Päťkrát naplnenú túžbu po materstve kompenzuje tvorivou prácou, a tak sa sama riadi tým, čo radí svojim potomkom - nachádzať rovnováhu medzi rodinou a sebarealizáciou. Vo štvrtok oslávila táto sympatická dáma neuveriteľnú sedemdesiatku.
Veľkolepú párty Oľga Feldeková nechystala, oslavy si chcela užiť v rodinnom kruhu. Zákusky sama nikdy nepiekla a výnimku nechcela spraviť ani tentoraz.
Manželka Ľubomíra Feldeka je známa tým, že na svoju rodinu nedá dopustiť. Priznáva tiež, že svojich najmilovanejších pokazila prílišnou láskou, preto im dnes už do vzťahov radšej veľmi nezasahuje.
„Ja som vlastne deti veľmi zle vychovala a dodnes mi to vyčítajú. Myslela som si totiž, že nikto to neurobí lepšie ako ja a robila som doslova všetko. Nehovoriac o tom, že som mater - kvočka. Tak milujem svoje deti, že som im tým vlastne ubližovala. Keď napríklad mali ísť do školy, tak som ich vždy budila až na poslednú chvíľu, aby si čo najdlhšie pospali. Potom som ich musela voziť autom, hoci to mali necelý kilometer, len aby to stihli. To môjho muža strašne rozčuľovalo,“ skonštatovala pred časom mama a babička, avšak i prozaička, scenáristka, novinárka, dramaturgička či glosátorka.
Na svojich pleciach toho má naložené požehnane. Ako však vraví, pracuje len vtedy, keď jej niekto stúpi na otlak a povie, že musí.
„Keď mám termín, zvyčajne sa mi to potom aj vydarí. V konečnom dôsledku som šťastná, že ma niekto pritlačil k múru. Každý impulz zvonku je fajn, som už raz taká povaha. Môj muž to má inak.“
Poverčivá proti svojej vôli
Zaujímavou vlastnosťou tejto temperamentnej päťnásobnej mamy je poverčivosť. Aj sa na to hnevá, no zbaviť sa jej nedokáže.
„Vždy, keď náhodou popred auto prebehla mačka, tak som zastala a čakala som, kým niekto druhý tú pomyselnú čiaru nešťastia pretne. A keďže sme išli napríklad ráno s deťmi do školy na poslednú chvíľu, tak... Potom som písala na prvú hodinu vymyslené ospravedlnenky, a tak som vlastne deti nepriamo učila klamať," priznala.
"Jednoducho som nebola ideálna mama, oni však na to radi spomínajú a až tak veľmi som im tým nijako výrazne nepoškodila. Vyštudovali vysoké školy, robia to, čo ich teší a teraz zase oni robia chyby vo výchove svojich detí. Myslím si, že keby som bola prísna, tak by možno nemali až takú dobrú spomienku na detstvo.“
Staršie zlo strieda nové
V každej rodine sú však aj rôzne problémy a čím je detí viac, tým je to pestrejšie. Cukrovka, Crohnova choroba či depresie dajú zabrať aj osve, nieto keď sa nakopia spolu.
„V každej rodine je niečo zlé. Ja som vždy zabudla na to staršie zlo, keď sa objavilo zase niečo nové. Keď mala naša najmladšia Katka dva roky, na prázdninách u mojej mamy vdýchla oriešok. V nemocnici ho nevedeli vybrať, nemohli operovať a kamarát špecialista v Bratislave nám sľúbil, že sa o to pokúsi. Len nás upozorňoval, že cestou sa oriešok môže vzpriečiť a potom už nie je nijaká pomoc a je to otázka pár sekúnd. Pamätám si, že bola taká veselá v tom aute, ja som ju držala na rukách a nesmierne som trpela. Keď má človek deti, vždy má nejaký stres. No a potom prišiel Crohn a cukrovka. Oriešok je za nami, ale toto je na furt.“
Kostol prináša úľavu
Keď jej je najhoršie, modlí sa a prosí Pána Boha o pomoc.
„Vždy, keď potom vyjdem z kostola, cítim úľavu. Ako keby mi niekto povedal: Neboj sa, dopadne to dobre. Plakať neplačem. To skôr vtedy, keď je niečo radostné.“
Zatiaľ čo jej mamička žila s oteckom vo vzťahu „na diaľku“ a dávala ho za vzor ako ideálny, jej manželstvo s Ľubomírom Feldekom je spokojné a veselé. Deťom však do vzťahov zásadne nerozpráva.
„Neradila som. Nechala som to absolútne na nich. Povedala som si, že ak niečo od nás odkukali, tak budú šťastné a budú sa mať dobre. Každý však máme niečo v génoch, čo je zdedené, nie rovno po rodičoch, ale po predkoch. V rodine mojej mamy u jej starej mamy to bolo dosť divoké, takže sa zrejme táto genetika u niektorých mojich detí odrazila.“
Vo vzťahu je dôležitá zlatá stredná cesta
Na to, aby vzťah pretrval a fungoval ako hodinky, má jednoznačnú teóriu.
„Žiadna krajnosť nie je dobrá. Ani byť stále s rukami v dreze a už nič iné, ale ani behať po zájazdoch z mesta do mesta a vyspevovať, keď mám malé deti. Ale zlatá stredná cesta vždy existuje a v žiadnom vzťahu sa bez tolerancie nezaobídete. Nemôže jeden tolerovať a druhý nie. A keď sú obaja netolerantní, tak nech si dajú zbohom skôr, ako prídu deti. Vidia to všetko a trpia,“ dodáva dáma, ktorá po maturite istý čas pracovala v Tesle Orava ako robotníčka.
„Robila som tam rok. Mám o tom aj poviedku Dievča a šťastie. Pracovala som na páse H, preto som rada vravievala, že na Há (nahá). Dnes už televízory vyzerajú inak. Kedysi to boli drevené skrinky a do nich sa vkladala obrazovka, ktorú bolo treba umyť najprv acetónom, potom denaturovaným liehom, následne 'vyglančiť', strčiť do skrinky, zaskrutkovať a skrutky zafixovať farbou. Išlo o sto obrazoviek denne a jedna vážila 10 kíl. Čiže som denne zdvihla tonu a na rukách som mala hrubú vrstvu mozoľov.“
Päťdesiat rokov manželstva
Nedávno oslávenkyňa s manželom oslavovali päťdesiate výročie svadby.
„Nikdy som neľutovala ani jeden jediný deň, dokonca ani hodinu či minútu,“ vyznala sa pri tejto príležitosti v médiách a zdôraznila, že slovo rozvod u nich nikdy nezaznelo.
Autor: Spracovala: Nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
