Jej život krmivom pre bulvár rozhodne nie je, v Prahe so svojím dlhoročným manželom vychováva dcéru.
Ku gitarám prechováva vášeň, o ktorej je schopná rozprávať s neuveriteľným zanietením. Bez okolkov dokonca priznáva, že sa so svojimi pracovnými nástrojmi rozpráva.
Lenka Filipová je rodená Pražáčka, tam vyštudovala konzervatórium v odbore klasická gitara, svoje schopnosti neskôr zdokonaľovala v Paríži. Vo Francúzku dlhé roky pôsobila, no na svoju rodnú zem nikdy nezanevrela.
„Neuvažovala som, že sa do Francúzka presťahujem, skôr si vyčítam, že tam nechodím častejšie. Mám tam veľa kamarátov, s nimi treba udržiavať vzťahy, s dcérou tam vždy radi zájdeme.“
Jej dcéra Lenka má osemnásť rokov a navštevuje gymnázium, už čoskoro sa bude rozhodovať kam ďalej, aj jej srdce pišťí smerom k hudbe.
„Výborne hrá na klavíri, tvorí vlastné skladby. V auguste som ju vzala aj na turné, kde sme spolu hrali, bol to úžasný pocit, na pódiu som ani nevnímala, že je to moja dcéra.“
Gitary starnú
Lenkiným pracovným nástrojom sú gitary. Momentálne ich má sedem. Šesť je typických šesť strunových a siedma je dvanásťstrunová, tá je aj najvzácnejšia, je po Karolovi Zichovi.
„Jedna gitara musela ísť nedávno preč, bola nevyužitá. Gitary starnú, starožitnosť sa z nich nedá urobiť, stále dookola sa pýtam výrobcov, ako je to možné, veď husle a violončelá rokmi získavajú na kvalite. Vraj to je technológiou výroby, ale po pravde, stále som to nepochopila,“ smeje sa speváčka.
Priznáva, že za každým kúskom s ktorým sa musí rozlúčiť jej je nesmierne ľúto: „Zatiaľ som dávala preč dve, ale stále išli mojim známym a priateľom, tam viem, že ich vystavia aj s mojím podpisom, občas si na nich zabrnkajú, je im tam dobre.“
Na cesty len s výberom
Množstvá odjazdených kilometrov už hudobníci ani neriešia, jednoducho to patrí k ich povolaniu. Lenka Filipová povinné presuny nerieši, veď načo aj.
„Auto je môj prenosný domov, mám rada veľké auta. Samozrejme, že si za volantom spievam.“
Na koncerty chodieva len s tromi gitarami, vyžadujú si totiž špeciálnu starostlivosť, sú háklivé na zmeny teplôt aj vlhkosť. Myslieť si, že s jej skúsenosťami a vekom je už dennodenné cvičenie pasé je síce ideálna predstava, ale nereálna.
„Cvičím denne dve až tri hodiny. Tie piesne sú síce teraz ľahšie, ale zase na každej gitare sa hrá inak, jedna má struny nilonové, iná kovové, ide o techniku. Bez cvičenia by som časom tie piesne nezahrala,“ vysvetľuje Lenka.
„Samozrejme, že sa mi nie vždy chce, to priznávam, ale keď na ne pár dní nesiahnem som nervózna. Potom im to musím vyna– hradiť, poviem im, že mi musia prepáčiť, že som ich teraz zanedbávala.“
Sú náročné ako kamarátky
O neživosti gitár by sa dalo polemizovať, Lenka k nim pristupuje ako k svojim kamarátkam.
„Pravidelne musím hrať na všetkých, aby sa jedna z nich neurazila alebo navzájom na seba nežiarlili, sú náročné ako kamarátky, na každú z nich si tiež musíte nájsť čas.“
Kým iné ženy si rady obzerajú topánky, Lenku to obťažuje, radšej si zájde do hudobnín poobzerať nástroje.
„Chcela by som si kúpiť novú kvalitnú gitaru, ale to je skutočne veľká investícia. Mala by mi vydržať až do konca,“ uvažuje speváčka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
