Pod jasným a stručným názvom však nenájdete ódu na materstvo, ale pútavý príbeh ženy, ktorej jedny z najkrajších chvíľ života strpčila popôrodná depresia. Spisovateľka sa netají tým, že pre inšpiráciu nechodila ďaleko - čerpala z vlastnej skúsenosti.

V čase, keď sa to v časopisoch hmýri supermatkami, ktoré poľahky zvládajú novorodenca, prácu, za pár týždňov majú skvelú postavu... prichádzate s románom, v ktorom má hrdinka od tejto idylky na hony ďaleko. Prečo?

- Pretože idylka sa koná málokedy. Mnoho žien po pôrode nielenže nemá skvelú postavu, ale ani skvelú náladu. Obdivujem ideálne matky s ideálnymi mierami a skvelou neprerušenou kariérou, a vôbec to nemyslím ironicky. Hrdinka môjho románu má však od toho ďaleko, pretože má problémy sama so sebou.

Ako vnímate články s nastajlovanými usmievavými mamičkami a ich spokojnými bábätkami?

- Ako vizuálne príťažlivú reklamu na materstvo. Takéto články sú príjemné, ničím nerušia, nenaštrbujú dokonalý obraz materstva. No mňa by bavili aj dokumentárne fotografie z domácnosti vo chvíli, keď dieťa plače, na sporáku čosi kypí a žena si nestihla prezliecť nočnú košeľu, hoci je už poludnie. Jednej kamarátke, profesionálnej fotografke, som vravela, že by bolo zaujímavé nafotiť cyklus fotografií z oddelenia šestonedieľok. Unavené, ale najmä premenené tváre žien, ktoré sa stali matkami a ich rozdielne prežívanie materstva a zžívania sa s dieťaťom. Na takú výstavu by som rada zašla.

Kniha Materská je značne autobiografická. Váhali ste dlho, či sa so svojou skúsenosťou podeliť s ostatnými čitateľkami?

- Trochu áno, ale nie dlho. V podstate hneď, ako prišiel nápad napísať túto knihu, som bola presvedčená, že ide o tému, ktorá má čitateľský potenciál, no v literatúre sa s ňou stretneme len sporadicky. Samozrejme, kým človek začne písať, vždy trochu váha, lebo začína de facto od začiatku.

Nielen táto vaša kniha, ale aj ostatné hovoria o najcitlivejších ženských témach. Vy sa navyše otvorene hlásite k tomu, že ste to zažili. Nikdy ste nemali nepríjemný pocit z toho, že čitateľov púšťate prihlboko do svojho súkromia?

- Ani nie, pretože si nemyslím, že moje súkromie je nejako extra špeciálne. Naše súkromia sa totiž v mnohých smeroch podobajú, a preto je pre ľudí čítanie alebo pozeranie príbehov také príťažlivé. V niečom sa v nich spoznávajú a konfrontujú knižnú skúsenosť s tou svojou. Pochopiteľne, v mojich knihách je aj veľa fikcie, ale vždy, keď píšem o veciach zo svojho súkromia, pripomínam si, že jedného dňa sa pominiem a bude úplne jedno, do akej miery som odkryla nejakú svoju slabosť. Toto vedomé pripomínanie svojej konečnosti mi dáva pri písaní ohromnú slobodu.

Ako to vníma váš manžel a staršia dcéra?

- Dôverujú mi.

Aké máte reakcie od čitateliek?

- Rôznorodé. Pri osobnom kontakte a na besedách priaznivé, hoci občas mi niekto vytkne, že niektorá postava sa mu zdala priveľmi negatívna. No našla som už na internetových fórach aj veľmi kritické anonymné reakcie, ktoré mi, samozrejme, dobre nepadli. Ale možno aj to má svoj účel, človek si aspoň musí neprestajne klásť otázku, či má jeho písanie vôbec zmysel.

Vráťme sa k obsahu vašej ostatnej knihy. Aké bolo vaše prvé tehotenstvo?

