Hneď, ako sa zjavil na obrazovke, jazykovedci zalomili rukami. Moderátor s takou slovenčinou tu teda ešte nebol. No aj keď slovenčina Thomasa Kamenara nie je dokonalá, je veľmi šarmantná. Bude to zrejme tým, že on sám je veľmi šarmantný chlapík. Relácia Páli vám to má vďaka nemu akýsi iný šmrnc. Syn slovenských emigrantov, ktorí sa v osemdesiatych rokoch odsťahovali do Rakúska, si získal slovenského diváka aj tým, že je charizmatický, veľmi príjemný a rozhľadený. V marci oslávil 34 rokov, má rád slovenské jedlá, páčia sa mu slovenské dievčatá, no či u neho majú šancu, alebo je zadaný, zatiaľ stále nechce prezradiť.

Na našich obrazovkách si ojedinelý zjav - moderátor, ktorý prišiel zo zahraničia a má takú "nevšednú" slovenčinu tu ešte nebol. Už ťa ľudia spoznávajú na ulici?

- Ja ani nie som zahraničný moderátor, som Slovák, ale taký polozahraničný. A už sa stalo, že som čakal na námestí v Bratislave a také tri ženy si o mne niečo šepkali. Je to taký trošku čudný pocit, neviem ešte či príjemný, alebo nepríjemný. Musím sa rozhodnúť...

Nikto ti nevyhodil na oči, že čo tu chceš, veď ani nevieš dobre po slovensky?

- Nie, to nie. Veď ja nikomu nerobím nič zlé. Niektorí si možno myslia, že v slovenskej televízii môže robiť len moderátor, ktorý je 100-percentne slovenský, alebo keď ovláda reč. Ale tu podľa mňa nejde len o jazyk, ide aj o to, ako s niekým komunikuješ a aký máš vzťah k ľuďom. Lebo moderátor môže ovládať reč úplne dokonale, ale k ľuďom môže byť blbec. Tak ja skúšam byť dobrý k ľuďom.

Vracia sa ti to od tých ľudí späť? Zažil si už so slovenským divákom nejakú zaujímavú situáciu?

- Pred týmto rozhovorom sa mi stalo niečo veľmi pekné. Ja mám vždy po nakrútení jednej časti Páli vám to asi 10-minútovú prestávku, aby som sa prezliekol, porozprával sa s réžiou a pozrel si slovíčka, ktoré nasledujú. Ale počas tých 10 minút sa vždy chce so mnou niekto fotiť. Tak som si povedal, že pre každého, kto o to má záujem, si nájdem čas a odfotím sa. Potom vždy príde režisér, poháňa ma, ale ja si myslím, že kontakt s ľuďmi je veľmi dôležitý. Moja práca je úplne závislá od toho, čo si ľudia myslia. Nemôžem im odvrkovať, nech ma nechajú na pokoji. Aj teraz sa chcelo so mnou dievčatko fotiť, ja som jej to splnil a ona sa chuderka rozplakala od šťastia. Je to veľmi pekné, keď v niekom vyvoláš také city.

Moderovať reláciu v slovenskej televízii bola výzva. Si bojovník, ktorý má aj v živote rád výzvy a riziko? Alebo máš radšej veci na istotu?

- Ak by som stavil len na istotu, tak by som nemal prácu, ktorú robím. Človek podľa mňa musí byť otvorený, musí mať otvorené srdce a mozog pre všetko, čo v živote príde. Všetko je o šanci. Každý človek má v živote rôzne zaujímavé šance, ide len o to, či ich vezme, alebo nie. Ja ich stále skúšam brať, lebo nikdy nevieme, čo sa stane zajtra. Život má byť pekný a má to byť dobrodružstvo. Keď ide o risk, tak z lietadla s padákom neskočím. Adrenalínové športy či hazard so životom, to nie je úplne pre mňa. Ja už mám niekedy problém, keď idem 150-kou na diaľnici, čo sa vlastne ani nesmie, tak idem pomalšie.

Takže sa dá povedať, že skôr ako risk máš rád takú iskru v živote.

- Hej, hľadám takú iskru. Je to len jeden život a mám ho len raz, takže musím skúsiť to najlepšie a to najvzrušujúcejšie, čo ponúka.

Tvoji rodičia šli pred rokmi do veľkého rizika, keď emigrovali. Mnoho ľudí si myslelo, že im tam do úst padali pečené holuby. Ale také ľahké to asi nebolo. Ako ste sa pretĺkali?

