Pavol Topoľský je s tým zmierený a ďakuje za skutočnosť, že sa mu aspoň nepripisujú žiadne negatívne vlastnosti. V civile je z neho spokojný štvornásobný tatko, ktorý radšej ako by chodil do krčmy na pivo ostáva doma a kúpe dve najmenšie ratolesti. So svojou o dvadsať rokov mladšou manželkou je nesmierne šťastný a netúži po úlohe Rómea, len po zdraví pre svojich blízkych.

Zrejme máte doma veselo, keď máte dve malé baby. Vraj sa vám ani nechce chodiť na pivo, lebo ich namiesto toho radšej kúpete.

- To viete, ja už mám mladé roky, diskotéky a pivárne, za sebou. Skôr takto... Keď prídem z roboty, radšej si sadnem a keď už, tak si dám pivečko doma a pozerám sa na deti, ako rastú. Som už vo veku, keď si uvedomujem, že tak, ako ich vidím dnes, ich už v živote neuvidím. Zajtra budú o deň staršie. Takže sa snažím vychutnávať si každú chvíľu. Doma mám vlastne všetky generácie, lebo jedna dcéra má 28 a už mi porodila vnučku, potom mám 15-ročnú, ktorá je čistý puberťák a potom štvor a dvojročnú. Viem sa vďaka tomu vžiť do každej generácie ženy.

Je tam otvorená možnosť poriešiť niečo aj do pätice?

- Ale tak neplánujeme, lebo štyri dcéry mi stačia. A mám taký pocit, že budem mať stále len dcéry, čiže načo? Čo ich budem mať dvanásť?

Lenže vraj máte knižku, ako sa robia chlapci, len ste ju ešte nepoužili.

- Áno, to sme od Táni Kulíškovej dostali ako svadobný dar. Zámerne sme ju však neotvorili, že bude, ako má byť a vidíte.

Možno by sa teraz zadarilo.

- No ale nemôžem teraz zase kupovať 60-izbový byt, a mať šytridsať detí, veď už teraz si pletiem mená.

Také zlé to hádam ešte nebude.

- Ale áno, je to Kik-Kaj-Rebek a až potom si spomeniem, kto je kto. Niekedy pri nich neviem ani to, ako sa volám ja...

Pripomínajú vám vaše dcérky občas Inči a Renči, vaše nevystaté dievčatá zo seriálu Panelák?

- Rebeka nie, tá má teraz pubertálne problémy, ale dve malé sa vedia krásne hrať a behom sekundy sa medzi nimi strhne búrka. Mám pocit, že to bude trvať pekných pár rokov, lebo zatiaľ je to o hračky, potom to budú ceruzky, neskôr oblečenie... Mám pocit, že sa mám na čo tešiť. Asi aj Kraus vie, že Inči a Renči sú v slovenských rodinách celkom bežné.

A pripomína vám vaša manželka niečím Ajušku?

- Ajuška je moja rovesníčka a žena našťastie o dvadsať rokov mladšia. Ale keď nad tým rozmýšľam, rozhodne v precíznosti. Moja žena je doma tiež taká presná a zodpovedná.

Vy ste tiež taký, alebo protiklad?

- Keď musím, tak som. Ale keď nemusím a viem, že niekto sa o to stará, tak rýchlo vypnem. Je to prirodzená ľudská vlastnosť. Keď musíte, fičíte, keď nemusíte, hneď to zneužijete.

Mladú manželku si chlapi zvyknú závidieť. Mňa by však skôr zaujímalo, či existujú vôbec nejaké nevýhody takéhoto splužitia...

- Viete čo, nevidím žiadne nevýhody. Aj keď zo začiatku nás mnohí riešili. Že dvadsaťročný rozdiel, preboha. Po prvé však zatiaľ nevýhody nevidím, po druhé, čo je koho do toho. Nech kažý rieši svoje problémy. Mám pocit, že ich dnes má každý dosť. My sme obaja spokojní a to je podstatné.

Ste fatalista? Veríte tomu, že vám ju možno osud privial do cesty?

- Mám pocit, že áno. Lebo toto je v podstate môj tretí vzťah a myslím, že až toto je to pravé. No a po istých skúsenostiach mám pocit, že som túto ženu dostal za odmenu.

