Korzár logo Korzár
Piatok, 22. september, 2017 | Meniny má Móric

Andrej Hryc: Plačem úplne každý deň

Herec Andrej Hryc priznáva, že od straty syna denne plače a jeho vzťah s Pánom Bohom momentálne nie je najlepší.

Herec Andy Hryc.(Zdroj: Judita Čermáková)

Jeden ho miluje, druhý nenávidí. Všetci sme s ním však prežívali obrovský žiaľ, keď pred pár rokmi prišiel o syna Huga. Herec Andrej Hryc priznáva, že odvtedy denne plače a jeho vzťah s Pánom Bohom momentálne nie je najlepší. Najťažšie chvíle prežil len vďaka alkoholu, ktorý je vraj jeho veľmi dobrý kamarát. V rozhovore si, ako to má vo zvyku, nekládol servítku pred ústa a otvorene porozprával o odmietaní antidepresív, mozgovej príhode či otcovej base, ktorá ho výrazne poznačila.

Aké je to robiť inventúru svojho života? Mne to pripadá, ako keď sa vraví, že keď človek umiera, tak sa mu v duchu odvíja celý život a musí sa vrátiť k dobrým aj zlým spomienkam. Vy ste to urobili vo svojej rovnomennej knihe vedome. Čo je na tom najťažšie?

- Asi rozhodnutie. Rozhodnutie to urobiť. A potom nájsť v sebe silu to dokončiť. Všetko ostatné je hračka.

Inventúra vznikala dva roky. To chce zrejme veľkú húževnatosť.

- Vôbec to nie je pravda. Lebo pravda je taká, že som strašne lenivý človek a nechce sa mi pracovať. Toto bola vec, ktorú som si vymyslel, potom som sa okolo nej motal a boli chvíle, keď som aj pol roka nenapísal ani riadok, lebo som to stále nebral vážne. Až potom, keď už sa tom dozvedelo dosť veľa ľudí, som pochopil, že keď knihu nenapíšem, tak bude hanba.

Niekto tvrdí, že šprtať sa v minulosti je skôr na škodu a treba pozerať do budúcna, niekto, napríklad psychoterapeuti, to považujú za skvelú terapiu. Čo vy?

- Pre mňa je to vlastne spoveď. Písal som ju predovšetkým sám pre seba, aby som zo seba dostal to, čo som zo seba potreboval dostať. Aby sa vo mne nehromadili zlé emócie a skúsenosti, ktorých mám, žiaľbohu, veľa. Je to ako keď sa človek veľmi opije a potom zvracia.

Takže to vlastne bola nevyhnutnosť?

- Svojím spôsobom áno. Dnes to viem. Lebo výsledok, ktorý sa dostavil, je čaro nechceného. Z pozitívnych reakcií som dosť prekvapený, ale zase aj veľmi rád, lebo vidím, že to, čo som urobil, má zmysel. Chcel som len povedať, že ´život není peříčko´ a že treba ísť za svojím cieľom a bojovať. Lebo je to vlastne celé o boji. Od prvého do posledného riadku. O tom, ako som vzdoroval osudu. A vzdorujem osudu a dúfam, že ešte dlho budem.

Na krste ste plakali. Boli aj pri písaní, keď ste sa v spomienkach vracali k nepríjemným udalostiam, takéto chvíle?

- Pravda je taká, že plačem úplne každý deň.

Od Hugovej smrti?

- Samozrejme, že to je len na základe toho. Inak nemám prečo plakať. Je to jediná vec, ktorá mi už pravdepodobne ostane až do smrti.

Aký máte teda teraz vzťah k Bohu a k osudu? Podarilo sa vám s tým nejako vyrovnať?

- Nie. To sa mi nepodarilo a... S Pánom Bohom to mám teraz trošku rozliate a proste... Neviem. Je to veľmi zložitá otázka, neviem na ňu odpovedať. Som veľmi nevyrovnaný a veľmi nespokojný s tým, čo sa stalo.

Čo vám najviac pomohlo?

