Po mame napoly Košičanka dnes o 19.00 hod. predvedie v Dome umenia svoju virtuozitu, keď odohrá Čajkovského Koncert pre husle a orchester D dur, Rímske pínie a Rímske fontány z trilógie Ottorina Respighiho. V devätnástich síce dobyla Carnegie Hall a v dvadsiatich troch sa stala najmladšou profesorkou v Nemecku, no zachovala si skromnosť a okrem hudby je jej svetom rodina.

Ste akoby priekopníčkou, keďže dosahujete v mladom veku méty, o akých sa iným ani nesníva. Vyhovuje vám takáto pozícia a na čo si „brúsite“ zuby najbližšie?

- (Smiech.) Ťažko na to odpovedať. Začala som učiť v dvadsiatich troch vo Frankfurte, potom však prišli deti. Nemôžem povedať, že mám v živote nejaký presný plán a idem si za tým. V súčasnosti napríklad mám okolo štyridsať koncertov ročne, kým predtým to bolo aj sto. Viac sa momentálne vyskytujem v Európe, ako v Amerike. A uvidím, čo príde.

Sympatické je, že máte rodinu v pomerne mladom veku a neupísali ste sa na sto percent kariére. Nechali ste sa teda viesť láskou?

- (Smiech.) Tak bola to aj láska. Nikdy som však ani na chvíľu neuvažovala, že by som nemala rodinu. Vždy som si bola istá, že ju chcem. Nedopustila by som, že mám len husle a inak nič.

Bolo pre vás ťažké byť geniálnym dieťaťom?

- Môžem povedať, že až taká geniálna som nebola. (Smiech.) Keď som mala nejakých sedem či osem, veľa som cvičila, ale nepociťovala som to ako divné a keď som mala trinásť a začala som cestovať, tak som si to užívala. Veľmi sa mi páčilo, že môžem ísť do Ameriky či Japonska. Kto môže v dvanástich na otázku, čo si robila cez víkend povedať, bola som v Tokiu? Bolo to cool. Už ako trojročná som túžila byť huslistka. A určite mi ako dieťaťu nič nechýbalo.

Po mame ste napoly Košičanka, rozprávate pekne po slovensky, aký máte vzťah k tomuto mestu?

- Moja mama je z Košíc, ja som sa už narodila v Mníchove a celý život tam žijem. Rodinu mám však tu. Každý rok tu preto chodievam na dovolenku aspoň na týždeň.

Čo predvediete na dnešnom koncerte?

- Zahrám koncert Čajkovského a myslím, že každý huslista ho má rád. A je to krásna hudba skladateľa, ktorému každý rozumie. Nie ako Schumann, Prokofiev či Šostakovič, ktorého ľúbite alebo nie. O Čajkovskom nik nepovie, že to nie je pekná hudba.

Máte nejaké vzory?

- Dnes by som už nepovedala, že mám vzory, lebo najdôležitejšie pre umelca je, že je nezávislý.

Pamätáte si na moment, kedy ste si naozaj pripadali slávna?

- Dodnes ten pocit nemám. (Smiech.) Občas ma ľudia zastavia, že boli na mojom koncerte a bolo to pekné, napríklad vo vlaku, ale necítim sa nijako mimoriadne. Poviem áno, som to ja a čítam si ďalej.

Má váš manžel niečo spoločné s umením?

- Je novinár. Nestretli sme sa však v rámci rozhovoru. (Úsmev.)

Kedy sa naozaj na pódiu cítite šťastná? Aké aspekty sa musia skĺbiť?

- Keď sú orchester a dirigent dobrí. Vtedy som šťastná. Nie je to však vždy. Nemusí to však neklapať preto, že je dirigent zlý, len iný a chémia medzi nami nefunguje. Na takéto koncerty ja potom radšej rýchlo zabúdam.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.