Skvelá herečka, ktorá v Košiciach prežila celé desaťročia. Žena so srdcom na dlani a osudom, ktorý by sa uplatnil v románoch červenej knižnice.

KOŠICE. Po dvadsiatich rokoch odlúčenia vpustila do svojho života muža, za ktorým urobila pred časom hrubú čiaru. Bola zase šťastná. Lene Košickej však ktosi hore veľa lásky nedoprial a manžel, režisér Miro Košický, ju pred rokom navždy opustil. Ako sa s tým vyrovnáva, čo jej z neho najviac chýba a na čo spomína s najväčšími emóciami, to nám prezradila s úprimnosťou jej vlastnou.

Život sa s vami dvakrát nemazná a keď to už vyzerá, že je všetko v poriadku, opäť príde facka. A riadna. Ako ste sa psychicky vyrovnali so smrťou manžela? Kedy si najintenzívnejšie uvedomujete, že vám chýba?

- Manžel mi ´odišiel´ pred rokom, teraz sme si pripíjali, bol by mal 66... Čiže... Viete, najprv ma zamestnávalo všeličo iné, rôzne veci bolo treba vybavovať a zariaďovať. Je to otravné, človek to nemá rád, ale aspoň nepremýšľa o strate.

Lenže čo, keď je jedného dňa všetko vybavené?

- To naozajstné uvedomenie si skutočnosti na vás doľahne neskôr. Keď zase ostanete sama. Keď nehučí televízor, na ktorý ste frflali, či musí hučať od rána. Naraz sa nebolo s kým podeliť o radosť, že niečo v záhrade rozkvitlo, že v telke politici neviem, čo riešia, predebatovať šport, snooker... Niet si s kým vydiskutovať problém, pozrieť o polnoci pekný film... Toto mi strašne chýba. Náš pes si zrazu začal líhať pod jeho písací stôl... Aj keď si hovorím, Bože, veď už som bola sama a ako dlho, ale zrazu znovu samota. Nie, ako keď niekto odíde na päť rokov do Afriky, a potom sa vráti. Všetko je naruby. Také... Neviem. Stále viac a viac na mňa doliehajú myšlienky na náš spoločný život, či už z mladosti, alebo z tohto obdobia a je mi smutno. Ráno si robím kávu a nezačujem, že si tiež jednu prosí. Nenájdem ho v záhrade v tričku v daždi pri araukárii (elegantný ihličnatý strom, ktorý pochádza z Čile - pozn. red.) skúmať, o koľko od včera narástla. Sú to drobnosti. Ale veľké...

Ako by ste pomenovali svoj vzťah, ktorému ste dali po dvoch desaťročiach odlúčenia opäť šancu?

- Viete, to už bol vzťah, ako to mám povedať, že to nie je ako mladí ľudia, keď sa stretnú a prepukne nespútaná vášnivá láska. My sme spolu v podstate prežili kusisko života, dcéra (herečka Lenka Kronerová-Košická, pozn. red.) v čase, keď nás opustil, už mala štrnásť... Poznali sme sa úplne dokonale, vedeli sme o sebe všetko a samozrejme, že mi to vtedy nebolo jedno a ťažko som to niesla... Po rokoch sme sa zrazu opäť stretli a pomaly sme si znovu porozumeli. Ja sama, on sám, rozvedený. Tak nejako úplne normálne sme začali spolu komunikovať ako predtým. Neriešili sme ´to medzi´. Viete, krásny vzťah mama - dcéra je niečo úplne iné. Vieme sa spolu rozprávať o čomkoľvek. Ale ten VÁŠ doma... To je o inom. Je to príjemné a strašne fajn.

Nadviazali ste na to, kde ste predtým skončili?

