udí.
Ekvádorské mestá, ktoré si sedia na chrbte pohoria Ánd, sú vo výške 2 000 metrov, no napriek tomu, že sa nachádzajú pri rovníku, je v nich príjemne. Počas dňa máte oblečené tričko, ak slnko zakryjú oblaky, dáte si mikinu. V noci je to horšie, lebo hostely či hotely nedisponujú kúrením. Nič to, šupnete sa pod tenký, ale vysoko hrejivý paplón a ak by vám bolo málo, vždy vás na posteli čaká aj deka. Bielizeň čistá, žiadna India, kde sa bielizeň perie raz za mesiac bez rozdielu, koľko ľudí sa pod ním vystriedalo.
Indiánske mesto Otavalo, jazero Cuicocha
Ak milujete hory, prídete si v strednom hornatom páse Ekvádora na svoje. Ja som si dal na aklimatizovanie „prechádzku“ okolo jazera Cuicocha vo výške zhruba 3 500 metrov. Nachádza sa pri farebnom a pokojnom meste Otavalo na severe krajiny. Vďaka tomu, že Indiáni, hlavne ženy, tu stále chodia vo vyšívaných krojoch, dýchne na vás čarovná atmosféra harmónie a mieru. Ak by som vynechal domorodý trh preplnený vyšívanými, pletenými či ináč ručne vyrobenými prekrásnymi vecami, nikdy by som si to neodpustil. Ich kroje majú bližšie k slovenským, než k sfilmovaným indiánkam s juhoslovanským hercom.
Presun do Chugchilánu
Po tejto štvorhodinovej minitúre som sa premiestnil do Chugchilánu, zapadnutej dedinky pri meste Latatunga. Toto celodenné premiestňovanie ma naučilo, že Ekvádor nemá systém autobusov ako Slovensko, teda že jeden spoj zbiera ľudí po všetkých najbližších mestách ležiacich na trase, ale funguje na „spojovateľskom“ princípe. Nájdete správny bus a bez toho, aby niekde zastavoval, idete priamo do bodu bé. Sadám v Latatunge do autobusu smerujúceho do El Chaupi, horskej dedinky, odkiaľ by som to mal mať na skok k jazeru Quilotoa, ako aj k vrchom Iliniza Norte a Cotopaxi.
Jazero Quilotoa
Na druhý deň obchádzam fascinujúcu lagúnu Quilotoa. Tentoraz som už vo výškach 4 000 metrov a napriek tomu, že prevýšení je neúrekom, modré oko zatopeného vulkánu ma dobíja. Pre istotu som si na začiatku túry zišiel dolu k hladine, pozdravil stanujúcich Čiľanov, aby som sa hodinu štveral opäť hore. Somárov a kone som prenechal moletným Španielkam.
„Môžem ísť na Iliniza Norte, kondične i kyslíkovo som na tom dobre,“ sumarizujem poobede, keď opäť stojím na vyhliadkovej plošine a kochám sa jazerom.
Vedľa mňa stoja turisti, prišiel akurát nejaký zájazdový autobus. Fotia jazero, ja si v duchu uvedomujem, aké nádherné je vojsť veci pod kožu, ochytať si súvislosti, pohladiť korene. Oni si túto prírodnú nádheru odnesú v záberoch, ja v srdci.
Vulkán Iliniza Norte (5 100 metrov)
K večeru som konečne našiel hostel kúsok od vytúženého vrchu. Ráno je mi podávaný cep, prilba, turistická tyč, ďalšia zimná bunda, rukavice. Vysvetlenie má pre mňa cenu života: Keď tu týždeň prší, tam týždeň sneží. Neváham a za 120 amerických dolárov si kupujem sprievodcu Manuela.
