Rodák z Košíc sa v detstve presťahoval, aby sa v puberte do metropoly východu opäť vrátil. Dodnes na mesto nezanevrel, rád spomína na Slovenskú ulicu, ale aj strojarinu, ktorú ako technický antitalent vyštudoval len vďaka upätiu sa na slovenčinárov.
Ján Štrasser sa do povedomia ľudí dostal najmä ako autor textov v muzikáli Neberte nám princeznú, či piesní pre Richarda Müllera alebo Mira Žbirku. V posledných rokoch sa s jeho menom môžete stretnúť aj na obálkach kníh rozhovorov so známymi slovenskými osobnosťami.
Autori bývajú nedocenení, často všetku smotanu zlížu interpreti, tak to bolo v minulosti a rovnako je to aj teraz. Aj na tvorbu Jána Štrassera sa dá aplikovať táto životná pravda. Pri hitoch ako Zažni, Tlaková níž či Tri slová si poľahky spomeniete na interpreta, ale to, že autorom týchto a desiatok ďalších textov piesní je práve Ján Štrasser, veľa ľudí ani netuší.
Úspešný autor kníh s rozhovormi, prekladov, textov piesní a básní neoddychuje ani na dôchodku, ktorý by si už mal spokojne užívať, radšej sa stále púšťa do novej práce. Svoje plány zväčša drží v tajnosti aj preto, že ide o behy na dlhé trate a nie rýchlokvasenú popkultúru.
Povojnový jedináčik
Ján Štrasser sa narodil v Košiciach, 25. februára 1946, teda rok po ukončení 2. svetovej vojny.
„Rodičia boli za vojny rasovo prenasledovaní a určite vtedy nechceli na svet priviesť dieťa. Už boli starší, takže som jedináčik.“
Spisovateľ svoju lásku ku knihám a slovu pripisuje práve svojmu statusu jedináčika. Keďže sa nemal s kým hrávať, naučil sa veľmi skoro čítať.
„Peter Pišťanek povedal krásnu vetu: Jedináčik sa naučí čítať, keď má päť rokov a nemá rád nedele, pretože sa nemá s kým hrať. To bol aj môj prípad,“ vysvetľuje Štrasser.
Svoje ranné detstvo strávil v Košiciach, z ktorých sa však neskôr rodina preťahovala.
„Otec pracoval v magnezitovom priemysle najprv v Košiciach, potom v Lovinobani, kde som vo fabrickej kolónii prežil detstvo. Bola tam veľká závodná knižnica, čítal som hlava-nehlava, aj knihy pre dospelých.“
A v tých časoch začal objavovať aj čaro vlastnej tvorby, prvé boli krátke básničky do pamätníčkov spolužiačok.
„V mojej mladosti facebook nebol, boli pamätníčky, tak tam som vypisoval všelijaké básne. Jednu som dokonca napísal a učiteľka ju poslala do súťaže, vyhral som školské, okresné aj krajské kolo, ale to len preto, lebo som súťažil sám.“
Druhým počinom hrdého nádejného autora bol dobrodružný román s na dieťa pomerne netradičnou témou, výbuchu v atómovej elektrárni.
„Drzo som ho poslal do vydavateľstva Smena. Redaktor Ladislav Švihran mi napísal povzbudivý list, niečo ako: Milý pionier, tvoj román nás zaujal, vieš si zaujímavo rozvrhnúť dej, ale ešte to nie je zrelé. Skús nejaké ľahšie žánre, napríklad poviedky,“ smeje sa dnes na svojich začiatkoch.
Opäť do Košíc
V čase vzniku románu mal Ján Štrasser 13 rokov, o rok neskôr sa rodina presťahovala naspäť do Košíc.
„Prežil som tu celú pubertu, moje stredoškolské Košice sú vlastne základom všetkého môjho podstatného,“ vyznáva sa z lásky k mestu.
