Pred natáčaním seriálovej epizódy sa vždy pripravuje aspoň deň, filmom venuje aj celé roky. Svoju prácu však miluje, popri tom rád maľuje a najradšej zo všetkého sa hrá s dcérkou Maruškou.
Ako to teda vyzerá, keď M. Igonda natáča film a koľko času si to v jeho prípade vyžiada?
„Sú to roky. Na deväťdesiat percent je to u mňa vždy tak, že k samotnej realizácii od oslovenia dôjde za rok, za dva. Raz nie sú peniaze, raz neviem čo... Lenže to už film nosím v sebe. A potom nastane už ten konkrétny proces a ideš s tým, až kým to nedotočíš. Ty tým žiješ, neopustíš to, až kým padne posledná klapka. A mne sa to väčšinou ani vtedy nepodarí odložiť. Žijem tým charakterom, a to ma ničí,“ objasňuje herec, ktorý sa filmu a svojej postavy definitívne „zbaví“ až v okamihu, keď vidí výsledok na plátne.
„Nastane pocit čau, ži a nechaj žiť a choď si svojou cestou. Keď sa však v živote vyskytnú určité situácie, napríklad krízové, tak tie postavy zrazu opäť cítim. Nosím si ich skrátka so sebou.“
Herectvo však nepovažuje za údel, nehovorí, že kvôli svojej práci musí prinášať obete.
„U mňa je to nevyhnutnosť. Ja si už neviem predstaviť robiť niečo iné. Je veľmi jednoduché povedať, že je to poslanie a určitá obeť, ktorú musíš dať. Ale nie. Pre niekoho to môže byť prechádzka ružovou záhradou, iný to má vydreté. Ja... Ono sa to nedá zhodnotiť. Čas ukáže, či to bolo také, alebo onaké. Pretože u herca strašne záleží na tom, čo má vyryté v tvári. Nemusí sa páliť, aby vedel, že to páli, ale niekam smeruje a celá jeho osobnosť sa niekam dostáva, a preto je pre mňa omnoho dôležitejšie ako poslanie či čo slovo nevyhnutnosť.“
Portrét dcérky ešte nenamaľoval
Svoje povolanie si však užíva.
„Byť hercom je obrovské šťastie v živote. Keď to neberieme z existenčnej stránky. Lebo dokážeš získať pozornosť ľudí a ak máš v sebe silu, dokážeš viesť. To sú fantastické veci,“ konštatuje Marko, o ktorom málokto tuší, že má aj výtvarné nadanie. A to mu pomáha aj pri práci.
„Vďaka tomu inak vidí, cítim, vnímam farby, kompozíciu, cítim atmosféru a svetlo... Sám však tvorím len veľmi málo. Len niekedy, keď dostanem šupičku. Svoju dcéru som ešte stále nenamaľoval, čo mi žena už niekoľkokrát pripomenula. Mám teda rest a musím ju zvečniť.“
A hoci na to nevyzerá, tvrdí o sebe, že je pri Maruške mimoriadne hravý rodič. „Jediný, kto ma vie do nepríčetna vytočiť, je Maňa. Povie však dve vety a som namäkko.“
Prstene má plné spomienok
Herec tiež patrí k ľuďom, ktorí radi spomínajú a istým spôsobom lipnú na veciach, s ktorými sa im niečo či niekto spája. Jeho prsty preto napríklad zdobí množstvo prsteňov.
„Lipnem na veciach, čo nie je dobre. A rád sa dívam do minulosti. Nebojím sa otočiť, mám to rád. Spomienky si niekedy asi aj zhmotňujem. Som taký. Nezaoberám sa tým, či nad tým veľa špekulujem. Ja to skrátka potrebujem rozanalyzovať, mám rád levely, hĺbky, mozaiky, výzvy, rozmery, ktoré ma iritujú. A či už ide o prstene, alebo o niečo iné, to je jedno. Žije to však v mojom reálnom čase a ja s tým disponujem. Občas si sadnem do auta, idem do Kremnice, kde som študoval a vrátim sa o dvadsať rokov späť. Sadnem si tam a dívam sa na svet.“
Autor: nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