- Alkohol. To si naozaj nikto nevie predstaviť. Je to prúser. Slovami sa to ani opísať veľmi nedá. Ja som však za celý ten čas nebral žiadne medikamenty, žiadne antidepresíva, proste nič, čo by...

Prečo?

- Lebo to nepovažujem za správne. Sú to len také barličky. Proste som pil alkohol. Lebo alkohol má takú tú svoju liečebnú dimenziu a ja som bol ten prvý polrok naložený v liehu neustále. Nebol som opitý, ani nie utlmený, len taký... Skrátka trošku pod vplyvom.

Lieky sú možno menej nebezpečné pre zdravie.

- Ja si myslím, že akákoľvek chémia je nebezpečná a keď je raz organizmus na niečo zvyknutý, tak to má dostávať... A keď sa náhodou zvýši dávka, tak to menej uškodí ako navykanie na nejakú chémiu a potom odvykanie od chémie. Pretože tí, čo antidepresíva užívajú, si na ne aj veľmi rýchlo zvyknú a majú opačný problém.

Aby sa však alkohol nepreklopil za nejakú hranicu, to tiež nie je najjednoduchšie.

- Tak to už samozrejme prudko závisí od... Je to skrátka prudko individuálna záležitosť, ale ja samozrejme celý život nie som abstinent a nikdy som ním nebol. V alkoholickom rebríčku patrím do kategórie nezriadený konzument, a v tejto kategórii som už štyridsať rokov. Tam mi nehrozí absolútne nič, lebo alkohol je môj veľmi dobrý kamarát. A alkohol je dobrý kamarát. Alkohol je len veľmi zlý pán. Ale ako kamarát je naozaj veľmi verný.

Čiže poznáte svoje limity.

- Samozrejme, ako inak.

Nie je žiadnym tajomstvom a aj vy to priznávate, že ste drzý. Boli ste vždy taký rebel, alebo to je dané životnými okolnosťami?

Ja som bol veľmi živé dieťa a pokiaľ som žil v normálnej rodine a za normálnych okolností, bol som údajne veľmi milý malý tučný a veselý chlapček. No potom, keď sa tieto ideálne podmienky zrazu zmenili na absolútne peklo, tak som veľmi rýchlo pochopil, keď som teda vyrastal na ulici, lebo otec bol v base a mama v práci, že sa musím zmeniť. Človek veľmi rýchlo zistí, že keď po prvej facke nevráti dve, tak dostane ďalšiu. A ja som tú druhú facku nikdy dostať nechcel a to mi ostalo. A je pravda, že jednou z mojich zlých vlastností je, že som dosť pomstychtivý.

Je dobré, že si to priznáte.

- Tak taká je pravda, ale myslím, že to o mne všetci vedia, tak si dávajú pozor.

Ako ste vychovávali Vandu? Má v sebe vašu drzosť?

- Má v sebe strašne veľa mojich génov, čo je na jednej strane samozrejme veľmi dobre. Naozaj to je dieťa, teda už samozrejme sebavedomá dospelá žena, ktorú nebolo treba nejakým spôsobom viesť, ani jej robiť cestu alebo čo. Veľmi dobre vie, čo dokáže a za veľmi krátky čas dokázala presvedčiť svoje okolie o tom, aká je. Vyrastala viac-menej v rodine, kde otec odchádzal ráno o pol siedmej do práce, keď ešte spala a vracal sa o dvanástej v noci, keď už spala. Veľmi si ma neužila.

Neľutujete to teraz spätne?

- Samozrejme, že to ľutujem, ale vtedy iná možnosť nebola. Pretože bolo treba zarábať peniaze a ja som od nikoho nikdy nič nedostal. Všetko, čo mám a čo som kedy dal dohromady, som si zarobil vlastnými rukami. Uplynulý režim proste môjho otca zničil a nemal mi čo nechať okrem dobrého mena. A keďže som chcel, aby bola životná úroveň mojej rodiny porovnateľná s mojimi kamarátmi, ktorí žili v zahraničí, musel som veľa pracovať, a tým pádom som bol málo doma.