Stredná škola sa niesla v znamení strojariny, ktorá mu veľmi po chuti nebola, no ako sám priznáva, dôležitejšie bolo mať chlieb v rukách.
„Upäl som sa na slovenčinárov a uvedomil si, že buď budem na tej škole čierna ovca alebo biela vrana.“
Svoju netalentovanosť k strojarine budúci spisovateľ vehementne dokazoval aj známkami.
„Z jednotkára som padol na trojkára, nešlo mi technické kreslenie ani matematika. Ale prežil som to vďaka tolerantným profesorom, aj vďaka kooperácii v triede. Technicky zdatní spolužiaci mi počítali zadania a ja som im písal slohy.“
V Košiciach sa Štrasser zdržal opäť len na krátko, zajačie úmysly sa u neho začali prejavovať ešte pred maturitou.
„V tom čase prišli do Košíc mladí absolventi Filozofickej fakulty z Bratislavy. Vzbudili vo mne túžbu ísť študovať do Bratislavy. Chcel som študovať čistú slovenčinu, ale tú neotvárali. Tak som si zvolil kombináciu s ruštinou, pretože na priemyslovke sa iný jazyk neučil.“
Zlomový moment
A podarilo sa, Bratislava privítala už pomerne aktívneho tvorcu s otvorenou náručou.
„Vhupol som až po uši do literárneho a umeleckého sveta. Ešte som si ani poriadne nezložil na priváte kufor a už som upaľoval do Mladej tvorby s básničkami. Vyhodili ma dvermi, vrátil som sa oknom. Literatúra mi vtedy bola všetkým. To bol možno aj hlavný dôvod, prečo som po šesťdesiatom ôsmom neemigroval. Nevedel som si predstaviť venovať sa literatúre inak ako po slovensky a inde ako na Slovensku,“ uvažuje Štrasser.
Literatúra bola v tých časoch v najväčšom rozkvete, stávala sa stredobodom kultúrneho života, na každom kroku sa zoskupovala mládež, ktorá tvorila, písala, angažovala sa. Jedna taká básnická skupina sa sformovala aj na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Mladý Štrasser bol, samozrejme, jej členom, vďaka tomu dostal možnosť pôsobiť v Slovenských pohľadoch.
„Bol to zlomový moment v mojom živote.“
V redakcii pracoval ako dievča pre všetko, prinášal, odnášal, čítal, prepisoval a nasával literárno.
Vojenčina v súbore
V lete 1968 Ján Štrasser končil štvrtý ročník vysokej školy, okupácia ho zasiahla všemožnými spôsobmi, no vždy sa mu podarilo tvoriť – či už v ilegalite alebo tak, aby sa vyhovelo všetkým. Aj keď priznáva, že niektoré vojenské piesne, textov ktorých bol autorom, by najradšej vymazal.
Štastie sa neho usmialo pri nastupovaní na povinnú vojenskú službu. Aj keď nebol ani herec, ani hudobník, dostal sa do Vojenského umeleckého súboru.
„Písal som pre nich texty piesní. Koncom šesťdesiatych rokov sa tam hral taký istý pop ako v civile. Sedel som na organizačnom oddelení, raz za dva týždne som zabalil plagáty a rozoslal ich na miesta, kam mal VUS prísť účinkovať. Bola to panská vojenčina.“
Vďaka nej sa mohol venovať veciam, ktoré ho bavili viac ako ideológia.
Princezná
Reči o Štrasserových textárskych kvalitách sa šírili rýchlo, dokázal písať o rôznych témach. Ľahkosť a mnohé medziriadkové posolstvá robia z jeho textov vyhľadávanú komoditu. Služby pána textára neváhala využiť ani Alta Vášová, autorka kultového televízneho muzikálu Neberte nám princeznú. Ján Štrasser pre toto dielo vytvoril všetky texty piesní.
