Dnes je už plnokrvným Bratislavčanom, ktorý si užíva svetlá veľkomesta spoločne s manželkou. Na televíznych obrazovkách svojimi glosami zabával ľudí niekoľko sezón, dnes ho vídať len v serióznej úlohe komentátora aktuálneho diania.

So svojimi komentármi ste na stránkach novín a časopisov prakticky denne, ale rozhovorov s vami o vašom živote je ako šafranu.

- Skôr ma oslovujú rádiá alebo televízie, keď niečo chcú. Ale to chcú, aby som sa vyjadril k veci, a nie o sebe. To mi viac vyhovuje, lebo zas na druhej strane v rozhovore, ktorý je pre denník alebo týždenník, sa pýtajú na súkromie, a to nie je vždy príjemné.

Ako si na na obdobie, keď ste ešte žili na východe spomínate?

- Ako na nádherné obdobie, pretože každý, kto vyrastal na dedine, tak zažil skutočné detstvo na rozdiel od tých chudákov, ktorí trpeli v meste. Celá dedina je v podstate širšia rodina, bolo to skvelé. Ja som bol doma do stredoškolského obdobia, kedy som išiel do Svitu na strednú chemickú priemyslovku, no a potom som bol už v Prešove na filozofii a tam som už viac-menej sedel na internáte, lebo sa mi nechcelo chodiť každý deň hore-dole. Definitívne som z týchto končín odišiel, keď som mal 28 rokov.

Nechceli by ste sa do týchto východniarskych končín opäť vrátiť?

- Môj syn sa ma na to stále vypytuje, že či sa neozýva vo mne nostalgia. Ja ale hovorím, že nie, že do tej tridsiatky som si užil dedinského prostredia tak akurát, teraz už potrebujem noviny, niekde ísť na kávu... Tá dedina sa už predsa len zmenila, už to nie je ako voľakedy jedna veľká rodina, už je to separované po dedinách po indivíduách. Človek by mal ísť stále dopredu, naspäť nie.

Ako sa človek z chemickej priemyslovky dopracuje na filozofickú fakultu?

- Keď pochopíte vo štvrtom ročníku, že chémiu nechcete robiť v žiadnom prípade, tak máte potom jedinú šancu nejak sa z toho dostať, a to tým, že podáte prihlášku niekde úplne inde. Ja som chvíľku zvažoval psychológiu v Košiciach a filozofiu v Prešove a napokon vyhrala tá filozofia. Bolo to veľmi interesantné štúdium, lebo mňa vždy zaujímali dejiny, spoločenské myslenie. Bolo to veľmi pekné obdobie, povedal by som tak, že tam nikto nebránil človeku, aby študoval, koľko mu hrdlo ráči.

Čo z vás malo byť pôvodne, keď ste šli po škole na chemickú priemyslovku? Aký bol plán?

- Plán bol taký, že budem doktor Schlüter. To bol jeden veľmi populárny televízny seriál, a ten doktor v ňom prišiel na všetko. Chcel som byť pôvodne ako on, ale už v priebehu štúdia som vedel, že keby som bol inžinier chémie, pracoval by som v prostredí, ktoré ma neoslovuje. Bola by to iba robota za peniaze. Pochopil som, že najzábavnejšie zamestnanie je také, ktoré človeku niečo osobne dáva.

Štúdium filozofie býva ťažké...

- Môj brat je profesor filozofie, on sa tomu venuje do hĺbky aj do šírky. Ja som si naopak pozrel celú šírku a vybral som si, čo ma zaujíma viac. Nepovedal by som, že nemecká klasická filozofia je niečo, čo milujem a nemôžem bez toho existovať, ale zas existencialisti - Sartre to je v poriadku.

Orientujete sa aj v súčasnej filozofii?

- Opäť som si to trošku občerstvil, keď môj syn končil v Prahe filozofiu s angličtinou. Keď som videl, že niečo priniesol domov, tak mi to nedalo, aby som si dvadsať strán neprelistoval, ale už by som si netrúfal tvrdiť, že som v tomto odborník.

Typické rodinné obedy musia byť u vás zážitkom - syn filozof, brat filozof, vy filozof.

- Ja ich nechám, aby diskutovali, predsa len, syn skončil pred tromi rokmi, profesor to robí stále, tak ich nechám v tom.

Nelietajú vidličky?

- Nelietajú, veľmi kultivovane diskutujú... A potom, keď sa nevedia zhodnúť, tak sa pýtajú mňa, aby som ich rozsúdil. Používam vtedy takú metódu, ktorú som sa naučil u jedného spolubojovníka, keď som slúžil v tábore. Vždy, keď sme sa hádali a on spal, rozdelili sme sa na polovicu a zobudili ho. Mirko, rozsúď nás, ty to nepoznáš, my ti to vysvetlíme, a ty nám to rozhodneš. Tak sme mu trištvrte hodinu vysvetľovali, čo je predmet sporu. A on vždy: Kluci, vždyť je to jedno.

Ako ste sa dostali k novinárčine?

- Veľmi jednoducho, presťahoval som sa do Bratislavy a chcel som pôvodne zostať učiť. To bolo nejako v zime, nebolo nič voľné a objavilo sa jedno miesto v redakcii, tak som sa tam prihlásil a zobrali ma. Bolo to veľmi zaujímavé, lebo nikto ma nenútil na rozdiel od dnešných tvrdých čias, aby som písal. Prvý článok som napísal po roku.