- Tak nejako. A tešili sme sa, že si splníme náš sen, ktorý sme mali ako mladí. Že na staré kolená budeme mať na dedine malý domček, budeme tam sedieť na priedomí na lavičke, ja budem lúskať fazuľu a on bude fajčiť fajku. (Úsmev.) V podstate sa nám to splnilo, lebo sme tak sedávali a píjavali vonku v záhrade kávu. Náš dávny sen... Je mi len strašne ľúto, že odišiel tak náhle a rýchlo. Mal veľa vecí rozpracovaných. Dokončil scenár na nádherný film, ktorý už nikto nenatočí... Ostala tu vnučka, ktorú chcel ešte veľa naučiť... Naraz to všetko zmizlo.

Ako ste sa to dozvedeli?

- Odišiel z domu úplne v pohode. Veselý, vysmiaty... Išiel do divadla a naraz o dvadsať minút prídu policajti, či s nimi zvládnem ísť, či sa vôbec chcem ísť pozrieť a či idem svojím autom, alebo ma vezmú... Tak sadám do auta a idem. A zrazu vás to zomelie do jedného kola. Prišla moja dcéra, potom jeho druhá, s ktorou veľmi dobre vychádzame a študuje v Bratislave réžiu... Bolo to... Nechceli sme uveriť. Ako zlý sen.

Povedali by ste teda, že to bol osudový muž a existuje niečo ako osudová láska, keď ste po dvadsiatich rokoch našli v sebe silu mu odpustiť?

- Ja neviem, čo to bolo. Na osud nejako neverím. Nie som fatalistka... Či osud spôsobí to, že tu teraz na mňa spadne strop... Ľudia proste umierajú a on mal ťažko choré srdce. Dvakrát operované. Čiže tam niekde vzadu sme s tým počítali. A to, že sme opäť k sebe našli cestu... Neviem. Zoznámili sme sa na škole a proste to prišlo. Mali sme sa spolu o čom rozprávať, našli sme nesmierne veľa spoločných tém. Od v živote obyčajných, až po intelektuálne. Od húb, cez varenie a nakupovanie, prírodu, až po ťažké intelektuálne rozhovory o literatúre a umení... Bol to múdry človek a ja ako mladé stvorenie som pri ňom dozrievala. Aj keď, tiež som nebola celkom prázdny človiečik. Pochádzala som z rodiny, kde bola obrovská knižnica, tajne som ju od detstva prečítala. Koncerty, opera, história, výtvarné umenie... Môj drahý otec ma naviedol na cestu ozajstných hodnôt života. Mirko len vedel všetko ešte inak pomenovať a určité poznania som si pri ňom korigovala, či utvrdzovala. Bol intelektuálne vyspelejší.

Odjakživa bol veľký bohém. Ostal ním do posledných chvíľ?

- Áno, bol. A ostal. Jeho otec ma odhováral. Vravel: Neber si ho, prosím ťa, neber si ho, nie je to človek do manželstva. Je to bohém, nezodpovedný a neseriózny. Áno, niečo z toho v sebe mal. Ale mal v sebe aj čosi... Vo svojom vnútri bol taký dobrý človek, že by sám seba rozdal. Keby sám zostal holý a bosý, dá poslednému človeku všetko, aj zo seba vyzlečie. Všetci jeho kamaráti, ktorí ho naozaj poznali, nie že ho iba videli niekde popíjať a zabávať sa, vám povedia, že to bol dobrák od kosti. Každému nezištne pomohol, nič za to nechcel. Dnes máte málo takých ľudí. Bol schopný zadarmo robiť inscenáciu. Vravel, nemajú peniaze, ale to nevadí, lebo mne sa to páči. Chápete?

Ako sa cítite, keď vidíte nejaké jeho predstavenie? Niečo, čo nesie jeho pečať? Je to príjemné, alebo vás to len zbytočne rozcitlivie?

- Je to pre mňa vždy zážitok. Nedávno som zašla po dlhom čase na predstavenie na Malej scéne STU Posledné mesiace. Na hru, ktorú režíroval. Bez neho. Na záver som sa rozplakala ako malé decko, odišla ešte počas potlesku, nemohla som sa zdržať sĺz. Lebo on tam so mnou už nebol.

Musíte mať v sebe silu, že ste sa vedome išli pozrieť na predstavenie.