Prekonali ste mozgovú príhodu, ktorej predchádzalo isté varovanie, no vy ste ho nepočúvli. Poučili ste sa? Sledujete už teraz viac znamenia, nielen čo sa týka zdravia?

- Veru áno, dostal som vtedy jedno upozornenie a každý normálny človek by vtedy poslúchol lekárov. Lenže ja, pretože som samozrejme v tomto zmysle dosť neprispôsobivý, som ich neposlúchol a dostal som druhú facku, ktorá ma skoro stála život. Naozaj som mal neskutočné šťastie, pretože keby sa mi to stalo o polhodinu neskôr, tak tu dnes nesedíme. Koniec. Nedalo by sa nič robiť. Mozgová príhoda sa dá zvládnuť len vtedy, keď sa do nejakých desiatich či pätnástich minút dostanete k lekárom. Inak nemáte šancu. Ja som si už samozrejme druhú rukavicu veľmi dobre odložil a pochopiteľne, že si na to teraz dávam pozor. Lebo pred časom dosť veľa mojich kamarátov také šťastie nemalo.

Vravievate, že okolo nás je plno svinstva. Možno by bolo jednoduchšie sa v ňom nešprtať a žiť si pokojne, vy ste sa však dali na cestu, že ho odhaľujete. Ste teda zrejme človek, ktorý si nevie len tak ticho a spokojne nažívať. Prečo cítite takúto potrebu?

- Ja by som si ticho a spokojne nažíval, keby som nemal každodenné podnety k tomu, aby som sa pokúšal zmeniť to, čo tu okolo nás existuje. Sme Bohom skúšaná krajina. Najprv tu bol národnostný útlak ako krava, trval stáročia, potom prišli komunisti a zdevastovali nielen krajinu a hospodárstvo, ale hlavne morálku v ľuďoch. A dnes je situácia zase tak strašná, že sa nedá mlčať. Viete, ja som veľmi zazlieval generácii našich rodičov, že oni v tom 48. roku mlčali. Môj otec urobil najväčšiu chybu na svete, lebo keď sa s nimi nechcel začať biť, čo bola v danej chvíli asi hlúposť, tak mal utiecť. Lenže neurobil to a potom mu zničili život. Toto som zazlieval celej generácii a keď dnes počujem, ako všetci nariekajú, že aké majú dôchodcovia zlé podmienky, tak si hovorím, čo ste si uvarili, to si aj zjedzte. Pretože generácia ľudí, ktorí najhoršie dopadli, to sú presne tí, ktorí sa mali v tom 48. roku postaviť na odpor. Neurobili to, tak proste musia znášať následky.

Uvedomujete si, že ste človek, ktorý istým spôsobom polarizuje spoločnosť? Že vás ľudia buď milujú, alebo vám píšu anonymy?

- Mne je to skutočne jedno. Uvedomujem si, že ľudí, ktorí ma majú radi, nie je veľa. Lenže keby som sa pred zými, čo ma radi nemajú, hoci aj rozlial na kolomaž, aj tak sa to nezmení. Musím to ignorovať. Naučil som sa, že si to jednoducho netreba všímať. Treba to brať ako zlé počasie, alebo niečo, čo musíme len prežiť. Naozaj ma nikto veľmi nenaserie. Niekdy o mne aj na internetových diskusiách píšu hrozné veci a človek, ktorý je labilnejší, by mohol po všelijakých vyjadreniach spáchať aj samovraždu. Ja sa však z toho samozrejme smejem a považujem to za niečo ako očkovanie. Veď kto ma už môže v živote tak vyurážať, ako nejaký anonymný debil z intimity svojho počítača, kde sa mu nič nemôže stať? Ja hovorím, však príď, sadni si oproti a povedz mi to do očí.

Čiže s otvorenou nevraživosťou sa až tak často nestretávate?

- Ale stretávam. To sa však samozrejme všetko dá zvládať, nie som žiadna padavka. Postavím sa hocikomu, mne to je fuk.

Nemáte pri návratoch do Košíc nepríjemné spomienky a pocity, keďže ste tu mali pred rokmi dopravnú nehodu?

