Čeky priznáva, že si občas pripadá ako pes, ktorý si naháňa vlastný chvost.
Svoju vyťaženosť si však muzikant uvedomuje, a tak začal konať. Veľmi dobre totiž vie, že to k ničomu dobrému nevedie.
„Mám teraz obdobie, keď sa stišujem. Snažím sa odísť preč z mesta a keď sa dá, byť čo najviac s deťmi. Aj jarné prázdniny sme si užili, nebol som v práci. Už totiž nevidím efekt v množstve práce, ale skôr v práci, ktorá ma zmysel a dáva možnosť vyjadriť sa nie za jeden deň, ale za dlhšie obdobie,“ konštatuje Čeky, ktorý momentálne pripravuje nový album.
„Budem ho natáčať s kamarátmi. A chystám aj hudbu k filmu. Stále niečo, aby som zase až úplne neleňošil.“
Za oddychom uniká mimo mesta
Len čo však už vidí príležitosť, vypína.
„Už si naozaj vstupujem do svedomia a oddychujem, najradšej pri úplnom tichu. Nie však v meste. Určite niekde mimo, napríklad pri vode, v lese... Tam to mám rád a je to aj cesta, ako sa dostať zo stresu a nezmyselného naháňania sa za niečím. Pripadám si totiž občas ako pes, ktorý má na chvoste mašličku a naháňa si ju. Asi len potrebujem dozrieť a deti mi v tom pomáhajú. Aby som neprepínal sily a príliš nedospel. Hoci muži sú našťastie večné deti, takže dúfam...“
Vytáča ho truc
Keďže si Čeky nedávno vyskúšal na chvíľku profesiu učiteľa, zaujímalo nás, či by sa tým vedel aj živiť.
„Nemám dar od Boha, aby som bol dobrý učiteľ. Určite by som chytil nervy,“ smeje sa a tvrdí, že pri svojich vlastných ratolestiach ešte nervy nestráca. „Sú ešte veľmi malinké, ale príde aj to. Najskôr ma vytočí ich čistý truc.“
A ako to vyzerá, keď mu „rupnú“ nervy?
„Najhoršie je asi vtedy, keď zmĺknem a som ticho aj tri-štyri hodiny. Vtedy je už fakt zle. Ticho je asi horšie ako krik. Rád si však aj pokričím, ale len vtedy, ak má zmysel niekomu niečo silným hlasom dohovárať.“
Mamka ho vybila trepákom
Keď však budú jeho dietky po ňom, má sa veru na čo tešiť. Čeky totiž síce nechodil poza školu, ale poza hudobnú. A kde trávil „ukradnutý“ čas? V kostole!
„Vždy tam niekto cvičil na organ a ja som počúval. Pokojne aj dve hodiny a od mamy som za to potom vždy dostal bitku. Mala trepák a keď som klamal, tak som ním dostal po zadku. Bác. Skončilo to však niekedy v šiestom ročníku. Vtedy som pochopil, že najväčším nepriateľom samého seba som ja sám, keď si neplním povinnosti. Vždy mi totiž robilo problém sa k tomu donútiť a ďakujem mame, že ma naučila, že povinnosti si plniť treba.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
