Skúsený trénerský kmeť Ján Faith bezprostredne po skončení štvrtého zápasu semifinále play-off s Michalovcami, ale i včera odmietol možnosť, že by mohol držať kormidlo aj v ďalšom ročníku I. ligy. Nie preto, že by mal inú ponuku, alebo by nebodaj predstavitelia klubu, kde účinkoval naposledy, neboli voči takej možnosti naklonení. Vysvetlil to tak, že bez ohľadu na to, čo zamýšľa druhá strana, už veľmi neuvažuje celkovo o ďalšom napĺňaní trénerských ambícií. Dobré vzťahy s prezidentom HC 07 Reném Pucherom aj blízkosť k domovu ho primali k tomu, že počas rozbehnutej sezóny prišiel na striedačku Šarišanov. Pritom zavážilo i to, že už zápolenia bežali.
PREŠOV. Je teda možné, že to bola posledná štácia tohto uznávaného a rozhľadeného kouča, ktorý má slovenský hokej dokonale zmapovaný.
Keď prevzal taktovku, mal svoje predstavy. Vedel, že vstúpil do ambiciózneho prostredia a podujal sa zaraz zmapovať herný potenciál kádra.
„Nemyslel som si, že mužstvo je zle poskladané, hoci manažment klubu mienil niektorých hráčov uvoľniť. A to práve v období, keď som prišiel k tímu. Preto som presviedčal pána Puchera, aby sa neunáhlil, a že to ešte s nimi skúsime. S odstupom času sa však nazdávam, že to bol najsprávnejší krok. Lenže už sa to nedá vziať späť, hoci trvám na tom, že aj s prihliadnutím na neskoršie príchody posíl celok bol rovnomerne zostavený.“
I tak ale Prešovčania nenaplnili svoje méty, ktoré boli naozaj vysoké. Vypadnutie v semifinále vyraďovačky sa považuje za neúspech.
Lenže vždy všetko so všetkým súvisí a play-off bolo iba špicou ľadovca. Pod hladinou sa ukrývalo oveľa viac neprebádaných zákutí a miestami zrejme úradovala i krútňava či zradné dravé prúdy.
Kouč trvá na tom, že Prešovčania si podpílili konár už v základnej časti, keď skončili na piatej pozícii. Keby boli na vyšších poschodiach, mohlo sa to inak zúročiť.
Podľa toho, čo J. Faith načrtol, sa zdá, že dôvera, ktorú prejavil voči niektorým zverencom, sa nevrátila v podobe maximálnej snahy a potiahnutia kolektívu. „Zažil som sklamanie, keďže neustále sa vyskytovali výkonnostné výkyvy.“
Akurát v decembri Prešovčania prešli hokejovou renesanciou, išli ako píla a vo viacerých dueloch zápasoch nepoznali trpkú príchuť prehry.
Možno to bolo i tým, že vtedy funkcionári pohrozili hráčom, že ak nenazbierajú dostatočný počet bodov, na Vianoce budú mať skromnejšie darčeky. Zrejme to zabralo, ale potom prišlo uspokojenie.
„Vrátilo sa to do starých koľají a zrejme si zverenci mysleli, že to pôjde už samé od seba. Lenže to nejde nikdy. Všetko treba natrénovať a vydrieť v zápasoch. Mrzeli najmä zaváhania so súpermi z dolnej časti tabuľky, napríklad s Trnavou.“
Kolektív nebol jednotný
Ján Faith sa spoliehal i na to, že viacerých hokejistov poznal ešte z predošlých pôsobísk (P. Segľa, Hopkovič, Macejka, Prokop. Vartovník).
Dúfal, že bude mať lídrov i nosičov vody. Bez elitných formácií to nejde, tie musia zabrať hlavne so silnými.
„V súperení s kvalitnými konkurentmi, ktorí boli v tabuľke pred nami, svoje minizápasy však nevyhrávali. To bola chyba a uspokojovať sa tým, že bodovali proti slabším, je zradné. Celkovo neraz zabrala iba jedna päťka a to nestačilo.“
Tréner sa tak dostal postupne k podstatnému tŕňu, ktorý omínal Prešovčanov. Bola ním nejednotnosť, nezglejenosť mančaftu.
„Teraz môžem povedať, že kolektív nebol taký, aký má byť. Je jasné, že dvadsiati nemôžu chodiť spolu na pivo či do kina, ale keď prídu na štadión, tak musia byť súčasťou poriadnej a súdržnej partie. Tá mi ale chýbala.“
Takého ostrieľaného kouča nemožno opiť rožkom, lebo zažil množstvo tímov a množstvo rôznych charakterov hráčov. V HC 07 sa mu to nepozdávalo.
„Ktovie, možno to bolo i tým, že som prezidenta klubu presvedčil, aby sme kolektív neobmieňali, pritom šéf klubu chcel ešte aj v januári nejaké ďalšie posily okrem tých, čo prišli. Namietal som, že to netreba, lebo to stojí jednak peniaze a navyše káder bol podľa mňa dobre poskladaný.“
Rozčarovanie v podobe vypadnutia
Partia ale nepotiahla vtedy, keď mala najviac. Nastal stret hráčov rôzneho veku, alebo si nepadli celkom do rany Prešovčania a tí ostatní?
„Ťažko to špecifikovať. V každom prípade nebol to kolektív, ktorý by ťahal za rovnaký koniec. Za tým si stojím.“
Bolo na počudovanie, že neustále sa opakovali rovnaké chyby, nedostatky. Nielen v istých herných situáciách (nezvládnuté presilovky), ale i vo výpadkoch v niektorých pasážach počas stretnutí.
Nebol dostatok improvizácie u skúsenejších jednotlivcov a veľakrát sa mužstvo zobudilo až potom, čo už si súper myslel, že je rozhodnuté.
Až nepriaznivý stav vedel nakopnúť tím k sťahovaniu straty, čo sa vypuklo prejavilo práve v semifinále play-off proti Zemplínčanom.
„Je to tak. Zväčša druhú a tretiu tretinu sme zvládli a otáčali sme výsledok. Otázka stojí tak: Prečo sme zaspali v úvodnej tretine? Aj to o niečom svedčí a je to dôkaz slabín partie. Keď k tomu prirátame aj absenciu športovej šťasteny či iné detaily, ktoré boli proti nám, zrodilo sa rozčarovanie v podobe vypadnutia,“ dokončil svoj pohľad na účinkovanie zverencov Ján Faith.