- Vedome. V tom predstavení sa odzrkadľuje veľmi silno jeho pohľad na žitie. Ako vo všetkom, čo zrežíroval, čo napísal, čo natočil.

Vidíte pri pohľade na dcéru niečo z neho?

- Má z neho veľa. Okrem toho bohémstva. (Úsmev.) Má však vynikajúcu pamäť, rovnako ako on. Bol totiž ako chodiaca encyklopédia, až nechutný. Koľkokrát sme ho všetci kvôli tomu nenávideli. Niekto niečo spomenul a on o tom spustil celú tirádu. Bolo celkom jedno, či o vesmíre, biológii, varení alebo o umení. Moja Lenka je tiež veľmi dobrý a výnimočný človek, je do voza aj do koča. Múdra. Taká pomiešaná z nás oboch. Má správne názory, vie veci presne pomenovať. Neviem, po kom všetkom je, má niečo aj od našich rodičov... Je to skrátka úžasný človek. Milujem ju. Veľmi si rozumieme. A máme Paulínku, ktorá má desať, lezie na ňu prvá puberta a ´užívame si to´. S dcérou sa navzájom držíme nad vodou, lebo ani ona sa zo straty milovaného otca ešte stále nespamätala a veľmi ju to vo vnútri bolí.

S dcérou ste si odjakživa veľmi blízke, kvôli nej ste pred časom z Košíc odišli do Bratislavy...

- Áno, bolo to aj kvôli nej. Lenže aj pomery v divadlách, aj tu v Košiciach, sa zmenili. Nejako sa otočili hodnoty. Mala som pocit, že som si už odohrala svoje, odovzdala som tu, čo som chcela. A bola som sama. Tak som sa zbalila a išla za dcérou. Keďže som Bratislavčanka, tak mi to nerobilo problém. Bývali v Ivanke pri Dunaji, naskytla sa im kúpa väčšieho domčeka a ja som si kúpila ten ich... Takže to vyšlo fantasticky, a tak si tu žijeme.

Takže tri generácie "dievčat" pokope.

- Veru, my sme v tej Ivanke taký babinec. Je to úžasné. Pripomína mi to detstvo, keď som v lete chodila na výkrm k starým rodičom do Sološnice. Dodnes žijem aj z toho, čo ma naučili. Poznať život v lese, huby, tenké rezančeky, vytiahnuť cesto na štrúdľu... Teraz som ja stará mama a nesmierne sa mi páči, že sme stále spolu. Naša Paulínka je prírodný typ, od dvoch rokov nezašliapne ani mravčeka a pavúčika odnesie do trávičky. Hrá basketbal, začala fotografovať, zo školy príde bežne ku mne aj s kamarátkami, lozia po stromoch... Dedo im vždy robieval palacinky, nazvali ho ´palacinkový dedo´... Tak ho teraz zastupujem.

A čo pracovný život? Naposledy sme vás mohli vidieť ako sestričku Oľgu v Ordinácii v ružovej záhrade...

- Nevidno ma, lebo... Dnes vám povedia, pošlite nám životopis, fotografiu a my vás, keď niečo bude a budete sa nám zdať vhodná, zavoláme na kasting. A mne je akosi trápne. Ja viem, dnes je iná doba, noví mladší režiséri nemajú odkiaľ vedieť, čo som herecky zač... Ordinácia bola fajn, iba to tempo, akým sa dnes točí, je rýchle. Ale zvyknete si, nabudíte sa na maximum a idete. Ak ponuka príde, to herecké vo mne sa poteší.(Úsmev.) Mám dôchodok, nejako z neho vyžijem, robím v dabingoch, občas v rozhlase, hrám na Malej scéne STU a už rok sa réžijne vytešujem s ochotníkmi v našej Ivanke. A žijem so svojou rodinkou, v domčeku, rýpem sa v záhrade.

Čo ešte robí, okrem vnučky, vaše dni krajšími?

- Rozkvitla mi obrovská mandľa, bzučí ako úľ. Tak tam pod ňou stojím, vytešujem sa zo slniečka a počúvam.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.