Je bohémom každou bunkou tela alebo je to len médiami vytvorená bublina? Berie sa smrteľne vážne alebo má sympatický zmysel pre humor? Prečo vie zahrať na base karičku a ako prišiel zo žiarlivosti k zlomenine čeľuste?

Hovorievate, že okolo seba nepotrebujete robiť veľké haló, nepíšete oslavnú autobiografiu, nemusíte byť všade... Ste vraj skrátka skromný človek. Ako sa vám podarilo zachovať si skromnosť napriek obrovskej popularite?

- To neviem povedať. Náhodou vám však presne poviem, prečo som o sebe nič nenapísal. Napísal som totiž knižku poviedok. Príbehov zo života. Nemám rád pomníky zaživa, takže radšej sa realizujem takto.

Mali ste dlho túžbu napísať knihu?

- Nemal som potrebu, ani nič také. Napadlo mi, že aby to nebolo o mne, ako je to teraz v móde, tak to bude o iných. Napísal som to asi za pol roka.

Ste pozorovateľom ľudí? Ľudských charakterov a situácií?

- To veru áno. Myslím, že o tom to je.

Čo si na ľuďoch všímate?

- Každý človek so sebou nesie niečo iné. Upozorní vás sám nevedomky na to, čo si na ňom máte všimnúť. Nie je to vôbec univerzálne. Pretože ľudia sú len ľudia... Vy máte pekné oči, pekne sa usmievate, ste zvedavá, tak si hneď predstavujem, aké máte asi zázemie a že ste určite spokojná a asi máte aj rada zvieratá... A z toho by hneď mohol byť ďalší príbeh. Dal by som tam aj to, že ste niekoho spovedali a mysleli ste si o ňom, že je skromný a že zo seba nič nerobí a potom ste zistili, že je to príšerný blbý frajer. (Smiech.)

No niečo pravdy na tom možno bude, keďže vás ľudia majú zaškatuľkovaného ako bohéma... Aj vďaka cigare, ktorá k vám akosi neodmysliteľne patrí, hoci už vyše 5 rokov nefajčíte... Manželku máte tiež tú istú dlhé desaťročia a aj tak si o vás myslia, že ste milovník... Čím to podľa vás je, že vám prischol imidž svetáka?

- Ja som ho nevytvoril. Ja nie. Ako vám to mám povedať? Aj cigary si už vyše 5 rokov doprajem ozaj len sem-tam cez predstavenie, keď hrám poručíka Colomba. Inak ma to neťahá.

A máte pevnú vôľu aj v iných oblastiach?

- Nemám vôbec žiadnu pevnú vôľu. To ani náhodou. Nemôžem sa vyťahovať, že som si povedal, že už nič nebude, zahasil som to a zahlásil: tak a budem hrdina. To nie. Pevnú vôľu asi mám jedine v tom, že veci rád doťahujem do konca. Lenže čo ja viem, keby ma nedajbože postretlo niečo naozaj veľmi zlé a musel by som ju preukázať a niečo prekonávať, ktovie, ako by to dopadlo...

Najradšej vraj spomínate na obdobie 50. a 60. rokov, keď ste „mali málo peňazí, ale veľa zážitkov". Väčšinou ľudia až tak radi nespomínajú na časy, keď neboli až tak finančne za vodou. Povedzte teda nejaké zážitky, na ktoré spomínate natoľko rád, že vám prevýšili aj finančné hodnoty...

- Milá slečna, o tom by bola tá knižka, ktorú nechcem napísať. Mala by najmenej šesťsto strán a po rokoch by už bolo pravda skreslená. Človek má totiž rád pozitívnu pravdu...

Užívali ste si život riadne?

- ... Korzár predsa nie je bulvár.

Tak poďme trošku na pracovnú nôtu. Čo váš nový dvojalbum? Prečo sa volá Maratón?

- Vydal som hneď dva dvojalbumy. Jeden je swingový a druhý vznikol náhodou, je to výber a ponúka 42 titulov. Čiže ako 42 kilometrov. A celé je to vlastne dlhý beh.

Ste v živote bežec na dlhé trate?

- Snažím sa.

Prejavuje sa to aj v tom, že už 44 rokov máte za manželku východniarku z Michaloviec... Badáte na nej, že je temperamentná?

- Svojím spôsobom áno, ale nie vyložene východniarsky. Je to skôr intelektuálka.

Akú teda máte predstavu o nás východniaroch, keď ste povedali, že nie až tak východniarsky?

- No že ste neuveriteľne temperamentní.

Že pri zábave tancujeme po stoloch a tak podobne?

