Prinajmenšom polovica Slovenska si o ňom myslí, že je večne prchký, pribrzdený a vzťahovačný moták, ktorý sa stratí aj vo vlastnom byte. Mnoho žien tvrdí, že by s ním nedokázali prežiť ani jeden deň, pretože by ho museli roztrhnúť od jedu. Toto všetko je dôkazom toho, že Robo Jakab zvládol svoju úlohu Karola Mázika zo seriálu Panelák naozaj vierohodne. V skutočnosti je všetko inak. Robo je pohoďák, má zmysel pre humor, čo dokazuje aj v Partičke a dá sa s ním príjemne porozprávať o čomkoľvek. Má priateľku Veroniku, s ktorou spolu žijú v novom byte a nebráni sa ani založeniu rodiny.

Keď ste prechádzali po košickom obchodnom centre, ozývalo sa za vami: „Partička! Partička!" Musí byť ťažké pohybovať sa na verejnosti bez povšimnutia. Nie je to niekedy na obtiaž?

- No, kričia za mnou rôzne. Karol, Partička, Panelák... Občas aj moje meno trafia. Je to vlastne strata anonymity a s ňou aj strata súkromia a na to si treba zvyknúť. Keď vás už pozná množstvo ľudí, už je to trochu iné. Jasné, že to niekedy je na obtiaž, lebo človek nemá v živote len dobré dni, ale sú aj dni, keď chce byť sám, no ľudia to nechápu. Považujú to za ignorantstvo a namyslenosť, keď niekomu poviete, že teraz nie, teraz sa nechcem rozprávať... Ale treba to brať pozitívne. Sme s „chalaňmi" radi, že máme prácu a že tým, čo robíme, bavíme ľudí.

Ľudia pri stretnutí s hviezdami reagujú rôzne. Ktoré stretnutie vás pobavilo?

- Mal som taký zvláštny kontakt s jedným divákom – bol som u kamaráta a vychádzal som z výťahu. Na chodbe bolo zhasnuté a práve v tej chvíli chlapík zažal svetlo. Najskôr bol taký prekvapený a potom povedal: "Ja som sa zľakol, že som zabudol vypnúť televízor." Vtedy som skoro odpadol. Bolo to veľmi vtipné.

Keď ste spolu s kolegami štartovali Partičku, verili ste, že by mohla takto u ľudí zabrať a že by z toho mohol byť veľký úspech? Alebo ste mali skôr zmiešané pocity z novinky?

- Na začiatku každého projektu je to také rozpačitejšie, ale ten formát Partičky sa mi páčil. Viem, že v Maďarsku to malo úspech a robili tú reláciu tuším osem rokov, tak som mal isté očakávania. No naozaj som nerozmýšľal, aké rozmery to môže nabrať.

Zabávate v televízii, máte množstvo divadelných vystúpení, čo je vám bližšie – kamera alebo dosky, ktoré znamenajú svet?

- Aj jedno, aj druhé mám rád, no srdcu najbližšie mi je asi divadlo Teatro Tatro. To je zemité divadlo obyčajné a je mi blízke.

K divadlu a televízii vám do kompletnej zbierky chýba už len film. Nečrtá sa niečo?

- Uvidíme. Nejako tých ponúk veľa nebolo a tu u nás sa zase tých filmov až tak veľa netočí. V Čechách je to s filmovou tvorbou síce lepšie, ale tam majú tiež dosť talentovaných hercov. Uvidíme, ako sa to vyvinie. Ja to beriem tak, že všetko, čo má prísť, príde. Ale je pravda, že ten film je taká moja najväčšia výzva.

Keď sa vám črtá nový projekt, ste ochotný vrhnúť sa doň aj s istým rizikom? Alebo si radšej všetko vopred premyslíte, preberiete plusy a mínusy...

- Určite tak nerozmýšľam a neprepočítavam si to cez peniaze. V prvom rade je dôležité, aby ma to bavilo. Lebo keď ma práca baví, potom už aj to ostatné s tým ide akosi ruka v ruke. Najväčšie šťastie predsa je, keď človek môže robiť to, čo ho baví a ešte sa tým aj živiť. Lebo veľa ľudí len zarába peniaze, ale nebaví ich to, čo robia.

K herectvu ste inklinovali odjakživa? Boli ste tým typickým recitátorom, členom dramatického krúžku?

- Recitovať som síce skúšal, no nebolo to bohviečo. A do dramatického krúžku som nechodieval. Ale v druhom ročníku na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Nitre som začal chodiť do amatérskeho divadla. Mal som 16 rokov a ako sa hovorí, tak ma to nakazilo, že odvtedy ma to drží. Ale pamätám si, že keď som bol piatak na základnej škole, tak sme písali, čo chceme v budúcnosti byť, a ja som napísal - herec. Bez akéhokoľvek logického vysvetlenia. A potom som šiel na elektrotechnickú...

No prečo práve elektrika?

