Tam, kde sa akýmkoľvek spôsobom zaangažuje, býva veselo. Hoci jeho projektom mnohí zo začiatku veľké šance nedávali, dnes žnú obrovské úspechy. On pritom ostáva stále rovnako vychechtaný, manželku by nevymenil ani za nič a nebadať, že by mu sláva stúpla do hlavy. Dano Dangl sníva o výlete na Galapágy, v krízových situáciách si zachováva ľadový pokoj a neprajníkom s úsmevom odkazuje, že zarába 540-tisíc eur.
Kedysi ste mi spomínali, že máte obavy z lietania, teraz už tento prostriedok dopravy používate bez problémov. Čoho sa teda bojíte?
- Ani nie, že som mal obavy, alebo nebodaj nejakú paniku. Akurát kedysi to bol pre mňa zážitok a teraz to už vnímam ako niečo bežné. Už tam to napätie nie je a teraz je to skôr nutnosť ako zábava. Keď však hovoríme o strachu, pavúky úplne nemusím... A bojím sa, možno to bude znieť strašne pateticky, zákernosti ľudí, ktorú neviete nejakým spôsobom ukočírovať, alebo ovplyvniť. Lebo keď sa o vás začnú šíriť reči, z toho potom často býva zlá krv, a tú ja nemám rád.
Počúvate ešte vôbec také reči? Napríklad, keď na vás niečo vytiahne bulvár?
- Už to mám v podstate úplne v paži. Aj nedávno ma jeden nemenovaný bulvárny plátok citoval napriek tomu, že sa mi nedovolali. Už som si aj povedal, že to fakt budem riešiť, ale nakoniec som kývol rukou. Takéto veci nestoja za zmienku.
Keď sa vrátime k strachu, vraj ste raz mali zaujímavú dovolenkovú skúsenosť...
- Stalo sa to na Kostarike. Vystúpili sme s manželkou z lietadla, mali sme dopredu cez internet prenajaté auto a vybrali sme sa hľadať danú požičovňu. No a pred ňou sa začala odohrávať normálne že gangsterská prestrelka medzi posádkou dvoch áut. Jedného tam pred nami zabili. Bol to taký náš prvý dojem z Kostariky a povedal by som, že celkom dosť šokujúci.
Ako reagujete v krízových momentoch? Ste taký typ, že v najhoršom v pohode a až potom to na vás doľahne?
- Áno, presne tak. Párkrát v živote som si to mal možnosť overiť. Raz na Silvestra mal pri mne človek dynamit a odstrelil si pol ruky. Ja som bol ten, kto mobilizoval okolie, ja som ho viezol do nemocnice. To sa však samozrejme nechcem chváliť. Vtedy mi však zapne triezvy rozum a vybaví sa mi, čo treba urobiť. Vôbec nerozmýšľam, len konám a až ex post to na mňa doľahne.
A čo keď sa to týka vašich blízkych?
- Pokiaľ to nie je niečo úplne vážne, som v pohode. Dcére napríklad spadla skriňa na ruku, alebo jej ju privreli do dverí... V takomto prípade nemám paniku. Nikdy ju nerobím. Som ten, čo ide riešiť problém a pozerá sa na vec prakticky. Riešil som, ako jej ruku dostať von. Mám asi chladnú hlavu.
Aké sú už vaše deti veľké?
- Desať a sedem rokov.
Rozmaznávate ich?
- Myslím si, že asi trošku aj niekedy áno.
V jednej z novších internetových diskusií ste povedali, že zarábate 540-tisíc
- Áno, to som len tak trafil od boku.
To mi bolo jasné. Tak v korunách či eurách?
- Samozrejme, že v eurách. To je logické.
Potom teda logicky musíte deti rozmaznávať.
- No jasné, presne tak... Fascinuje ma zvláštny rozum novinára, ktorý z toho potom dokáže urobiť článok na titulku. Keď mi na internetovej diskusii niekto položí otázku na telo a ja mu odpoviem, čo si ten človek myslí, že mu poviem pravdu? Čo som blb? Čiže samozrejme, že som povedal, že 540-tisíc, myslel som eur a aj si za tým stojím.
