Z jeho pera vyšli také nezabudnuteľné texty piesní, ako je Levandulová, Srdce jako kníže Rohan, alebo Štěstí je krásna věc. Ich autor Elegantný, zdvorilý, charizmatický, múdry a rozhľadený.

Uplynulo 20 rokov, čo sa rozdelilo Československo, no vás sa to nedotklo. So Slovákmi spolupracujete možno ešte intenzívnejšie, ako kedysi. Čím sú pre vás naši interpreti zaujímaví?

- Vždy sa starám o to, aby knižky, básne, alebo texty prehovárali k čo najväčšiemu počtu ľudí a stačí, že vyjdem za rakúsku hranicu a už ma nikto nepozná, nikto mi nerozumie. Takže je prirodzené, že sa rozhliadam tam aj na Slovensko. Druhý dôvod je, že slovenskí interpreti sú pre moje piesne veľmi vhodní, aj kvôli spevavému jazyku. Takže od samého začiatku som sa obracal na Slovákov. Môj prvý autorský album s Petrom Hapkom bol pre Hanu Hegerovú a zatiaľ posledný je pre Luciu Šoralovú. A medzitým boli Richard Müller, Jana Kirschner, Szidi Tobias, s Katkou Knechtovou som urobil pesničku, s Katkou Koščovou som urobil pesničku. Možno polovica ľudí, s ktorými som ako interpret spolupracoval, sú Slováci.

Vďaka Hane Hegerovej ste sa vlastne stali známym textárom...

- Bolo to v roku 1987 a pre mňa to bolo splnenie snov. Bol som úplne neznámy a vyletel som z nuly.

Spomínaný nový album Lucie Šoralovej zožal veľmi pochvalné kritiky. V čom je podľa vás, ako autora textov, dobrý?

- Už dlho som okrem Petra Hapku neurobil cédečko s jedným skladateľom. Ale zase som sa k tomu vrátil. Lucia sa presadila tým, že veci, ktoré mi predkladala, ma zaujali. Ako skladateľka dobre vycítila, čo chcem povedať a rozvinula to. Dala tam niečo zo seba, navyše je to žena, Slovenka a vidí svet inak. Zatiaľ, čo Hana Hegerová je nostalgická a obhliada sa späť, Lucia urobila pestrú platňu, kde sú aj veci rýchle, aj žartovné, mladistvo erotické... počúvať ju, je veľmi atraktívne.

O Slovenkách sa právom hovorí, že sme temperamentné. Ani Lucia nie je výnimka. Ako sa vám s takou ženou spolupracuje?

- Nebudem nič predstierať. Všetci ľudia, s ktorými spolupracujem, sú tak trochu nenormálni... Ono to, holt, v tom umeleckom svete tak chodí. To nie sú inžinieri, ktorí chodia do fabriky, kde niečo vyrobia, čo sa dá zmerať. To sú ľudia, ktorí sa každý deň inak vyspia, ale práve preto môžu robiť tú profesiu a sú pre nás cenní. Z organizačného producentského hľadiska je to niekedy ťažké, ale ani ja sa z toho sám nevynímam. Aj ja mám svoje nálady a tiež patrím medzi tých trotlov...

Aká bola spolupráca s Katkou Koščovou?

- Keď som písal Villonské balady, postupne som ich dával na internet s výzvou, že ktokoľvek si k tomu môže zložiť hudbu a môže sa to objaviť na nejakej platni. Dostal som tisíc vecí a medzi nimi asi aj štyri od Katky Koščovej. Vedel som, že existuje, ale jej tvorbu som nepoznal. Všetky štyri piesne boli pekné, ale dve som zobral ako mimoriadne podarené. Katka potom prišla aj do Prahy, vystúpila v mojom programe a každého zaujala. Boli sme s ňou veľmi spokojní, no na poslednom predstavení už nemohla byť, lebo každú chvíľu čaká miminko. Ale som strašne rád, že sa to podarilo.

Dokážete písať krásne texty pre ženy. Aké ženy sa vám páčia? Nemyslím len na dlhonohé blondíny.

- Ale aj dlhonohé blondíny sa mi páčia... Mne sa páčia ženy, ktoré sú osobnosti. A keď ide o spievanie, tak tam to platí stopercentne, pretože napríklad Lucia Šoralová je malinká tenučká bruneta, potom sú krásavice ako Jana Kirschner, ale aj blondínky. Mňa musí žena zaujať silou osobnosti. Či povie niečo zaujímavé, či ma rozosmutní, alebo rozplače, pobaví. To je zásadné.