- Neviem. V prvom ročníku som sa ešte snažil chodiť aj na krúžky a venovať sa tomu, ale od druhého ročníka som veľmi jednoznačne pochopil, že ma to nebaví, a tak sa aj uberalo moje smerovanie. No nebavilo ma to.

Takže vaše praktické zručnosti s elektrinou končia len výmenou žiarovky?

- No moja mama sa bála, aj keď som šiel tú žiarovku vymeniť. Absolútne sa nepovažujem sa nejakého elektrotechnického domáceho kutila.

Praktickými zručnosťami nevyniká ani vaša ďalšia slávna televízna postava – Karol Mázik z Paneláku. Takže vám tú rolu ušili na mieru?

- Určite. Musím jednoznačne priznať, že mi to bolo šité na mieru. Pôvodne som mal mať len dva filmovacie dni, skrátka to mala byť maličká epizódka. No asi som sa im páčil, Andy to začal rozpisovať, on niečo vytiahol zo mňa, niečo som si ja osvojil z toho, čo napísal, a tak vznikol Karol. Spoločné máme napríklad asi to, že sme mierne pribrzdení. Ale fakt si neviem predstaviť, že by som bol celkom taký ako on. V reálnom živote by sa to nedalo. A viem, že niekoho z mojej postavy ide roztrhnúť od nervov. Ľudia si to veľmi, veľmi stotožňujú, no naozaj nie som až taký, lebo by som už nežil. Baví ma však hrať rôzne charaktery.

Seriálový Karol je aj dosť prchký, neraz sa pobil. Vy mi však prídete ako veľký pohoďák, že vás teda len tak niečo nerozhádže.

- Naozaj nemám rád bitky, vyhýbam sa takým situáciám. Ako chlapec na základke som mal nejaké poznámky, že som sa pobil so spolužiakom, ale to boli len také nevinné záležitosti. Nikdy som nebol bitkár. Rebel určite, to áno, ale nikdy bitkár.

A ako sa u vás prejavovala rebélia?

- Väčšinou som si robil to, čo som chcel. S rodičmi som si dosť skoro začal vykomunikovávať, ako vidím svoju cestu a čo som ochotný robiť a čo nie. Bol som vychovávaný ako mnoho iných detí, že napríklad v nedeľu sa treba obliecť do obleku, a tak ísť niekam na návštevu. Keď som odmietol, povedali mi, že nikam nepôjdem. Tak som radšej nešiel.

Prejavom rebélie bola aj vaša veľká dobrodružná cesta po Európe?

- Áno, keď som mal 16 rokov, vybral som sa stopom do Paríža.

Len tak? Zmysleli ste si a vyrazili?

- No, tak. Našim doma som povedal, že budem v Brne na divadelnej dielni a odišiel som do Paríža. Vtedy ešte neboli mobilné telefóny, tak to nevedeli skontrolovať. Boli sme šiesti kamaráti, rozlosovali sme sa po dvojiciach, chalan - baba a ja som dostal kamarátku Agátu. Podľa pohľadnice Paríža sme sa dohodli, pri ktorej fontáne sa stretneme a dali sme si termíny, dokedy sa budeme čakať. Stretli sme sa hneď na prvý šup. So sebou som mal len tisíc korún, ale bola to zábava. Rôzni ľudia nás zobrali aj domov a dali nám najesť. Naši sa o tom dozvedeli, až keď som im ukazoval fotky.

Tým sa vaše cestovanie len začalo. Prešli ste toho viac, no páčilo sa vám niekde tak, že by ste tam aj zostali žiť?

- Rok som žil v Španielsku, kde som pracoval ako čašník, no vždy som sa rád vracal domov. V Kapskom meste som bol už dávnejšie nakrúcať reklamu, no tam to bolo nebezpečné a strážili nás, aby sa nám nič nestalo. S divadlom Teatro Tatro sme boli v Kanade na olympiáde vo Vancouveri, bol som aj v Austrálii a práve Sydney bolo skvelé. Páčilo sa mi, koľko zelene tam majú, aj ako tam ľudia žijú, ako si idú zabehať popri mori...

Chodievali ste behávať aj vy? Športujete?

- Nie som úplne taký zanietený športovec, ale hýbem sa.

V Partičke ste už zostali len jediný slobodný a bezdetný. Čo kolegovia, nezávidia vám voľnosť? Alebo to s priateľkou plánujete zmeniť?

- Túto otázku, či sa ožením, alebo nie, ani oni, ani ja nejako neriešime. Svadba v mojom živote nie je úplne podstatná otázka.

Ale čo potomstvo? Kolegovia riešia prebaľovanie, zúbky, na vás na nenalepilo?

- S partnerkou deti určite plánujeme, ale nechávame tomu voľný priebeh.

Takže ako jediný bez záväzkov máte nárok na bližší kontakt s fanúšičkami.

- Ale my si ich spravodlivo delíme. Keď sú baby tri, tak po jeden a pol "chalaňa" na každú.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.