- V žiadnom prípade. Bola to jedna veľká nepríjemnosť môjho života, ale bol som v tom som nevinne. Viete keby som tú vodku vtedy vypil, tak by som mal výčitky svedomia do konca života. Ale ja som nemal prečo mať výčitky, lebo som chybu neurobil. Urobil ju človek, ktorého som zrazil. Chvalabohu sa mu nič vážne nestalo. Môj pobyt v Košiciach je skôr spojený s eufóriou mladosti. Keď som sem prišiel, mal som 21 rokov, a sedem rokov som tu žil v jednej absolútnej pohode.

U našich českých susedov vás ľudia môžu vidieť napríklad v seriáli Ulica, my si vaše herecké umenie miomentálne neužívame. Prečo?

- Toto je otázka, ktorú treba nasmerovať niekde inde.

Čiže to nie je vaše rozhodnutie, že seriály odmietate?

- Nie. V žiadnom prípade. Mám pocit, že v rámci toho, ako som sa na slovensku za posledných dvadsať rokov profiloval, si niektorí ľudia myslia, že o to buď nemám záujem, alebo jednoducho zabudli, že som herec. Alebo so mnou jednoducho neviem z akých príčin nepočítajú. Každý na to nejakú tú svoju príčinu má. Zaujímavé na tom je, že mám v Čechách oveľa viac hereckých príležitostí ako doma. Hovorí sa síce, že doma nikto nie je prorokom, ale ja som bol dosť obsadzovaný herec aj na Slovensku. Z času načas sa vyskytnem v nejakom projekte, hral som napríklad v Druhom dychu. Lenže grázla a šéfa mafie, ktorého zavreli. Keby si však scenáristi uvedomili, kde žijú. Veď už som mal byť dávno z väzenia vonku pre nejakú procesnú chybu sudcu alebo prokurátora a mohol ďalej účinkovať...

Väčšinou stvárňujete negatívne postavy, brúsite si zuby aj na nejakú pozitívnu?

- Čo ja viem. To by som asi musel hrať nejakého pozitívneho dobráckeho deduška a to sa mi zatiaľ nechce.

Neprehliadnite tiež

V pešej zóne im povolili štyri autá. Dorazilo ich trinásť

Z Hlavnej si organizátor promo večierka urobil parkovisko vozidiel Renaultu a Tempusu.

Do parku na Aničke autá nesmú. Ale rely tam bude

Preteky v rekreačnej zóne vyvolávajú otázky. Magistrát: Majú všetky povolenia.

Ohlásil bombu na súde, ten ho vzal do väzby

Starší Košičan sa v pondelok postaral o 20. evakuáciu budovy košických súdov.

Ťahanovčania, pozor. Prišli svine z Družstevnej

Starosta: Je ich priveľa, ľudia sa boja.

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Galkova kauza odpočúvania trvá roky, súdy ju nechcú riešiť

Obžaloba na bývalého šéfa Vojenského obranného spravodajstva Pavla Brychtu leží na súde od februára 2016. Najvyšší súd mu teraz prikázal konať.

KOMENTÁRE

Česi mieria do čiernej diery Európy. Všetko pre korunu

Je možné, že šanca ľahkého vstupu do eurozóny zmizne.

EKONOMIKA

Ako sa menila najmodernejšia stanica na Slovensku

Predchádzajúca stanica bola otvorená v 80. rokoch a nikdy nebola dokončená.

Najčítanejšie na Korzár


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Rastie nám pokrivená generácia?
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  7. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  2. Rastie nám pokrivená generácia?
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  4. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  5. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  7. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Slávnostná imatrikulácia SvF STU v Bratislave
  10. Univerzita vyTVORená nápadmi študentov!
  1. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 20 307
  2. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 5 067
  3. Rastie nám pokrivená generácia? 3 389
  4. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 2 572
  5. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 2 430
  6. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 2 180
  7. Kedy sa refinancovanie oplatí? 2 167
  8. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 2 070
  9. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 586
  10. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár 1 499

Už ste čítali?

Domov Najnovšie Najčítanejšie Desktop