„Spolupráca s Altou mala svoje pravidlá. Napísala základné libreto, kde vyznačila miesta pre piesne a aj zhruba témy. Samozrejme, mal som možnosť vnášať do tohto procesu svoje predstavy. Texty do muzikálu je lepšie písať dopredu, lepšie sa dá vyjadriť to, čo v nich má byť. Takže som ich napísal, s Altou sme si ich prešli, vydebatovali a potom vstúpil do hry Dežo Ursiny.“
Hity dnes staré 32 rokov sú stále populárne, rovnako ako o niečo mladšie satirické texty, ktoré vznikli pre televízny kabaret Večer Milana Markoviča.
„Keď sa Milan Markovič s Petrom Breinerom rozhodli, že idú robiť politický kabaret, ktorý sa bude vysielať naživo a oslovili ma, či by som každý mesiac nenapísal tri satirické texty, bola to úžasná príležitosť. Do Večera Milana Markoviča som za tých dvanásť rokov napísal asi 350 textov.“
V živej pamäti divákov zostali najmä Babky demokratky alebo nadčasová upravená Varila myšička kašičku. Politický kabaret sa po rokoch stával na obrazovkách menej žiadúci, v tých časoch už Štrasser spolupracoval so špičkou populárnej hudby, Müllerova Tlaková níž, Žbirkove Zažni, to je len malý zlomok fantastických piesňových textov, ktoré vznikli perom Jána Štrassera.
Volanie divočiny
Na básničky sa dali vždy dobre baliť dievčatá, no vraj nájsť takú, na ktorú by to zabralo, nebolo vždy ľahké.
„Básničky zaberali len na špecifický druh dievčat, ale odhadnúť, ktoré to sú, bolo veľmi ťažké. Vždy som však bol ukecaný. To, čo sa mojim kamarátom podarilo zbaliť na figúru, ja som si musel vykecať.“
Evidentne mu to išlo viac než dobre, vo svojom srdci našiel stabilné miesto hneď pre dve ženy. S prvou, mamou svojho jediného syna, sa však po rokoch rozviedol.
„Bola to klasická situácia. V živote človeka sa niekedy stane, že mu príde do cesty iná žena. S prvou manželkou sme žili v pomerne harmonickom manželstve, ale toto bolo veľmi silné volanie divočiny. Po prechodnej fáze sme sa rozviedli, ale zachovali sme si korektný vzťah,“ priznáva Štrasser.
S druhou manželkou žije dodnes, aj keď je v domácnosti ľavoruký, nevariaci a dokonca podľa vlastného tvrdenia aj nedostatočný romantik, manželka ho ľúbi presne takéhoto.
„Básničky jej nepíšem, ani dezertíky jej nenosím, to mám zakázané, asi nie som ani taký veľký romantik, ako by si ona predstavovala,“ smeje sa.
Z Jána Štrassera nie je ani bohém.
„Prvoligový bohém nie som. Ja mám blok na alkohol vo väčšom množstve. Ale ako vravieval Julo Satinský, nie je umenie piť, keď ti chutí, ale keď ti nechutí.“
Ján Štrasser
Slovenský básnik, esejista, textár, prozaik, dramaturg a prekladateľ. V posledných rokoch sa okrem príležitostných prekladov zahraničných titulov venuje aj knihám rozhovorov.
Prvé knižné interview vzniklo v roku 2005 s Milanom Lasicom, zatiaľ posledné netradične s troma známymi ženami Adelou Banášovou, Adrianou Kučerovou a Petrou Polnišovou.
Na začiatku tohto roku vydal zbierku básní Stala sa nám láska, ktorá obsahuje aj texty piesní. Roky spolupracoval s Milanom Markovičom, odtiaľ známe satirické piesne Babky demokratky, Ples núl, Varila myšička kašičku.
Je tiež autorom textov piesní v muzikáli Neberte nám princeznú, píše pre Richarda Müllera, Mira Žbirku či Beatu Dubasovú.
mal
Autor: Spracovala: Mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
