Patrí k najlepším moderátorom na Slovensku a priznáva, že má vďaka tomu jemne väčšie ego. Začínal na východe a tu u nás zbalil aj svoju manželku. Príval slov sa vraj uňho nezastavil, ani keď ju žiadal o ruku. Zrejme bude aj odvážny, keďže to vtedy riskol a urobil tak za účasti mnohých svedkov.
Nie je vám ľúto, že trávite víkend v práci (v čase rozhovoru moderoval ples) a pritom by ste sa ako vášnivý lyžiar mohli premávať po svahoch...
- Ale ja som bol aj dnes lyžovať.
Ako ste to, prosím vás, stihli?
- Dokonca som bol v Rakúsku. Nie je to také strašné. Najbližšie lyžiarske stredisko Stuhleck je od Bratislavy vzdialené zhruba 140 kilometrov a po diaľniciach je to ozaj šup-šup. O 6.30 vyrážam z domu, o 8.30 púšťajú lanovky, je nás tam dohromady desať, takže si užijem tri hodiny veľmi intenzívneho lyžovania.
Ste také ranné vtáča aj inokedy?
- Veru nie. Keď som zvykol ráno vysielať, tak som bol prinútený, dnes však vstávam v podstate so svojimi deťmi. Absolvujeme ranný rituál, cestu do ich práce, to znamená škola, škôlka. Inak si rád pospím, v pohode aj do jedenástej.
Aké sú vaše naj destinácie na lyžovanie?
- Na Slovensku, keďže pochádzam z Popradu, sa vždy rád vraciam do jeho okolia. Preferujem skôr menšie strediská ako Lopušná dolina alebo bývalá Liptovská Teplička, rád však lyžujem aj na Donovaloch, kde môj syn pravidelne trénuje free-stylové lyžovanie. Tie mám asi zo všetkého najradšej.
Napriek tomu, že ste z Popradu, sa vaše pracovné začiatky viažu k Prešovu.
- V Prešove som študoval, aj ženu som si tam našiel. Úplné začiatky boli v 89-tom, keď začali vychádzať revolučné noviny Prešovská zmena. Bolo to obdobie, keď som začal niečo robiť, vhupol som do toho rovnými nohami. Potom som však bol klasický elév v prešovských novinách.
A vám vari nik nehovoril, že láska na pracovisku nie je najvhodnejšia?
- Ono my už sme v podstate spolu chodili, keď sme išli na konkurz do rádia. Poznal som ju zo školy a potom sme sa stretli v redakcii prešovských novín, kde pracovala, keďže ju nezobrali na vysokú školu.
Potom ste ju však vraj učili lyžovať a bola ruka v rukáve...
- To je pravda. Stretli sme sa na lyžiarskom výcviku a ja som jej robil inštruktora. Potom sa to už nejako zbehlo.
Takže vaša láska k lyžovaniu sa spojila s láskou k žene a bolo.
- Veru bolo. A bolo to úžasné. Som šťastný, že som ju našiel.
Je to príjemná nostalgia, keď spomínate na pracovné začiatky tu u nás, na východe? Čo bolo v ovzduší alebo vo vode, že sa v tom čase vo vašom okolí "urodilo" toľko šikovných ľudí?
- To je naozaj zaujímavé. Myslím si, že aj v Košiciach, aj v Prešove rádiá, ktoré vtedy vznikli, koncentrovali veľké talenty. Vtedy však nebola taká bežná migrácia šikovných ľudí, nemali také šance a ponuky. A pravdou je, že do bratislavských rádií sa na začiatku dostávali ľudia, ktorí študovali v Bratislave. Takže sme ostávali tu. Rádio Flash však na svojom vrchole naozaj koncentrovalo talenty, ktoré sa nemuseli za nič hanbiť. Dnes sme z neho všetci rozlietaní kade-tade po médiách. Či je to Ľuboš Sarnovský, Mišo Hudák, Martin Fenčák, ktorý je šéfom moderátorov v Exprese, moja žena, ktorá už teraz síce nepracuje ako moderátorka, ale zase si myslím, že je celkom úspešná redaktorka v časopise Madam Eva, Zuzka Kostelníková pracuje v Exprese a potom celá enkláva vo Funku.