Ako teda rozmaznávate deti?
- Mám slabosť na také tie klasické otcovské veci, že im chcem dopriať darček a dovoliť im viac, než je manželke po vôli. Ona je totiž ten rozumný článok v našej rodine a ja som snílkovo-rozmaznávajúci, takže na to chudinka pri výchove dopláca.
A ju rozmaznávate ako?
- Hm. Myslím, že na ňu úplne najlepšie platí, keď sme my dvaja niekde sami na dovolenke. A čím sme starší, tým si viac vážime čas, ktorý môžeme byť takto spolu.
Sám seba vraj hýčkate technickými vecičkami.
- Poviem pravdu, že už to aj prestalo. Dodnes to milujem, ale už som asi dospel. Človek sa nejako vyvíja a už to nemám ani zďaleka také fanatické. Skôr mám dnes radosť z cestovania a večne rozmýšľam, kde by som išiel a ako...
Kde by ste teda išli?
- Tých miest je strašne veľa. Jeden z mojich veľkých snov, a to vám dám vedieť, keď tam pôjdem, je Južný pól. To je však taká extrémne drahá vec, že až. Takže na to si musím sporiť. Raz by som chcel ísť iste aj na Galapágy, prechodiť sever, ísť do Grónska...
Tam je však zima.
- Mňa to fascinuje. Ale na druhej strane milujem aj Európu. Nie je na svete kút, kde nie je pekne.
Povedzte mi, ako je to vlastne s vami. Ste mladý človek, veľmi úspešný, aj keď v zábavnom priemysle sa sláva nebuduje ľahko. Necítite niekedy, že sa vám sláva už niekedy trošku vymkla z rúk?
- To by malo vždy povedať okolie. Nebudem sa ja hodnotiť, že ako a čo. Riadim sa však pravidlom, že nikdy nerobím ostatným veci, ktoré by som nechcel, aby robili oni mne. Dodržiavam to dosť striktne a pravidelne. Druhé pravidlo, ktorým sa riadim, je, že v živote napriek hocičomu a hocijakej situácii si treba zachovať pokoru. To je jedna z dôležitých ľudských vlastností, ktorú bohužiaľ mnoho ľudí nemá. A tretia vec je to, že si stále uvedomujem, že sme tu na tejto planéte veľmi krátku chvíľu. Dá sa to rátať na hodiny, na dni, na roky... Ako chcete. A nevidím dôvod, prečo by sme si tieto chvíle na našej planéte nemali užívať čo najviac v pozitívnom slova zmysle. Teda s dobrou náladou, a tú rozdávať aj okoliu, lebo vám ju vracia, len inými kanálmi. Týmto sa ja riadim. Neviem, či ma to drží pri zemi, ale minimálne si to vážim aj na ostatných a keby som to stratil, tak by som bol veľmi nerád.
Pred pár mesiacmi odštartoval váš nový projekt Haló. Ešte je stále vo fáze hľadania. Čo od neho čakáte?
- Už keď som to riaditeľovi televízie pánovi Borovskému ponúkal, tak som mu hovoril, že z môjho pohľadu je to veľký experiment. On to ako experiment aj pochopil a nebál sa ho podniknúť, čo si veľmi vážim. Dostali sme priestor sa s tým trošku hrať, kreovať to a vymýšľať a mám pocit, že sa to od dielu k dielu zlepšuje. Tento progres je pre mňa znamením, že to ide dobrým smerom. A mám pocit, že takého humoru, ale nie na úkor niekoho, ale všeobecného, je tu stále strašne málo. Som preto veľmi rád, že tento priestor vznikol a mám s tým veľké plány, aj keď to tak možno nevyzerá.
Čo vy a astrológia, keďže je to ladené trošku takýmto smerom?