Boli ste dobrý a zaslúžili ste si ju?

- Ja som vždy dobrý. Človek sa snaží žiť poctivo, pokiaľ to ide. A férovo. Nemám rád také tie podrazácke metódy, ani podvraťákov. Takže sa snažím a ak som aj niekomu ublížil, tak každý vie, že to bolo nevedomky. Určite nie som v našich kruhoch vedený ako nejaký intrigán. Nemám to rád na iných, tak to nerobím.

Odporučili by ste možno iným pánom urobiť si v päťdesiatke detičky? Veď nemusia hneď meniť manželky... Pokojne so svojimi, aby omladli...

- Tak toto si musia rozmyslieť. Lebo keď sa rovesníci rozhodnú mať po 45-ťke dieťa, tak je to predsa len iné, ako u nás. My máme 20-ročný rozdiel a keď sa aj čokoľvek stane, moja žena je stále o dvadsať rokov mladšia. Lebo dnes po päťdesiatke nikdy neviete. Veď ja už mám z gymnázia asi štyroch spolužiakov, ktorých sme pochovali. Ono viete, keď vám začína zomierať okolie, čokoľvek sa môže stať. A to mám len 51. Hlavne u žien pred päťdesiatkou to je už riadne riziko.

Vy teraz fičíte v povedomí verejnosti ako Cinege. Väčšinou herci nie sú až takí šťastní, keď si ich ľudia spájajú s jednou hereckou postavou. Ako to vnímate?

- Mňa si ľudia dlho spájali s reklamou na banku a hoci ju už dva roky nerobím, mnohokrát ma na ulici kvôli tomu oslovia a ja na nich pozerám ako puk. Ale to máte v podstate jedno. Podstatné je, aby to nebola negatívna postava, lebo ľudia vás potom vnímajú ako zlého. Nezávidím Diane Mórovej. Tá chudinka mi koľkokrát hovorila, že ju zastavujú ľudia s tým, čo to preboha tomu chudákovi Jakubovi robí. Mňa zastavujú len preto, či im niekde neopravím vodovod, alebo či neprídem na návštevu, lebo sa chcú nasmiať, ako im tam všetko pokazím.

A zvládli by ste ten vodovod?

- Drobné opravy zvládnem hravo, ale do tých väčších sa nepúšťam. Lebo som taký typ, že viem všetko perfektne rozložiť, ale zložiť späť, to už veru nejde.

Ako Cinege máte v Paneláku stále väčší natáčací priestor... Našli ste sa v tejto postave aspoň trošku?

- Ale áno. Ono to vzniklo dávnejšie. Už keď sme skončili Kutyila, tak sme sa s Andym Krausom bavili, že by do nemocnice potreboval nejakého hlúpejšieho údržbára, lebo v každom podniku musí byť nejaký "Jožko". Chvíľku sme ho spolu hľadali, potom mi v tom nechal voľnú ruku a po nejakých mesiacoch mám pocit, že sme našli takého toho večne vtipného mudrlanta, ktorý všetko pokazí. A podľa reakcií mám pocit, že majú túto postavu ľudia radi.

A ako je to s nárečím?

- Vymýšľam si hocičo. Je to spojenie Trnavy, Záhoria, Bratislavy... Cinege hovorí, ako sa mu zachce. Nie je to čisté nárečie, ale taký mišung. Starý Prešporok mieša so záhoráčtinou. Nie je to náročné, skôr naopak. Jednoducho si spletám, čo mi slina prinesie na jazyk.

Predpokladám, že si v súkromnej oblasti želáte hlavne zdravie pre celú rodinku. Po čom však túžite v pracovnej?

- Nemám žiadne strašne veľké ciele typu, že by som chcel hrať Rómea. Jedine ak v nejakej komédii. Lebo s mojou postavou... Ono na jednej strane je ten pracovný kolotoč únavný, ale na druhej, a to si myslím praje každý, je dôležité nevyletieť z neho. Lebo hovorí sa, že s robotou je zle, ale bez roboty ešte horšie. Takže celé moje ambície sú také, že nech mi tá moja robota čo najdlhšie vydrží a bude dobre.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.