- Bolo to asi to najťažšie, čo moji rodičia v živote podstúpili. Vtedy ľudia odchádzali preč zo Slovenska, lebo sa im tu nedarilo, mali tu nejaké problémy, nechceli byť v komunistickej strane... Ale keď prídeš ako rodina do Rakúska, aj v roku 1982 nemáš nič. Absolútne nič. Domov, kamarátov, robotu, auto, byt, jednoducho nič. My sme mali 50 mariek v taške. Oco je vyštudovaný poľnohospodár, ale začínal ako robotník v záhradke, kde kosil trávu. Alebo predával noviny. No keď máš 2 deti a ženu, rodinu, ktorú musíš uživiť a nemáš perspektívu, nevieš čo bude, nie je to ľahké. Každý groš sme museli obracať. Jedna zmrzlina stála 2 šilingy a naozaj sme si ju nemohli dovoliť. Do mesta sme si nedovolili ísť autobusom, ale peši. Moji rodičia ale boli pracovití a dali do toho všetko, čo mohli dať, tak rodinu uživili, potom si našli lepšiu prácu a potom nám to šlo už dosť dobre. Aj preto mám veľký rešpekt pred každým človekom, ktorý ide žiť do inej krajiny.

Je chvályhodné, že rodičia z teba nikdy neurobili Rakúšana. Doma ste hovorievali po slovensky a udržiavali ste slovenské zvyky?

- Áno. Napríklad šibačku. Na Vianoce sme jedli slovenské jedlá - kapustnicu, zemiakový šalát, rybu a tým, že som cez prázdniny chodieval na Slovensko k starým rodičom a k sesterniciam, pre mňa to Slovensko bolo stále domov. A ešte stále aj je. Aj keď žijem vo Viedni, ale mám na Slovensku korene a je to jeden krásny národ, ktorý veľmi ľúbim a chodím sem veľmi rád.

Čo slovenské máš najradšej? Či vezmeme našu mentalitu, zvyky alebo aj jedlo...

- Komunizmus mal oveľa viac zlých vlastností ako dobrých, len jednu vec som zbadal, keď sme prišli do Rakúska. Mal som tam najlepšieho kamaráta Markusa, on mal brata a u nich som trávil veľa času, hrávali sme sa na počítači, no stále, keď sa oni stretli s rodičmi, bolo to také chladné. Nikdy si nedali pusu, neobjímali sa... Toto nebolo u nikoho z mojich kamarátov. Ale ja s mamou a ocom sme si dávali pusinky, do puberty som často spával s našimi v posteli, maznali sme sa, a to je veľmi pekné. V tom komunizme asi rodina nikomu nemohla dôverovať, len sama sebe. A tá láska a city boli oveľa, oveľa silnejšie, ako v krajine, kde nie sú problémy, každý sa mal dobre, posledný veľký konflikt bola II. svetová vojna a nikto sa ničoho nemusí báť. Teraz vidím, že aj na Slovensku sa to už mení. Medziľudský kontakt už nie je taký ako kedysi. Nechcem to zgeneralizovať, vo veľa rodinách to stále funguje, čo je dobré, ale myslím si, že je to už iné. Oblečenie a to, aký veľký televízor si kúpime, je dôležitejšie ako vzťahy v rodine. Ale celkovo mám toho zo Slovenska rád veľa, je to nádherný kraj, krásna príroda a výborné jedlo. Milujem bryndzové halušky, robievam si ich aj sám, aj keď nie sú také ako od mamy či starkej. Ale zbožňujem aj kapustnicu, fazuľovú či šošovicovú polievku, sviečkovú na smotane, kapustu, také samé úžasné veci. Tak dobre v Rakúsku nevaria.

No keďže si žil a žiješ aj za hranicami, z odstupu vidíš aj naše negatíva, ktoré možno my sami nevnímame...

- Negatívum je, že sa veci menia rýchlo. Je to 23 rokov dozadu, čo sa otvorili hranice a za tú dobu sa toho stalo viac ako v Rakúsku za posledných 60 rokov. Neviem, či je to zdravé. Je dobré, že ľudia zarábajú peniaze a že všetko dostať, no treba dávať pozor a niekedy trochu spomaliť.

Chodievaš na Slovensko len kvôli moderovaniu alebo aj súkromne?

- Aj za rodinou. Mám tu sesternice, bratrancov, tety, krstnú, tak 3-4-krát za rok sem prídeme. A do Bratislavy chodím nakupovať fantastické jogurty, syry, chlieb a dobré mäso.

