Urobiť rozhovor s Milanom Lasicom nie je jednoduché. Ani nie tak pre prirodzený odstup, ktorý človek pred touto osobnosťou má, ako skôr preto, že sa ho už novinári pýtali azda na všetko. Aj preto sme sa rozhodli nechať komunikáciu len tak prirodzene plynúť. A aj vďaka tomu sme sa dozvedeli, že bol objektom hypnózy, žalúdočné vredy mal už v detstve a sluhu by si doprial veľmi rád.
V ostatnej dobe sa vyhýbate filmovému umeniu, naposledy sme vás videli vo filme Obsluhoval jsem anglického krále a mihli ste sa v seriáloch. Prečo je to tak, že divadlo áno a film nie?
- Film je totiž veľmi nepohodlná vec. Dlho sa čaká v rôznych nepríjemných prostrediach a v divadle je to luxusnejšie. A najmä, máte tam to, čo vo filme nie je, teda priamy kontakt s obecenstvom.
Povedali by ste teda o sebe, že máte rád pohodlie?
- Myslím si, že každý je v tomto zmysle pohodlný. Herci len väčšinou nemajú inú možnosť.
Vaša dcéra Hanka nedávno napísala knižku Diagnóza rodina. Keď sa tak zamyslíte nad tou vašou, viete ju nejako konkrétne charakterizovať? Má nejakú diagnózu? Ide napríklad o talianske alebo harmonické spolužitie?
- Hm, viete čo, do istej miery sme štandardní ako iné rodiny s dvoma dcérami. Lenže do istej miery zase nie celkom štandardní, keďže obaja rodičia majú špeciálne povolanie, ktoré často spôsobuje, že rodina nie je tak často pokope. Myslím však, že prevláda štandard, lebo či už máte také alebo onaké povolanie, o deti sa musíte starať a musíte sa usilovať, aby z nich niečo bolo.
Vy by ste sám seba označili za rodinný typ človeka?
- Tak celkom za rodinný... No čo to znamená, rodinný typ?
Trávili ste s dcérami toľko času, koľko ste chceli? Dali ste im všetko, čo ste chceli?
- Ja som im skôr dal pravdepodobne všetko, čo som mohol. Nie, čo som chcel. Čo som však mohol, to určite.
Aké je to byť požehnaný medzi ženami, keďže máte už aj vnučku? Ste už odborníkom na ženskú dušu?
- Nedá sa povedať, že som odborník. Som však vlastne obklopený ženami odmalička. Mám ešte sestru, dlho žila moja matka... Ženy prevažne tvorili prostredie, v ktorom som žil.
Nenahovárate teraz dcéry aj na nejakého vnúčika, kvôli zmene?
- Priznávam, že by som ho prijal, ale myslím si, že dievčatko je... milšie. Dá sa viac rozmaznávať.
A vy ste človek, ktorý rozmaznáva?
- Teraz je na to ešte príliš malá. Aj na to, aby so mnou nejako výraznejšie komunikovala. Ale baví ma sledovať ju.
Teraz teda čerpáte sily na to, keď podrastie a príde ten správny čas.
- Tak, ale ako sa hovorí, keď sa dožijem.
Snáď netreba byť až taký pesimista.
- Hm.
Radšej teda zmeňme tému. Vy o sebe tvrdíte, že ste kaviarenský typ a príroda vám až tak veľa nehovorí. Avšak tým, že máte rád folklór alebo aj taký golf, to s vami nebude až také zlé...
- Tak ono golf je kultivovaná príroda. Nie je to ako chodiť každý deň do lesa. Mám však rád to prostredie, plné zelene. Veľmi sa mi tam páči a osviežuje ma to.
A chodievate občas iba tak do lesa na prechádzku?
- Tam by ste ma stretli, keby ste prišli na našu chalupu. Moja žena ma k tomu inšpiruje, takže tam do lesa chodím veľmi často.
Zrejme vtedy, keď vám ale "nehoria" termíny. Tie si vraj celkom užívate...
- Nepovedal by som, že mi vyhovujú, akurát by som bez nich nič neurobil.