- Moje prvé tehotenstvo, ktoré som prežívala pred osemnástimi rokmi, bolo rizikové. Päť mesiacov som musela ležať, našťastie nie v nemocnici, ale doma a nesmela som nič robiť. Paradoxne som sa však dvakrát sťahovala, keďže sme boli nútení meniť podnájmy. Upínala som sa teda k dátumu pôrodu s naivnou predstavou, že tým sa strasti skončia a všetko bude zasa ako predtým.

Aké boli vaše pocity po narodení dcéry?

- Totálny šok. Pooperačná bolesť, problémy s dojčením a do toho úžas, že po mne ešte niekto chce, aby som si plnila materské povinnosti.

Kedy ste zistili, že niečo s vami nie je v poriadku?

- Ja to vlastne zisťujem stále...

Do akej miery ste boli o popôrodnej depresii informovaná?

- Počula som skôr o popôrodnej psychóze a tú som nemala, preto som si vravela, že raz sa hádam z toho slzavého údolia nejako vydriapem.

Čo bolo v tom období pre vás najnáročnejšie?

- Ostať v byte sama s dieťaťom. Všetko tam na mňa akoby padalo, cítila som sa vytesnená zo všetkých oblastí života, nepraktická, neschopná starať sa o dieťa podľa učebnice a aby toho nebolo málo, vždy, keď dcéra plakala, na stenu nám búchal päsťou vtedajší sused, aby dal najavo, že chce ticho.

Kto vám najviac pomohol?

- V prvom rade manžel, ale aj svokra a brat, pretože ma chodili pravidelne navštevovať a boli mi nápomocní.

Nikdy ste nemali problém priznať sa k tomu?

- Podľa toho komu. Popôrodná depresia je stav, ktorý ľuďom proste nepasuje k šťastnej novopečenej mamičke. Tá by sa mala tešiť zo zdravého dieťaťa, však? Niet dôvodu na depresiu, prečo teda?! Nie každý chápe, že je to diagnóza.

Neovplyvnila táto skúsenosť vašu túžbu po druhom dieťati?

- Absolútne. Dlhé roky som o druhom dieťati nechcela ani počuť.

Napriek tomu ste sa nakoniec preň rozhodli. Nemali ste obavy, že sa nepríjemné stavy zopakujú?

- Mala, ale zároveň som si vravela, že po šestnástich rokoch od prvého pôrodu som sa zmenila (samozrejme, k lepšiemu, veď kto by si o sebe myslel opak?) a takisto sa zmenili rôzne životné okolnosti, napríklad máme vlastný byt. Okrem toho som sa o dieťa usilovala päť dlhých rokov, počas ktorých som opakovane potrácala. Čakala som teda absolútne vysnívané a túžobne očakávané dieťa. Vravela som si, že na depresiu ozaj nemám ten najmenší dôvod, hoci drobná tlejúca pochybnosť tam bola.

Aj odborníci tvrdia, že hoci sa žena pri prvom dieťati liečila na popôrodnú depresiu, pri druhom ju táto nepríjemná choroba môže obísť. Váš prípad to však nebol...

- Aj ja som sa už stretla s týmto názorom. Avšak po prvom pôrode som nevyhľadala nijakú pomoc a neliečila som sa. Netuším, či by skúsenosť s liečenou popôrodnou depresiou mohla eliminovať prepuknutie ďalšej, ale tak či tak ma opakovaná skúsenosť s touto diagnózou nepríjemne prekvapila.

Nikdy ste vzhľadom na opakovanú skúsenosť s popôrodnou depresiou neoľutovali, že ste sa rozhodli pre ďalšie dieťa?

- Už som v živote ľutovala veľa vecí, napríklad po všetky tie roky, čo som nemohla mať dieťa, som si vyčítala, že som s druhým tehotenstvom zbytočne otáľala a kvôli strachu z popôrodnej depresie sa už viac matkou nikdy nestanem. Neskôr som ľutovala, že som zbytočne dlho chodila k lekárke, ktorá ma vždy rutinne odbila za tri minúty. Keď som potom zmenila gynekológa, ľutovala som, že som nezvolila liečebný postup, hoci veľmi náročný, ktorý mi navrhol hneď. Takto by som mohla pokračovať donekonečna, ale priviesť na svet dieťa je predsa len iné rozhodnutie, nejaké vyššie a vznešenejšie, ktoré vždy, aj keď som mala neraz pocit, že zlyhávam na celej čiare, prevyšovalo moje malé sebecké sebaľútosti.