A čo slovenské dievčatá? Páčia sa ti viac ako rakúske?

- Áno! Sú oveľa krajšie, veď to je úplne jasné! Keď ideš cez leto po Viedni, asi každých päť minút si povieš: „Wau! To bolo pekné dievča!" Ale keď ideš po Bratislave či inom slovenskom meste, hovoríš v jednom kuse waaaaaaaaaaaaaaaau... Neviem čím to je, ale slovenské dievčatá sú úplne najkrajšie.

Počet žien - diváčok relácie Páli vám to aj vďaka tebe vraj pekne narastá. Zaujíma ich však jedna vec. Si zadaný alebo single?

- To neprezradím. O tomto sa ešte nebudem baviť. (Jedinú informáciu na túto tému naznačil nedávno v televízii, keď prezradil len to, že ešte nie je ženatý - pozn. red.)

Tak aspoň povedz, aké ženy sa ti páčia, povahovo alebo vzhľadovo?

- To je jedno. Ak sa zaľúbiš do ženy, je úplne jedno, či má červené vlasy, či má veľa kíl, alebo málo. Nikto nie sme ako holywoodske hviezdy, veď aj tie, keď sa odlíčia, sú úplne normálne. Neexistuje perfektný človek. Ja mám veľké brucho. A aj keď niekto má perfektnú postavu, tak na sto percent má chybu niekde inde. A dokonalosť nie je sexi. Tie maličkosti, ktoré máš na tom človeku rád len ty, tie sú sexi.

Z vašej rodiny si jediný, kto sa dal na mediálnu sféru? Nechceli z teba rodičia lekára, právnika či iné seriózne povolanie?

- Keď som bol malý, oco chcel, aby som robil to, čo on - na Slovensku má firmu, ktorá sa zaoberá gastrotechnikou. Ale hoci som rád varil, cítil som, že toto nie je moja cesta. Keď som sa ako 18-ročný dostal do rádia, vtedy som si povedal, že toto je môj svet, že toto chcem robiť. Aj môj brat si vybral celkom inú profesiu, je hudobník, producent hudby a robieva aj rôzne eventy. Musím ale povedať, že rodičia boli úplne hotoví, keď sa dozvedeli, že idem robiť Páli vám to. Maminka sa síce trochu bála, lebo vie, akú mám slovenčinu, ale zase vie, za ktorý národ bije moje srdce, takže s tým nemala veľký problém. A keď bola na nahrávaní, bola veľmi pyšná.

V akej oblasti to tebe najviac páli? U ľudí z médií väčšinou pokrivkáva matematika, chémia či fyzika...

- Vo fyzike som bol dobrý, lebo ma zaujímala, ale inak som bol vždy kreatívny. Stále som spieval, hral na klavíri, saxofóne, na base, učím sa na gitare, veľmi veľa fotografujem a rádio je tiež veľmi kreatívna práca. Vo všetkom nakoniec ide o to, ako s ľuďmi komunikuješ. Aj fotografovanie, lebo odfotíš niečo a chceš, aby ten záber vyvolal nejaké emócie. Ale v chémii či matike nejde o komunikáciu, je to nuda.

Vždy si sa veľa venoval aj športu. Stále aktívne športuješ, alebo si už prešiel do pasívnej polohy?

- Dlho som hrával volejbal, v II. lige, keďže oco bol národný rakúsky tréner. V osemnástich rokoch som s tým prestal, v tom veku chce každý robiť niečo iné ako rodičia. Ale teraz veľa plávam, je to dobrá vec, aby mohol mozog trochu vypnúť a v lete jazdím na bicykli alebo na skateboarde či longboarde.

Vo Viedni moderuješ v rádiu, na Slovensku v televízii, máš vôbec voľný čas? Ako ho najradšej tráviš?

- Fotografovaním. Nie som štúdiový, skôr „pouličný" fotograf. To znamená, že ideš s foťákom von, pozeráš sa okolo seba, čo sa deje a zachytíš to. Či už je to chrobák, alebo nejaká situácia, bol som fotiť aj na Srí Lanke alebo v Thajsku. Okrem toho veľmi rád a veľmi veľa počúvam hudbu, mám psíka a rád trávim čas s kamarátmi a kamarátkami.

Máš nejaké sny, ktoré by si si chcel v najbližších rokoch splniť?

- Hej. Chcel by som mať deti. Najmenej dve.

A už sa na tom pracuje?

- Neviem. Možno. Ale každopádne chcem mať rodinu a deti.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.