Asi pol hodiny po dosiahnutí refugio chaty ďakujem nebesiam za moje rozhodnutie. Sme vo výške necelých 5 000 metrov, chodník pokrýva asi 30–centimetrová pokrývka snehu. Keby len to – aj skala, ktorej sa mám pridŕžať, je zasnežená. Manuel sa predo mnou šmýka, neraz aj padá. Vedľa chodníka priepasť, jeden chybný krok a nik ma nenájde. Hora ma začína vyučovať: „Priepasti navôkol teba sú strachy, zahoď ich! Cesta späť je minulosť, zabudni na ňu, neexistuje! Na vrchol nemysli, keď príde, vychutnáš si ho! Si iba tu a teraz.“
Tak sa aj deje. Existuje iba moja ľavá noha a miesto, kam ju kladiem. Pravá noha a miesto, kam ju kladiem.
Smrti do očí
Chodník zrazu mierne klesá. Zastavujeme sa pred asi dvojmetrovým žľabom, ktorým musíme klesnúť k chodníku. Pod ním je šialené nič. NIČ! Tentoraz sa mi odkrvuje hlava. „Trúfaš si?“ pýta sa môj sprievodca. Pozerám sa dolu. Prvýkrát za život sa mi dostalo pozrieť smrti do očí. „Nie,“ odpovedám mu cez padajúce vločky. Manuel začína dvíhať zrak smerom hore. „Ak kvôli mne nájde iný variant, môže to byť prvých päť metrov lepšie, ale potom sa to môže zmeniť v horor.“ Vykukujem Manuelovi spoza pleca. „Dám to,“ vravím Manuelovi. Zlieza ako prvý. Sledujem, ako dáva nohy, kde sa chytá rukami. Už je dolu. Pozerá na mňa. A tam mi to všetko dochádza.
„Čo to robíš? Si BLÁZON!!! Nemáš skúsenosti s lezením po skalách vo výške päťtisíc metrov!!! Doma ťa čaká manželka! Doma ťa čaká dcérka Sára Ráchel!!! Doma ťa čaká ešte nenarodný syn Samuel Leo Baričák!!! Je v mamičkinom bruchu. Chceš, aby ťa nikdy nevidel?!? Teraz mi niečo sľúbiš – ak sa vrátiš živý z tohto kopca, na Cotopaxi nepôjdeš!!!“ vrie vo mne moje vyššie ja. „Sľubujem. SĽUBUJEM!!!“ tečie to zo mňa.
Dal som to. Aj vrchol, kde nás privítal kríž s menami ľudí, ktorých si vzala hora počas vyučovania. Cestou späť padali lavíny, lebo na vrchole zasvietilo slnko, našťastie, našu dolinu vynechali. Po necelých troch hodinách sme sa vyhli čiernym býkom odpočívajúcim na chodníku a okolo potoka dokráčali k jeepu. Vypočul som si, akú mám perfektnú kondíciu a že zajtra v noci dám Cotopaxi ľavou-zadnou.
„Ďakujem, ale ja idem rovno do Báňos, kúpeľného mesta a ak stihnem, namočím sa ešte dnes večer do horúceho bazéna,“ odpovedám.
Zemetrasenie v Baňos
Na druhý deň ráno presne o šiestej ráno ma v Baňos budí zemetrasenie. Sopka Tungurahua tróniaca nad mestom, si kýchla. Trasie sa celý hostel, steny sa hmlia, okenné tabule rachotia, podo mnou je počuť buchot hrncov, vonku húka siréna. Chvíľku sa vo mne rodia otázky, že to nebezpečie snáď priťahujem, mám sa zbaliť a vybehnúť na ulicu, alebo či mám rýchlo nakopnúť laptop a hľadať na internete manuál Ako sa správať pri zemetrasení. Potom sa mi zjavuje vulkán Iliniza Norte:
„Nezabudni, čo som ti šepla o strachu. Choď a povedz to druhým.“
Buďte šťastní.
Pokojné jazero Cuicocha. Nachádza sa pri indiánskom meste Otavalo.
Nádherní. Harmóniou blčiaci domáci na trhu v Otavale.
Cesta z Latatungy do Chugchilánu. Robotníci prerábajú cestu. 
Môj sprievodca Manuel. Kúsok pod vrcholom Iliniza Norte pozerá, kadiaľ zídeme dolu. Vo mne je ticho...
Baňos. Park pred katedrálou.
Foto: phb
Autor: Hirax
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
