Legenda Štátneho divadla Košice doňho prvýkrát vkročila v marci 1976 a ako vraví, už ani sama nevie, koľko rôznorodých postáv vlastne stvárnila.
KOŠICE. Snov má ešte prirodzene v zásobe dostatok, no nechce ich prezrádzať nahlas.
„Lebo, keď to človek povie, už to nie je sen. Už je to niečo vypovedané. Určite chcem, aby som bol zdravý, aby bola pohoda a pokoj v rodine a kolektíve, v ktorom sa pohybujem. A keď tieto veci sú, tak nie je problém prekonať akékoľvek prekážky. Keď človek rozmýšľa pozitívne, tak je všetko ďaleko ľahšie. Akonáhle sa začne durdiť na celý svet a začne ukazovať tvár, ktorá je plná vrások a starostí, tak nevyrieši nič.“
Za vecami nezvykne banovať
Dnes je po druhýkrát šéfom Činohry, no my si ho pamätáme napríklad aj zo Zlatej brány. On však tvrdí, že sa do minulosti veľmi rád neobzerá.
„Ono to strašne rýchlo precválalo. Včera, v marci 1976, som prišiel do Košíc a je to už 36 rokov, počas ktorých človek akosi nemal čas zamýšľať sa nad tým, čo bolo. Skôr sa díval na to, čo bude. Človek bol rád, že išiel z jednej postavy do druhej, že mohol rozdávať smiech a radosť, že sa mohol tešiť zo svojich detí. Toto je najdôležitejšie,“ vyznáva sa herec, ktorý nie je typom človeka, čo za niečím banuje.
„Skôr som večný optimista a pozerám dopredu a robím všetko preto, aby boli spokojní ľudia, ktorí sú okolo mňa. Lebo, keď sú ľudia okolo človeka spokojní, tak je spokojný aj on.“
Kubo, Richard či Jožko Púčik
V košickom divadle už stvárnil približne 140 postáv, no ako vraví, nikdy si o nich neviedol štatistiku.
„Obyčajne to býva tak, že najobľúbenejšia je tá posledná. Tak ako v rodine. Všetky deti má človek rovnako rád, ale to najmladšie trošku najradšej. Ale určite medzi najobľúbenejšie patrili postavy ako Kubo, Richard či Jožko Púčik a mnoho ďalších, v inscenáciách na Malej scéne či v Historickej budove.“
Majster kanadských žartíkov
Bratislava ho nikdy nelákala. Prekážajú mu na nej časté „zvlčené“ vzťahy.
„Tu sa to navonok zdá prísnejšie, že sú tu tvrdí východniari, ale nie je to tak. Sú to ľudia, ktorí vyzerajú, že majú tvrdú škrupinu, ale sú veľmi citliví a ďaleko úprimnejší. Lebo keď si niečo myslia, tak to povedia. Prečo by od nich človek utekal niekde, kde je viac pretvárky a falše a úsmevu do tváre a dýka v chrbte? Preto ma nelákala Bratislava,“ dodáva herecká legenda, ktorá je v súkromí známym vtipkárom a kolegom často vystrája kanadské žartíky.
Raz si však na oplátku vystrelili aj oni z neho. „V jednej rozprávke som mal na konci zazvoniť na krásny veľký mosadzný zvon. A ten zvon nezazvonil, lebo mi srdiečko zvonu obalili molitanom.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