Vy ste vraj vždy chceli pôsobiť v mediálnej sfére, no v tom čase to pritom nebolo také obvyklé ani rozšírené. Čo vás k tomu tak tiahlo?
- Neviem. Vždy som cítil, že toto je niečo, čo chcem robiť. Bol to pocit, ktorý bol dokonca silnejší ako ja. A potom som odjakživa vedel, že chcem pracovať vo veľkom celoslovenskom rádiu. A ten pocit bol celkom konkrétny. Ja som totiž vedel, že chcem pracovať vo Fun rádiu. Lebo tam sa z hľadiska moderovania koncentroval najväčší talent a mal som pocit, že tam sa dá najviac naučiť.
Čím je zázemie v tomto rádiu také výnimočné, že tam ľudia ostávajú a milujú ho?
- Tam je to totiž úplne iné. Možno mi budú kolegovia z iných médií oponovať, ale ja tvrdím, že u nás je na každom jednom poste, ak nie je absolútne top človek zo Slovenska, tak minimálne niekto z prvej trojky. Je jedno, či sú to moderátori ako Adela, Sajfa či Junior, lebo naozaj som obklopený veľmi talentovanými kolegami, alebo sú to naši technici, ľudia, ktorí sa venujú zvukovýrobe, alebo ľudia na marketingu...
Fun rádio je známe aj tým, že keď príde niekto nový, prejde skúškou ohňom. Tiež ste si užili niečo také?
- Jasné.
Aké to bolo?
- Náročné... Je to taký Darwin. Slabšie kusy odpadávajú a silnejšie ostávajú... Človek sa samozrejme môže nejako presadiť vlastným talentom, ale popritom sa musí oťukať aj v kolektíve. Keď som mal úplne prvé vysielanie, čo je pre moderátora šialený pocit, akokoľvek už som mal to remeslo nejakým spôsobom v rukách, bola to hrôza. Predstavte si dvere do štúdia, v ktorých sa postupne s grimasou, že to teda nie je bohviečo, vystrieda pätnásť kolegov, ktorých považujete za absolútne hviezdy a ste pri nich zajac. Bolo to ťažké.
Ste však zrejme dosť húževnatý, keďže ste vytrvali.. Dávate to teraz pocítiť aj vy novým?
- Už to trošku opadlo. Ja by som to ani nenazval šikana, lebo to malo vždy ´srandovný´ podtón. Každý si to nejakým spôsobom užil. Adela, tá by vedela rozprávať story, s ňou sa iba stena bavila, keď prišla. Vždy je to však tak, že ak človek má čo ponúknuť, tak ho kolektív automaticky prijme. Zažil som však aj situácie, kedy bol umelo implantovaný človek zvonku a kolektív ho vyložene vypľul.
Aké sú vaše ďalšie pracovné méty? Fungovali ste už na rôznych postoch, vyskúšali ste si aj vedúcu funkciu, robíte scenáre, moderujete... V akej sfére by ste sa chceli najviac pohybovať?
- Pamätám sa, že keď som nastupoval do Fun rádia, tak som tajne dúfal, že niekedy v budúcnosti by som sa možno dostal do nejakej prvej päťky rozhlasových moderátorov na Slovensku. A to si tak neskromne myslím, že sa pomaličky možno aj darí. Chcel by som robiť naďalej naozaj dobre rozhlasový program, ktorý robím. A momentálne je vo Fun rádiu opäť fáza, keď sa láme chlieb. Chvíľu som koketoval s myšlienkou a trápilo ma, či nie som pristarý. Viete, to príde na človeka tak okolo štyridsiatky. Avšak veľmi dôsledné prieskumy, ktoré dnes máme, hovoria o tom, že naši poslucháči sú plus-mínus moji rovesníci. V podstate teda vysielam pre svojich. Túžim však aj po televíznom programe, ktorého by som bol spolutvorcom. Všetko to však príde. Myslím si, že všetko má svoj čas a netreba tlačiť na pílu. Keď pracujete poctivo, tak sa vám bude dariť.