A dovtedy?

- Dovtedy som skúmal, redigoval, objednával, chvíľku som robil aj sekretára redakcie. Dnes by sme to nazvali editorská robota. Písať som začal až vtedy, keď začali hundrať redaktori, že nám to opravuje, ale sám nenapíše. Takže som musel napísať, aby videli, že aj ja niečo viem. Musím povedať, že sa veľa zmenilo, keď prišiel Gorbačov. Dovtedy nebolo o čom. Gorbačov doniesol veľmi zaujímavé zmeny, tak vtedy som sa zaangažoval. A odvtedy mi to zostalo.

O čom bol prvý článok?

- Už si ani nespomínam, to bola nejaká úžitková tvorba. Konal sa nejaký seminár, ja som napísal, že o čom to bolo. Povedal by som, že to bol silný priebojný článok...

Kedy vznikla túžba komentovať profesionálne, nielen tak pre seba?

- Keď začalo o voľačo ísť. Do 1985/86 tu boli stojaté vody, tu sa nedalo, ale absolútne o ničom. Keď prišiel Gorbačov s perestrojkou, tak sa ukázalo, že sa môže niečo zmeniť, a už to začalo byť o voľačom. A od tej doby, keď je nejaký spor, nejaký problém, keď sa to dá niekde posunúť, tak to ma už baví. Ale také to čechranie vzduchu, len aby sa písalo, to som radšej robil administratívnu robotu v redakcii.

Na Slovensku máme z komentovania národný šport, ľudia majú pocit, že sú odborníci na všetko. Ako to vníma profesionálny komentátor?

- Fakt je, že ja som na to čítal jednu talmudskú historku. Išiel jeden študovať Talmud, študoval ho osem rokov, keď sa vrátil, jeho otec sa ho pýtal, čo sa tam naučil. On mu povedal: Naučil som sa, že Boh je len jeden. Tak otec zastavil prvého okoloidúceho a pýtal sa ho, koľko je bohov. No Boh je len jeden. No veď to vieš, to isté, čo vie každý. Ten syn mu na to povedal: Ľudia rozprávajú veci, o ktorých nemajú tušenia, čo znamenajú. Tak keď trošku uberiem, aby som nevyzeral neskromne, tak je rozdiel, keď to robí profesionál, ktorý vie o čom hovorí, a keď to povie alebo napíše človek z nejakých pocitov, pretlaku zlosti.

Vždy píšete s chladnou hlavou? Napríklad pri politických komentároch si udržať odstup môže byť zložité.

- Ja sa práve čudujem, že niektorí emocionálne prežívajú, čo píšu. Samozrejme, keby ma to nebavilo, tak to nerobím tridsaťjeden rokov. Ale nie som zaujatý voči nikomu. Samozrejme, niekto mi je viac sympatický, niekto menej, ale že by som o niekom písal s pocitom zášte alebo škodoradosti, to sa mi nestane. Ja ani nie som schopný príliš silných citov. Neviem si ich naprojektovať. Nepíšem z pocitu citového pretlaku.

Čo vás vie od srdca nahnevať, keď sledujete situáciu na Slovensku?

- Predovšetkým to, keď vznikne niečo, čo je evidentne na x dôvodov a argumentov zdôvodniteľné, že je to blud, nezmysel, že to je úplná kravina. A niekto z účelových dôvodov robí z tej kraviny racionálny názor. Tým sa strašne kazí verejná debata, pretože keď nebudeme mať elementárnu úctu k faktom a reáliám, tak sa na ničom nemôžeme dohodnúť. To ma strašne štve, keď niekto vedome a cielene kamufluje fakty.

Dokážete sa aj doma pred televízorom nahnevať?

- Nemyslím si, že by som musel vykrikovať. Mňa zabávajú skôr tí ľudia. Doma mi hovoria: Strašne sarkasticky sa tu rehoceš. Že by som musel kliať a nadávať, to nie.

Manželka pracuje v akej oblasti?

- Je PR manažérka jedného vydavateľstva. Skončili sme to isté, ale ona sa dala na knižnú dráhu.

Aspoň vám môže odporučiť, čo si dobré prečítať.

- Tak funguje to vzájomne. Ona mi odporúča, čo vydávajú oni a ja, čo vydávajú ostatní.

Akú literatúru preferujete, filozofickú alebo niečo ľahšie?

- Mám zopár obľúbených spisovateľov, od tých som prečítal úplne všetko, čo sa dalo. Kundera, Murakami, Márai, Orwell. Žeby som čítal všetko od všetkých, tak to nie. Samozrejme sa snažím čítať veci, ktoré nejakým spôsobom súvisia s mojou profesiou. Pretože si myslím, že komentátor by mal mať záber napríklad aj do politológie.

Takže sa stále vzdelávate?

- Toto je na tej robote práve perfektné. Samozrejme to môžete robiť zo zotrvačnosti, ale aj tak akoby ste práve začali. Keď už píšem, to je otrava, písanie je namáhavá činnosť, ale študovať si, zisťovať, toto je krásne. Keby ma niekto platil, ja by som len čítal, študoval a bol by som najšťastnejší človek.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.