- Presne. Čižmy hore a už to ide. Keď som tu vojenčil, tak som zažil neuveriteľné veci. Aby som sa ulieval z kasární, naučil som sa hrať niekoľko hmatov na base a jazdil som s kapelou po miestnych svadbách. Hrali sme karičky a známe východniarske veci... Zažil som neopakovateľné situácie. Napríklad si pamätám, že sme z kasární vozili chlieb do neďalekej rómskej osady. S miestnymi sme si na seba zvykli, no raz sme tam prišli a už tam nebola ani noha. Len v domčeku s hlinenou podlahou pri veľkom kotle stará Cigánka niečo varila, mlčala a v puse mala steblo trávy. Tak som sa opýtal a ona len: Sú preč. Potom som sa dozvedel, že tam bola krvná pomsta a všetci sa buď pobili, alebo zmizli...

Takže máte normálne obavy prísť tu k nám na východ...

- To nie... Sú tu skvelé dievčatá. Jeden futbalista mi v Trebišove zo žiarlivosti rozkopol čeľusť. (Smiech.) Chodil som mu za jeho dievčaťom, bola to nejaká pani učiteľka. A také podobné sú aj moje poviedky. Zo života. Nechcem, aby ste ma mali vyfarbeného vo veľmi ružových farbách. Som naozaj chlapec ako každý iný.

To nie, lebo väčšinou umelci menia manželky ako na bežiacom páse a vy ste so svojou 44 rokov.

- No my sme to len nestihli. Pretože žena bola stále na exteriéroch, točila filmy, ja som bol večne na zájazdoch... A také manželstvá, keď sa tí dvaja veľmi nevidia, vydržia najdlhšie.

A ešte pred manželstvom, keď sa odpichneme od pesničky Sbohem lásko, ako to s vami bolo? Veľakrát ste hovorili dámam "sbohem lásko, já jedu dál" a išli ste?

- Niekedy je chlap za takéhoto frajera, ale ja som presvedčený o tom, že v tomto vedú ženy. Skôr žena sa odhodlá a ukončí to a povie: zbohom frajer, idem ďalej.

Čo váš temperament? Máte niečo podedené po mamke Španielke? Španieli sú riadne horkokrvní...

- Tak ja neviem, myslíte si to o mne?

No už len keď si vezmeme iných sedemdesiatročných pánov, ako pôsobia na okolie a ako vy... Vidno, že v sebe máte život...

- Tak asi som temperamentný. Ale niekedy sa cítim hrozne. (Smiech.) Ale v podstate celkovo dobre.

V detstve ste vraj chceli byť kazateľom. Prečo?

- To som naozaj chcel. A prevtelilo sa to do mojej profesie. Pretože keď som bol ako malý v kostole, fascinovane som sa díval na toho pána vpredu, ako tam, s odpustením, oblbuje ľudí. Ako káže a všetci naňho s obrovskou účasťou pozerajú a on ich vlastne ovláda.

Takže vám sa páčila tá manipulácia?

- Tá interaktivita, ktorá tam funguje. A to ovládanie, samozrejme, pekným slovom Božím. A tam sa to vo mne prenieslo do chuti byť zaujímavý a niečo ľuďom predvádzať a rozprávať k nim. Takže som túžil stať sa kňazom.

A kedy sa to zlomilo?

- To naozaj neviem. Asi s prvými nezbedami.

Nikdy ste nechceli byť lekárom po ockovi?

- To áno. Otca som nesmierne obdivoval. Bol strašne vzdelaný, ovládal jazyky, písal knižky a vďaka nemu vo mne zrela myšlienka robiť medicínu. Nemal som však potrebné body. Vtedy za boľševikov to bolo ťažké, nemohol som ísť ani na gymnázium. Niežeby som mal najlepšie známky, to nie. Ale nebol to pre mňa problém ich mať, keby som videl možnosti... Lenže som vedel, že to nepôjde a na vysokú školu som sa dostal až po vojne, keď som mal odporúčanie, že som komediant.

Veľmi pekná je vaša myšlienka, že pokiaľ v sebe človek zachová kúsok dieťaťa, tak žije naplno.

- A na tom trvám, pretože detská zvedavosť je živná pôda pre myslenie, pocity, cítenie, pre všetko... Hlavne nezabudnúť na detstvo v sebe.

Ako sa to programovo dá v každodennom zhone?

- Ja som napríklad oslovil česko-anglickú škôlku v Ostrave a robím im patróna. Niekde som si totiž prečítal, že takáto bilingválna škôlka existuje a keďže som tiež bilingválne dieťa, tak ma to oslovilo. Minule som náhodou našiel vysvedčenie z prvej triedy a viete, čo tam bolo? Že som v nejakom predmete hodnotený ako pomalý. Tak len pevne verím, že som sa odvtedy zrýchlil.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.