Je majster slova aj otázky. Dostáva sa ľuďom pod kožu. Jeho show je populárna, zdá sa teda, že tá cesta do tajných útrob jeho hostí je úspešná. Nie je typ muža ani človeka, ktorý by splynul s davom. Skôr naopak. Je až graciózny a originálny v kladení otázok. Navlas rovnaký je však aj na druhej strane, teda v poskytovaní odpovedí. Český herec, moderátor, publicista, dramatik a režisér Jan Kraus.

Máte niekedy s tým problém, keď ste, obrazne povedané, na druhej strane a otázky dostávate? Napríklad, rozhovory práve s novinármi.

„Ako pri všetkých povolaniach sú novinári dobrí a hrozní. V Čechách je bulvár veľmi drzý. Myslím si, že dokážem spoznať rozdiel, keď niekto klame a niekto si len niečo pletie. Klamstvá mi vadia a je to jedno, či klame prezident, alebo novinár. Otázky, tak to je jedna vec, tie mi nevadia. Ale nech napíšu, čo som povedal a nech nepracujú s mojimi slovami. To, čo som povedal, je moje."

V čom spočíva tajomstvo dobrej otázky? Viesť zaujímavý rozhovor je určite umenie.

„Otázka a príprava? To sú legendy. Otázka vás nezachráni v tom, že je taká výnimočná a urobí vám program. Otázka súvisí s časom, v aký moment sa pýtate a na čo. Súvisí to s tým, čo povie ten človek. Na to sa nedá pripraviť. Musím sa len predtým modliť. A to aj robím. Poviem si, Pane Bože daj, nech to nedopadne katastrofálne."

Takže len priamo na mieste dostať sa tomu druhému človeku pod kožu.

„To je tradičný spôsob talk show dostať sa pod kožu. Závisí od typu. Ak ide o intímne či seriózne témy, kladú sa seriózne otázky. Moja relácia je zábavná s publikom, tam je jasné, že sa chcem dostať pod kožu a poriadne. V západných krajinách je zvykom, že hosť príde, predstaví sa, povie niečo o sebe, a tak sa o polovicu rozhovoru postará sám. Na Slovensku a v Česku ľudia odpovedia dvoma vetami a bodka."

Sme teda hanblivý národ?

„To nie je tým, že sme hanbliví. Sme zarazení. V komunikácii sme ostýchaví preto, že sme 40 rokov boli cvičení držať hubu. Dokonca sa nevieme rozprávať ani v súkromí. Preto sa ľudia potrebujú ožrať a potom z toho chľastu nevedia, čo robiť. Ožerú sa, uvoľnia sa, prestanú sa hanbiť. A to je tragédia. Túto kultúru máme od ruských vojakov."

Keď hovoríte o súkromí, aký ste v tejto sfére partner na dialóg?

„V súkromí je princíp môjho prístupu k rozhovoru rovnaký. Ak mi niekto hovorí nejaké nezmysly, mám tendenciu mu naznačiť, že sa mi to nepozdáva. Alebo sa snažím niekedy to zľahčiť. Nemám rád, keď sa preceňuje niekedy vážnosť niečoho, čo také vážne nie je. Sú to, napríklad reči typu, že svet sa rúti, blíži sa katastrofa a podobne. Inak som schopný viesť normálny rozhovor."

Znamená to teda, že aj priateľom sa chcete dostať pod kožu? Vlastne akí sú vaši kamaráti?

„Priateľov mám málo. Tak často ich ani nevidím. Život nie je taký, aby sme sa stále mohli stretávať s kamarátmi. Nie je to možné. Samotná rodina, tak to je niekedy problém stretnúť sa, nieto s kamarátmi, preto by som túto tému veľmi nepreceňoval. Keď ich vidím raz do roka, tak som rád. Dobrých priateľov zrátam na prstoch jednej ruky."

Pred chvíľou ste hovorili, že Slováci a Česi sa potrebujú ožrať, aby mohli bez zábran komunikovať. S kým sa teda ožierate vy?

„Neožieram sa. Ožieral som sa v puberte ako hádam každý. Napijem sa trocha, ak sa náhodou aj opijem, tak je to nedopatrením. Opíjajú sa ľudia na párty. A tam ja nechodím, je tam veľká nuda. Sám si dokážem urobiť lepšiu zábavu."

Tak teda nechajte priateľov tak a prejdime na ženy. Vy ste taký škaredo-krásny. Ako sa k vám správajú ženy?

„Splietli ste sa v tej definícii, konkrétne v tom slove, že škaredo... Teraz je síce už sloboda, ale kým ženy nemohli slobodne prejavovať svoj vkus, tak sa hralo na to, že nie som krásny. Keď prišla sloboda, ukázalo sa, čo sa ženám naozaj páči. Ale nemôžem sa sťažovať. Po celý svoj život všetko dôležité, čo som v súkromnom alebo pracovnom živote potreboval, tak to mi dali práve ženy. Mne nikto nikdy tak nepomohol ako ženy. Od detstva a so všetkým."

Keď toto poviete pred ženami, určite si ich získate. Tak pomasírujte teda ženám ešte ego a porozprávajte, ako vám konkrétne pomohli.

„Na základnej škole som hral vo filme, chlapci mi závideli, dievčatá ma obdivovali, u nich som bol ten dobrý. U chlapcov som to mal teda zlé. Keď som nechcel ísť na vojnu, zase mi pomohli dievčatá, zdravotné sestry. Chlapi, tí ma akurát odviedli. Môj pracovný tím na show, tak to sú hlavne ženy. Časopis som tiež robil so ženami. Ženy sú oveľa lepšie, čo sa práce týka. A v postkomunistickom období sú ešte lepšie ako muži, oveľa skôr pochopia, čo je podstatné. A čo treba. Muži sa len stále vyhrážajú, čo by urobili, keby mohli, hlavne v krčmách. Tam to majú dokonca aj dovolené s pohárom v ruke. Muži sú tárači ako ja. Ženy majú zmysel, intuíciu pre povinnosť, hlavne pre deti, aby oni potom žili v tejto zemi, v tomto prostredí, v byte, v niečom dobrom. Preto inklinujú k racionálnemu. Sú síce veci, kde ten chlap má väčšie racio, ale to je jedno. Ženy celkovo sú oveľa výkonnejšie, svedomitejšie, odvážnejšie, nemôžu sa tak posrať od strachu ako chlapi, inak by nerodili deti."

A čo teda váš vkus, čo sa žien týka.

„Môj vkus je veľmi jednoduchý, všetky pekné ženy sa mi páčia."

Väčšina mužov má vraj vyhranený typ. Lenže vaša bývalá manželka a terajšia partnerka Ivana Chýlková sú typovo rozdielne.

„Sú obidve pekné. Krása je pri ženách veľmi dôležitá a čo je zásadné, práve vy ženy si to samy potvrdzujete."

Na svojom konte máte veľa filmov, ale spomínate si ešte na Dívku na koštěti?

„Spomínam si, na to sa nedá zabudnúť. Mal som životné šťastie, že som sa votrel do takého filmu. Ale za to som nemohol, to bolo naozaj šťastie. Film mal obrovský úspech. Bol som v sálach, kde ľudia ryčali smiechom, to som sa cítil ako v raji."

Nevideli sme vás však v pokračovaní tohto kultového filmu.

„Nechcel som, nešlo to. Dvakrát sa nemusí všetko podariť. Vopred som nemal k tomu pokračovaniu žiadne sympatie. Myslím si, že sa mi to celkom potvrdilo."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.