvyčajne bordelári, takže to je skvelé.

- Nie je to vždy výhra. Je krásne, že si vyluxuje svoju izbičku, je krásne, že si všetko vyčistí, ale ostatok nášho obytného priestoru zostáva na mne a na žene a tam robí bordel, jak sa len dá! Neviem, čo na to povedať. A čo ma najviac vytáča, keď mi môj ctený syn Matúš, keď prídem za ním do izby, povie: „Tam máš papuče." Vysvetľujem mu: „Prepáč synček môj, ale ja mám na nohách papuče." A on: „Nie, tu máš zvlášť." No, každý sme nejako prežívali obdobie puberty a on to prežíva takto...

Vie vás, ako správny pubertiak, dostať do poriadnej vývrtky?

- Musím sa priznať, že bolo obdobie, keď som sa vytáčal, ale potom mi pri jednej situácii žena hovorí: „To je strašné, veď on je celý ty." A v tej chvíli som začal zhodnocovať jeho správanie a jednanie a musím sa priznať, odvtedy sa smejem.

Vy ste boli ešte problematickejší?

- Ja som bol živé dieťa. Vymýšľal som úžasné veci, ale to by bolo na knihu.

Je syn viac herec po vás, alebo výtvarne nadaný po manželke?

- On je taký herec s vážnou tvárou a o to je to komickejšie. Podľa mňa, on často ani nevie, aký je komický a ja sa na ňom bavím. Úžasne dokáže niektoré veci skomoliť. A to sa nedá vymyslieť. Na to musí mať vlohy a on ich má dané geneticky. Po mne. A ja som vždy jeho vďačným divákom.

Vy ste už v tom veku začínali s herectvom, nie?

- Mal som pred vojenčinou, takže asi takých 17 rokov, keď som hral v prvej inscenácii Orfeus so Stanom Dančiakom, Táňou Kulíškovou a ďalšími. Potom prišlo divadlo Stoka a ďalšie.

Takže keď sa syn rozhodne ísť vo vašich šľapajach, čo mu na to poviete?

- Nechce ísť. Nechce byť hercom. Tvrdí, že bude dizajnérom. Hovorím dobre, to je lepšie. Aspoň sa uživí.

Máte popri všetkých povinnostiach čas na koníčky, čo sú skutočné koníčky? Chodievate ešte na kone?

- Priznám sa, že málo, lebo divadelná práca ma dosť pohltila. Teraz som začal skúšať aj ďalšie predstavenie v réžii Kuba Nvotu, hráme tam ja, Adynko Hajdu, Miška Čobejová a volá sa to Malá domov. Je to z prostredia futbalu, ja si tam zahrám trénera.

Máte k futbalu blízko? Hrávate?

- Nie. A o to je to vtipnejšie. Tréner, ktorý často nevie, kam patrí, je dosť dobré. Ale myslím si, že je to dosť autentické, lebo to je náš slovenský futbal...

Takže na kone čas nie je a čo tanec? Kedysi ste na parkete podávali majstrovské výkony. Ešte si občas povyskočíte? Alebo snáď nie je dôvod si zatancovať?

- Ja mám strašne rád minimalizmus. A čo sa týka tancovania, tak ja tancujem tak minimalisticky, že to často ani nevyzerá ako tanec. Kedysi som musel krepčiť trošku inak, dynamickejšie, ale teraz ma baví niečo iné. A aj keď ma žena na plese volá do tanca, tak súhlasím, ale musí to byť minimalisticky.

Čo nevidieť nastanú divadelné i televízne prázdniny, máte už plány, ako ich strávite? Budete aj cez leto pracovať, alebo vypnete a prejdete do režimu oddych?

- Určite chcem oddychovať a užívať si rodinu, lebo život je veľmi krátky a často si to neuvedomujeme práve pre tú prácu. Potrebujeme peniaze na bývanie, na auto, na zábezpeku a neviem na čo všetko a nakoniec zistíme, že sme sa naháňali desať rokov, život nám odišiel takto rýchlo. (luskol prstami, pozn. red.) A my zistíme, že síce všetko máme, ale čo za tých desať rokov bolo? To keď človek zhodnotí, vtedy si uvedomí, na čo bude spomínať? Len na prácu? Práca je úžasná, ale všetko musí byť v istej harmónii a vyváženosti.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.