A čo vás dokáže odpudiť?

- Mne vyložene vadí také to malé intrigovanie. Malé klebety, na pohľad neškodné, ale v skutočnosti sú to jedovaté ostne. To chlapi veľmi nemajú. My sme priamočiarejší. Ale ženy vnímajú svoje okolie intenzívne a keď chcú niekomu urobiť zo života peklo, tak to vedia oveľa lepšie ako chlapi.

Ste úspešný muž, finančne za vodou, pohľadný, je veľa žien, ktoré neútočia na srdce ale na peňaženku?

- To nie. To vôbec. Ja som voči tomu imúnny. Asi sú také, čo to neodhadnú, ale ja sa s tým nestretávam.

My, ženy, ktoré máme doma „obyčajných" mužov, si predstavujeme, že žiť s básnikom je jedna romantická plavba životom. Ako je to u vás doma?

- Ono je to celkom slušný problém žiť s umeleckým tvorcom. On musí vychádzať v ústrety tomu, keď ho niečo osloví. Vtedy je ako v inom svete, duchom niekde inde, niekam sa zavrie a pre toho partnera je dosť obtiažne zvládnuť všetky tie normálne veci, ktoré treba zabezpečiť. Umelec je vtedy nanič, vyzerá ako blázon, ťažko sa na neho spoľahne, pretože pre neho je najdôležitejšie vyriešiť ten rým, aj keď sú štyri hodiny ráno. Je to veľmi sebecká brandža a ten partner si to musí uvedomiť, alebo do takého vzťahu vôbec nejsť. Inak bude veľmi nešťastný.

Takže vaša žena je v tomto smere obdivuhodná?

- Keďže je tiež umelecký tvorca, tak si rozumieme.

Sú ľudia, ktorí idú s davom a tí, ktorí z neho vytŕčajú. Vy patríte k tým druhým, vždy ste si šli za svojím. Stojí to veľa energie?

- To je dobrá otázka, ktorú si človek musí občas položiť. My sme spoločenské tvory, žijeme v komunite, závisíme na tých druhých a najväčším trestom je vyhnanie mimo komunitu. Takže naozaj ísť proti davu je obtiažne. U nás v Česku a asi aj u vás, teraz panuje také všeobecné sklamanie a nadávanie na čokoľvek. Ale ja si myslím, že navzdory všetkému by si naši prarodičia mysleli, že žijeme v raji, lebo tu nie je vojna, nikto nás neokupuje, nie je tu zemetrasenie, cunami, mor, koncentračné tábory, nič čo trýznilo celé pokolenia našich predkov. Takže tá doba je nádherná. Ale keď ja napíšem pesničku, že žijeme v nádhernej dobe, tak je to skoro protest song.

Samozrejme, každý povie, že vo vašom postavení sa to hovorí ľahko, však?

- Presne. Ale keďže cestujem po svete viem, ako to vyzerá v Indii, v Barme, v Keni, v Číne. To je niečo pekelné a vôbec si neviem predstaviť, že by som tam žil týždeň.

Ľuďom treba pripomínať aj to vaše staré známe, že: „štěstí je krásna věc". Ktorý okamih z vášho života ste pociťovali najväčšie šťastie?

- Najšťastnejší okamih je, keď sa vám narodí zdravé dieťa. To je krásne. Ale potom je aj mnoho iných vecí. Ako umelca ma teší keď urobím niečo, čo sa skoro podarilo, alebo keď sa stretnem s niekým, kto ma obohatí a otvorí nový uhol pohľadu. Ale keby sme teraz sedeli v nemocnici, kde sú fatálne choroby, bol by pohľad na šťastie celkom iný.

Spomenuli ste deti, z prvého manželstva máte dve dospelé, pred rokom sa vám narodila malá dcérka. Ste teraz iným otcom? Zmenilo sa niečo?