Dokážete čakať?
- Vlastne som strašne netrpezlivý. Aj v rámci tohto rozhovoru sa vykresľujem ako jeden úžasný človek, ale som človek plný chýb, omylov a vecí, ktoré stretávajú každého z nás a musíme sa s nimi vysporiadať. Všetci máme niečo, ale snažím sa bojovať so svojimi nedostatkami.
Nechýba vám vedúca pozícia?
- Absolútne nie. Moji šéfovia sú moji dobrí kamaráti a ľudia, s ktorými som kedysi vysielal, takže je to ok. A čokoľvek, čo robíte na top úrovni, si myslím, že je vec, ktorá človeka zdobí. Bez ohľadu na to, že predtým ste mali kvázi akoby nejakú vedúcu funkciu.
Aký ste boli šéf?
- Myslím, že liberálny. Vedel som byť aj prísny, ale v čase, keď sa rodilo Rádio FM, to ani nebolo potrebné. Skôr si však myslím, že dobrý šéf je taký, ktorý dokáže strhnúť a nadchnúť pre myšlienku a je lepší ako ten, ktorý nad vami stojí s bičom a núti vás robiť to, čo máte. U nás to vtedy bola taká spoločná ideová lavína, jednoducho to išlo. Všetci sme chceli.
Keď je niekto taký výrečný ako vy, ako to vyzerá, keď stráca slová? Bolo to možno vo chvíli, keď ste žiadali manželku o ruku? Alebo ste aj tam spustili lavínu romantických vyznaní?
- Samozrejme je to o tom, že si to človek najprv premyslí. Takže ani tam som nebol ticho... Bolo to však ťažké, lebo pri tom boli obidve rodiny, urobili sme oficiálne zásnuby spojené s promočným stretnutím.
Čiže vy ste ju o ruku požiadali pred ľuďmi?
- Áno.
To bol riadny risk. Klobúk dolu.
- Dúfal som, že povie áno a teším sa, že sa tak stalo.
Takže sa vráťme k tomu, či sú niekedy chvíle, keď strácate slová? Možno od dojatia...
- Jasné. Viem sa aj dojať. Možno pre niekoho ide o smiešne veci, ale napríklad pri národných záležitostiach... Nemám pocit, že som precitlivelý, ale viem byť dojatý. Vedia ma napríklad dojať kamaráti. Tento rok na olympiáde v Londýne, odkiaľ sme vysielali, som mal narodeniny a keď som vošiel do Slovenského domu, tak tam boli nastúpené Zlaté husle, Martin Sleziak a celá ľudová hudba z Lúčnice a spustili Živió. Naozaj som to nečakal a nekontrolovateľne som potom slzil.
Niečo podobné ste už však zažili tuším aj vlani, keď vám Kuly spieval v rámci koncertu... Bez veľkého rozruchu by sa vám už ani poriadne narodeniny nerátali...
- Vidíte. Ale nie, nemusím mať nič také. Lenže viete, človek ktorý sa živí týmto typom práce, má väčšinou aj to ego trošku väčšie. Je to tak.
Viete si to teda priznať?
- Čo? Že mám veľké ego? Jasné...
Väčšinou si to totiž ľudia nepriznajú ani za nič.
- Ja si to veru priznám. A o to viac sa snažím rozmýšľať nad tým, že treba byť aj trošku pokorný a nelietať veľmi v oblakoch. Lebo čím väčšia výška, tým väčší pád. A všetko môže skončiť zo sekundy na sekundu. Vždy je to tak. Vidím kopu kolegov a ľudí, ktorí v tejto brandži boli a odrazu už nie sú. Neexistujú.
Väčšinou je to však takto vtedy, keď človek veľmi rýchlo zažiari. Ak sa však vypracuje sám a postupne, zvykne sa aj udržať...
- Väčšinou. Lenže niekedy nie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.