- Celá myšlienka vznikla z toho, keď som v telke niekedy pozeral na "reálnych" veštcov. Neveril som, že niečo také strašné je možné. Kokos. Keď tomuto niekto naletí, tak to treba dohnať do krajnosti, povedal som si. A veštiť ozaj aj z pexesa, múky...
Neskúšali ste niekedy aj osobnú návštevu veštice?
- Nie. Aj síce verím, že nejaké percento z nich vie aj niečo viac než bežný človek, ale deväťdesiat percent je hochštaplerov, ktorí to nejakým spôsobom fušujú a nechcem riskovať. A navyše, kto by chcel niečo počuť o svojej budúcnosti? Myslím si, že ju máme do veľkej miery v rukách my sami.
Z chlapcov ste vďaka Partičke a projektu Vo štvorici po Slovensku v podstate urobili hviezdy. Neuveriteľne sa vďaka vám zviditeľnili. Sú vám aj megavďační? Vyžadujete od nich teraz nejaké pozornosti, napríklad, aby vám nosili do práce šišky?
- Vôbec. Ale čo ste. Vôbec si ani nemyslím, že som z nich urobil hviezdy ja.
Ale vďaka vám dostali skvelú príležitosť prejaviť sa.
- To je však len jeden z pilierov úspechu. Ďalej hlavne musia byť talentovaní a oni sú talentovaní a sú to skvelí herci a veľmi dobrí improvizátori. A keď sme spomínali Haló, verím, že tí ľudia, ktorí tam sú a sú naozaj tiež veľmi talentovaní, tiež budú mať úspech. Je veľmi dobré, že ich Slovensko uvidí a aj z nich budú možno hviezdy. Vôbec si to však nikdy nebudem pripisovať ako nejaký svoj vlastný úspech. Keby neboli sami takí šikovní, tak ja si môžem akurát tak prdnúť do gatí.
Vy osobne stále ostávate v pozadí. Kedy na dlhšie vybehnete aj na pódium?
- Neviem. Nikdy to neplánujem dopredu. Skôr je to u mňa o tom, že sa snažím pozerať na to, čo mne osobne v mediálnom svete najviac chýba. Keď vidím dieru a zistím, čo by som sám rád pozeral, to sa potom snažím vyplniť. Vymýšľam samozrejme niečo, kde by som sa aj ja uplatnil. Preto ma potom aj práca baví.
S čím okrem Haló ešte máte veľké plány?
- Hm. No už sa poznáme nejaký ten piatok a viete, že nikdy nepoviem viac, ako by som uznal za vhodné a neporuším to ani teraz. Nejde o poverčivosť, skôr je to nejaké pravidlo, ktoré som si sám pred sebou vnútorne vytvoril. Pokiaľ nevidím, že mám niečo rukolapne v rukách a neviem, že to bude fajn, tak o tom radšej nerozprávam. Lebo nemám rád ľudí, ktorí majú plné ústa všelijakých bublín a potom z toho nič nie je. Rozhodne nechcem patriť do tejto kategórie.
Na vás je okrem iného sympatické, že ste s manželkou boli spolu, ešte keď ste nebol slávny a ostávate spolu aj po rokoch. To väčšinou páni zvyknú meniť manželky...
- Ja vôbec nemám dôvod, lebo moja manželka je najlepšia a najúžasnejšia žena na svete. A bol by som úplný idiot, keby som ju chcel vymeniť. Raz to možno použijete proti mne, ale fakt si to myslím. Pre moju povahu mám podľa mňa úplne ideálnu manželku. My sme sa našli. Teraz poviem niečo, čo som predtým poprel. Asi sme sa dali dokopy na základe nejakej astrologickej súhry hviezd. Svoju manželku veľmi milujem a fakt nevidím dôvod... Nemám rád také tie princípy toho, ako to dnes fičí, že sa menia partnerky. Nie je to môj športový koníček. A v žiadnom prípade sa to ani v najbližších sto rokoch nebude meniť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