- Nie, nič zásadné. Len keď je človek starší, tak to viac berie ako dar a uvedomuje si, že rané detstvo je určujúce pre život človeka. To je ako so základmi domu. Aj keď nie sú vidieť, musíte ich urobiť dobre. A tak využívam každú chvíľku, aby som donekonečna opakoval, že to je mačka a keď dáš na seba dve kocky, tak to bude stáť. Vyzerá to triviálne, ale je to dôležité. Treba hovoriť ďakujem, treba vedieť počúvať príbehy a chcem, aby si dcérka na to zvykla. Od troch mesiacov života jej každý večer čítame. Viem, že tomu nemôže rozumieť, ale chápe kadenciu reči, chápe, že to je pozvanie do príbehu a chápe, že je to dôležité. Pretože, kto si nenavykne čítať od detstva, už nikdy potom nepochopí o čom je vnímanie príbehu. Ale nechcem nikomu nič odporúčať, len hovorím za seba. Využívam každú chvíľku na to, aby sme sa rozprávali a aby to dcérka vedela chápať.

Zdá sa, že patríte k šťastným ľuďom, ktorí majú všetko – zdravú rodinu, úspešnú kariéru, peniaze a to, čo nemáte si viete kúpiť. Máte nesplnené sny?

- Ja sa nechcem rúhať, ale moje sny sa nielen splnili, ale boli ďaleko prekonané. Keď som mal 18 rokov, prišli sem okupačné armády, začala sa normalizácia, nebolo možné dosiahnuť humanitné vzdelanie, do cudziny sa nesmelo jazdiť. Bola to situácia, v ktorej sa ťažko sníva. Tam snívate skôr o tom, že si kúpite džínsy, či kakao v Tuzexe. Tak také sny sa mi splnili, keďže si môžem odletieť do New Yorku, alebo do opery v Sydney. Ale bez ďalších snov by som prestal žiť. Dúfam v ďalšie umelecké diela, ktoré obohatia život iným ľuďom. A mám aj malé sny, keď si sadám s ceruzkou k bielemu papieru a chcem niečo napísať, urobiť z ničoho niečo. Keď je toho človek schopný, je to luxusná pozícia, lebo sa približuje k Bohu.

Veríte v Boha?

- Áno. Som veriaci, bol som tak vychovaný. Ale s pribúdajúcim vekom sa tá viera prehlbuje. Nie som praktizujúci katolík a vlastne veľmi neverím v cirkev, ale v Boha verím určite. To je asi jediná vec, ktorá existuje, všetko ostatné pominie. Je to ťažko filozofický prístup, ktorý k tomu mám. A dokonca, aj keď neverím v cirkevné organizácie, zájdem do kostola na omšu a zvlášť v cudzine a najmä v Taliansku.

Aký najväčší dar ste od Boha dostali v živote?

- Ja myslím, že je to dar života samotného. Pretože to nie je samozrejmá vec. Je to výhra v nejakej lotérii, že sa v tom obrovskom vesmíre, v čase a priestore, uskutoční konkrétny život každého z nás, že sa na tom môžeme podieľať.

Určite sa mnohí pýtajú, ako ste to všetko dosiahli – úspechy v podnikaní, v umeleckej tvorbe, v rodinnom živote?

- Ale ja neviem poradiť. To záleží na každom z nás, aká sme osobnosť, aké sú naše schopnosti, na čo máme talent, ale aj na čase, v akom sa nachádzame. Čo by som ja bol radil v roku 1970? Jedine, ale to ani nie je rada, no chcel by som ľuďom povedať - naozaj zvážte to, že máte na viac, ako si myslíte. Treba v sebe nájsť vieru v to, čo robíte a to je prvý predpoklad k tomu, aby sa to podarilo. Keď tomu neveríte, tak to nerobte. To je ako v tenise. Ak neveríte tomu úderu, tak sa ruka zasekne a nešvihne. A aj v živote treba švihať. Napriahnuť a dokončiť úder. Nie ťuknúť.

Čo o ňom možno neviete

V sedemdesiatych rokoch si počas štúdia žurnalistiky posedel za mrežami, pretože vyrobil falošné potvrdenie SZM, aby mohol vycestovať do USA a eštebáci mu na to prišli.

Živil sa ako skladník, umývač riadu, plavčík, aj ako novinár.

Založil stávkovú spoločnosť Fortuna, ktorú pred pár rokmi predal údajne za 2,3 miliardy českých korún.

Vyštudoval antropológiu, ktorá je spolu s poéziou jeho najväčšou vášňou.

Vlani sa druhýkrát oženil, keď si vzal scénografku Michaelu Horejší, s ktorou má takmer dvojročnú dcérku.

Nebojí sa povedať, že je šťastný.

nov

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.