Na košickej ZŠ Jozefa Urbana na Jenisejskej ulici sa zahrali na pánov učiteľov. Aj preto sme sa niektorých opýtali, ako si spomínajú na časy, keď boli žiačikmi.
Tatiana Paľovčíková mala protekciu u fyzikára
„Na školské časy spomínam veľmi dobre. Mala som totiž protekciu. (Smiech.) Absolvovala som Melódie priateľstva a neviem aké socialistické súťaže, takže mi veľa vecí prešlo. Najväčšiu protekciu som však mala u nášho fyzikára, ktorý mi bežne povedal: 'Táňa, zajtra ťa skúšam z toho a toho, to sa nauč '. Len aby som nemala zlú známku. Vtedy to bolo trošku iné a on mal veľmi rád operu. (Úsmev.) A vedel, že keď chcem ísť na konzervatórium, nemôžem mať zlé známky. Tak privieral oči. Inak som bola školák, ktorý nemal obľúbený predmet, mne bolo všetko jedno. Skôr som mala menej obľubené, v ktorých sa muselo počítať. Dokonca mi chutilo aj v školskej jedálni. Bola som dosť veľký papkáč, nikdy som nepatrila k štíhlym deťom a zošrotovala som všetko. (Smiech.) Snáď asi len špenát, ktorý v jedálni nevedeli urobiť, som nejedla.“
Andy Ďurica nenávidel chémiu
„Mal som veľmi rád hudobnú a na základnej škole som sa vlastne naučil kresliť noty. Pochopil som princíp kohútik jarabý, ako to pekne ide po schodíkoch, a to bol prvotný impulz, že hudba bude mať v mojom živote veľký zmysel. Nenávidel som však chémiu, lebo bola pre mňa priveľmi abstraktná. Lebo fyzika - spadne jablko zo stromu, ľahneš do vane a vyjde voda, to je hmatateľné, ale predstaviť si atómy a molekuly, to teda nie.“
Tomáš Buranovský chodil poza školu až na strednej
„Musím priznať, že som so školou bojoval. Už ako dieťa som inklinoval k hudbe a športu, takže škola u mňa nikdy nehrala hlavnú rolu. Myslím však, že som to zvládol ako normálny chalan. Poza školu som chodil až na strednej. To už hormóny lomcujú asi s každým. Ale bolo to v norme. Milé deti, falšovať ospravedlnenky sa nepatrí, takže je to tajná receptúra, ako mi to prešlo.“
Marián Čekovský mal pekný register trestov
„Viem si predstaviť, že by bolo veľmi zábavné zmeniť profesiu na učiteľa, nemám však ten dar od Boha. Určite by som postupom času chytil nervy. Iritovala by ma neochota sa zapojiť, lebo keď niekto odvráva na úrovni, má dobré argumenty a hovorí veci, ktoré sú aj vtipné, to by ma bavilo. Ale ak je za tým len čistý truc, to ma mrzí. Ja som si tiež ako malý dovoľoval a mal som pekný register trestov. (Smiech.) Ale skôr som s učiteľmi vychádzal priateľsky a vážil som si takých, ktorí sa vedeli smiať na hlúpostiach, ktoré som 'zavesil '. Najčastejšie išlo o moje predpony, prípony a zápony. Z toho som sa smial aj tri hodiny v kuse a učiteľ takisto. Najviac sa mi páčil dejepis a fyzika, keď boli pokusy. Z chémie som mal strach. Na základnej som poza školu nechodil, lebo som sa bál mamy, že ma zmláti. (Smiech.) Vtedy to však nebolo módne a hlavne, čo by som tam robil.“
Martin Harich chodil poza folklórny súbor
„O dva týždne maturujem. Uletelo to ako voda, ešte v septembri som si hovoril – jááj, veď to je až v marci. Jednotkár som nebýval, ale bolo to radikálne lepšie ako teraz. (Smiech) Celkom som sa aj učil, nevravím, že teraz sa neučím, ale išlo mi to. Poza školu som nikdy nechodil, skôr som chodil poza folklórny súbor, vtedy ma to nebavilo, teraz mám folklór celkom rád. Takže som dva alebo trikrát spáchal taký zločin, že som si namiesto toho, aby som išiel tancova, išiel kúpiť dobošku. Moje pohybové nadanie nič moc, keď bolo treba spievať, tak to som stál vpredu, ale tancovať tie moje medvedie veci, to ma veľmi nenadchýnalo. Každopádne si školu spájam s obdobím pokoja, mal som čas na všetko. Rodičia zaviedli prísny režim typického dobre vychovávaného chlapca (Smiech), trištvrť hodiny denne za počítačom, za tri jednotky mamina vypožičala videokazetu s mojim obľúbeným filmom. Potom prišiel ten veľký zlom a zrýchlil sa mi život päťkrát. Niežeby som nenávidel nejaký predmet, určite veľkú úlohu zohráva aj lenivosť, to nebudem tajiť. Ja to vždy zhadzujem na sestru, že je jednotkárka, jej som zobral všetko hudobné. Nepoznám moc interpretov, ktorým by išla matika.“
Prvá láska Lukáša Adamca vznikla v školskej jedálni
„Ja som bol veľmi lenivý žiak, nemal som rád učenie, ale zas som bol šikovný, keď už išlo o to niečo zachraňovať, tak som to zvládol. O čom svedčí aj to, že som mal z matematiky až štvorky na vysvedčeniach a zmaturoval som na jednotku. Z nemčiny som dokonca na polroka prepadol a na konci som mal mať dvojku, ale nemohol som dostať o tri stupne lepšiu známku a nakoniec som išiel maturovať z nemčiny. Ja by som to aj všetko zvládol, aj som mohol byť dobrým študentom, mne sa len nechcelo, nemienil som tomu venovať toľko času a pozornosti ako ostatní. Nás bolo v triede viac takých, nieže neposlušných, ale výrazných, a to mi zostalo, rád sa zabávam, som extrovert nejakého druhu (smiech). Školskú jedáleň som mal veľmi rád, moja prvá láska vznikla v školskej jedálni, miloval som špagety. Kvalitatívne neboli nikdy také dobré ako v reštauráciách alebo doma, ale paradoxne mi chutili najviac. A v školskej jedálni vznikali rôzne veci, napríklad stávka s názvom „Určite nezješ lyžičku soli za dvadsať korún“. Jasné, zjedol som lyžičku soli za dvadsať korún, moje ústa a sliznice sa mi poďakovali, ale zas pamätám si na tie časy veľmi dobre.“
Filip Lenárth na hudobnej rozprával, čo jedol na večeru
„Ja som bol na základnej škole perfektný, mňa mali rady všetky kuchárky, učiteľky, akurát mi písali poznámky, že vyrušujem. Na hudobnej výchove som mal učiteľa, volal sa Píliš. Ja som prišiel na to, že on počas hodiny keď sme mali odpovedať, vôbec nedával pozor. Neviem ako je to teraz, ale my sme mali ešte známkovanú hudobnú výchovu. On položil otázku, napríklad Beethowen, a ja som začal rozprávať, čo som včera jedol na večeru. Pokým som neprestal, on vlastne nepočúval. Keď ste urobili veľa prestávok, dostali ste dvojku alebo trojku, keď ste rozprávali plynulo, bola jednotka.“
Foto k článku: Veronika Janušková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