Vaša staršia dcéra je už tínedžerka. Ako vnímala narodenie mladšej sestry?

- Mimoriadne pozitívne. Ona je veľmi zrelou a vyspelou bytosťou, ktorá registrovala aj moju obrovskú túžbu po bábätku. Celé tehotenstvo mi bola veľkou oporou a keď sa malá narodila, stala sa veľkou sestrou a nie je dňa, kedy by mi nepovedala, ako ju veľmi ľúbi.

Čím momentálne žijete?

- Za posledný mesiac som absolvovala niekoľko besied v rôznych knižniciach po celom Slovensku. Tiež som dokončila rozpísanú poviedku a kúpila som si filc, lebo som mala v pláne vlastnoručne vyrobiť nejaké vianočné ozdoby podľa návodu v časopise, no zatiaľ ostalo len pri pláne. Dočítala som zaujímavú prózu francúzskej autorky senegalského pôvodu a prelúskala po stýkrát najobľúbenejšie leporelá mojej malej dcérky. Pochopiteľne, žijem najmä tým, ako rastie, ako nás prekvapuje novými slovami a prejavmi nehy. Môj manžel hovorieva, že žijem trochu mimo reality a je pravda, že môj svet je o niečo pomalší a romantickejší než ten ozajstný.

Kým ste sa knihou Dve čiarky nádeje „prihlásili" k ženskému románu, vydali ste zbierku humorných a sebaironických poviedok, zbierku poézie... Potom nasledovali knihy určené najmä ženám - Jedy, Topánky z papiera, Čakáreň a teraz Materská. Nemáte chuť si od ženského románu oddýchnuť?

- Od románu oddychujem, pretože teraz píšem poviedky. Ktovie, možno ženské, ale ako by som si vlastne mohla oddýchnuť od ženského sveta, keď som ženou?

Musíte často medzi píšucimi kolegami obhajovať to, že sa venujete aj tomuto žánru?

- Nie, asi preto, že spisovatelia, s ktorými sa stretávam, sú mojimi kamarátmi, oponentmi, radcami, poznajú ma a nemajú potrebu na mňa útočiť. Možno mám šťastie, ale doposiaľ mi nik nevyčítal, že píšem romány, ktoré viac čítajú ženy. Napriek tomu sa usilujem obhájiť kvalitou textu, pretože som si vedomá toho, že knihy sa delia na dobré a zlé bez ohľadu na to, do ktorého žánrového priečinka ich zadelíme.

Aké knihy najradšej čítate?

- Tie, pri ktorých mám pocit, že som sa o sebe dozvedela niečo nové. Som šťastná, keď kniha zapadne ako kúsok puzzle do mojej vnútornej štruktúry a cítim, že som sa vďaka nej stala bohatšia, iná. Aspoň na chvíľu.

Profil

* vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave

* pracovala ako redaktorka Literárneho týždenníka, denníka Telegraf, mesačníka Štýl, šéfredaktorka ezoterického časopisu Orientácia. Pravidelne spolupracovala s mesačníkom Miau

* debutovala pod pseudonymom Mina Murrayová zbierkou humorných a predovšetkým sebaironických poviedok Tak čo teda? Nasledovala komorná zbierka poézie Som takmer preč a vzápätí kontroverzný Klebetromán, ktorý vydala ako spoluautorka s Petrom Macsovzskym.

* autorsky prispela aj do antológie Sex po slovensky a publikovala tiež v českom zborníku Evropský fejeton.

* k ženskému románu sa prihlásila knihou Dve čiarky nádeje. Neskôr k nim pribudli aj tituly Jedy, Topánky z papiera, Čakáreň a novinka Materská.

Andrea TOMÁSCHOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.