To však človeka veľmi stresuje, keď všetko robí na poslednú chvíľu. Nemáte z toho žalúdočné vredy?
- Žalúdočné vredy som mal už v mladosti. Faktom ale je, že je to stresujúce. Neviem sa však zbaviť zlozvyku, že všetko nechávam na poslednú chvíľu.
Aj ste s tým nejako bojovali?
- Áno, bojoval som s tým. Bol som dokonca aj u jedného priateľa, ktorý ma zhypnotizoval. Teda chcel ma zhypnotizovať a nepodarilo sa mu to a ja som mu neprezradil, že sa mu to nepodarilo. Lebo som ohľadupný. (Úsmev.)
Vy ste to naňho zahrali ako vo filmoch.
- (Smiech.) Hej, no ale nepovedzte mu to.
Vaša dcéra hovorí, že je uvedomelý perfekcionista a že to má po vás. Všimli ste si na svojich deťoch, čo iné ešte po vás podedili? Aké vlastnosti majú, že ste rád, že to na ne prešlo?
- Tak neviem. Ani sa mi nezdá, že by po mne niečo podedili. Ak si moja dcéra myslí, že perfekcionizmus... Je pravda, že keď už niečo robím, tak som perfekcionista, ale ona je oveľa pracovitejšia. Veď kto by dokázal... Ja by som nedokázal napísať knihu, keby som mal na krku malé dieťa.
Takže ste na svoje dcéry hrdý.
- Som hrdý, obidve sú vydarené.
Veľmi sa mi páči, že keď relaxujete, najviac si oddýchnete pri sitcomoch Dva a pol chlapa a Frasier, ako ste to niekde spomenuli. Máte niečo spoločné aspoň s jednou z hlavných postáv? Chceli by ste mať napríklad komorníka, ako by chcel mať Frasier?
- Neviem, či máme niečo spoločné. Ale komorníka áno. Sluhu, v tom najlepšom slova zmysle, by som mal rád. A pokiaľ ide o Frasiera, neviem, či sa mu podobám. Ale keby som mal hrať v nejakom seriáli, tak by som chcel hrať niečo podobné.
Istým spôsobom na ľudí pôsobíte, že ste pozorovateľom ľudských charakterov. Platí o vás, že menej hovoríte a rýchlo si o človeku urobíte názor a odhadnete ho?
- Toto vám neviem povedať. Ja som sa nikdy nepozoroval, ani neskúmal, ani neanalyzoval. A dokonca si ani nepotrebujem o nikom hneď robiť nejaký názor, pretože v podstate od nikoho nič nechcem. Nechávam to teda tak. Aby všetko išlo, ako ide život.
Ako by ste sa charakterizovali?
- Nijako by som sa necharakterizoval, pretože človek vidí seba úplne inak, ako ho vidia iní.
Pred vami však majú iní rešpekt.
- Toto som naozaj zistil a je to pre mňa prekvapujúce. Väčšinou novinárky, ktoré chcú so mnou robiť rozhovor, sa priznajú, že majú trému a je to vidieť. Vy na to však rozhodne nevyzeráte...
Mňa ešte veľmi zaujalo, že sa vám vraj páči citát: "Keď chce byť človek šťastný, nech je šťastný." Veríte tomu, že si to stačí povedať?
- Myslím si, že áno. Lebo šťastie je buď povahová črta, alebo je to program, ktorý si vytýčite. Povedal to jeden ruský humorista. Keď chceš byť šťastný, tak buď. A netreba okolo toho robiť všelijaké analýzy a cirkusy. Aj tak si nepomôžete.
U vás to teda je povahová črta, alebo ste sa rozhodli?
- Ale ja nehovorím o tom, že som šťastný.
A nie ste?
- Som spokojný. Myslím si totiž, že šťastie je len chvíľková záležitosť. Nevydrží veľmi dlho. Spokojnosť je však oveľa dôležitejšia. Šťastie je niečo ako vášeň. Ani tá netrvá roky. Len niekoľko sekúnd.
Je však krásna. Kde by sme bez nej boli?
- Tak to je. Veru, je.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
