Do Košíc prišla s martinským divadlom vďaka hre August na konci Ameriky. Práve za postavu Violet získala aj Krištáľové krídlo. Napriek komplikáciám so zabudnutými kostýmami nám pred predstavením poskytla rozhovor, no podmienka bola, že sa chce baviť len o práci. Zuzana Kronerová je totiž herečka každou bunkou svojho tela, ktorá na svoj milovaný „chlebík“ nedá dopustiť.

K martinskému divadlu máte zrejme veľmi vrúcny vzťah, keďže v ňom vaši rodičia začínali. Aké je to odrazu v ňom hrať?

- Je to môj splnený sen. Ešte počas štúdia na VŠMU som doň mala v treťom ročníku prísť, ale môj pedagóg, režisér Jozef Palka, mi odporučil, aby som napísala zdvorilý list, že nastúpim až po skončení školy. Napokon sa však všetko udialo inak a po škole som nastúpila do Divadla pre deti a mládež v Trnave. Do martinského divadla som však často chodievala, lebo má obrovskú tradíciu, je vynikajúce, vždy tam boli zaujímavé inscenácie a odchádzali odtiaľ do hlavného mesta tí najlepší herci a režiséri. Dnes to síce vnímam, povedala by som, ako moju labutiu pieseň, keďže ma to zastihlo na vrchole alebo skôr na sklonku mojej kariéry. Som však veľmi rada, našla som tu milých spolužiakov, režisérom bol váš terajší riaditeľ divadla Thália József Czajlik... Takže akosi všetko zapadlo na svoje miesto.

Povedali ste, že je to váš splnený sen. Vy o snoch vo všeobecnosti nerada rozprávate kvôli poverčivosti. Bol teda tajný?

- Nikdy som ho nevyslovila. Tú túžbu som nikdy nepovedala nahlas... Ale vidíte, nakoniec mi to osud doprial a ja som sa dočkala. Dnes sa vôbec nedá povedať, že by sa jedine v Bratislave robilo najlepšie divadlo. Takže som prácou v Martine poctená a ďalšie sny radšej nevyslovujem, no ak sa mi ešte nejaký splní, budem vďačná.

Je pre vás väčším zadosťučinením, že je predstavenie stále vypredané, alebo že ste zaňho dostali krištáľové krídlo?

- Samozrejme, ocenenia sú milé a sú pohladením duše, ale aj keby neboli, tak to hlavne vnímam ako obrovskú hereckú príležitosť. Postava Violet mi poskytuje možnosti toľkých polôh, farieb a valérov, že sa naozaj za tri hodiny vyhrám do sýtosti.

Stvárňujete komlikovanú rolu rozháranej, drogovo závislej ženy. Vy však máte rodinný život, naopak, usporiadaný priam ukážkovo. Je to pre vás dobrý protipól a akoby ste si odskakovali od reality a mohli sa teda viac vyhrať?

- Presne ste vystihli, že to, čo by sme my herci neradi zažili v osobnom živote, s tým sa s veľkou chuťou popasujeme na javisku. Ja som navyše aj svojím zjavom predurčená na to, že som od mladosti hrávala postavy nie krásnych princezien, ale skôr ježibáb a dračíc. Teda dramatických alebo komických postáv. Väčšinou to však boli, ľudovo povedané, erdégbaby a toto je jedna z nich. Teším sa, že sa môžem na javisku vyzúriť a potom som o to pokojnejšia manželka a matka...

Vraj ste však ockovi už ako trojročná povedali, že chcete hrať ježibaby radšej ako čokoľvek iné.

- Je to naozaj presne tak. Princezné mi nechýbajú.

Keď stvárňujete takúto náročnú rolu, dá sa povedať, že ňou žijete?

- Určite o tom veľmi veľa rozmýšľam. A s každou postavou začínam od nuly. Pretože najhoršie pre herca je, keď si povie, veď takýto typ postavy som už hral, bude to teda úplne jednoduché. Nikdy to nie je jednoduché a treba byť na seba veľmi náročný. Lenže zase na druhej strane nechcem obťažovať svoju rodinu tým, že by som sa napríklad nahlas učila texty, alebo že by som si skúšala nejaké polohy nervóznej a zúrivej matky a manželky. Za tie roky sa viem strihnúť z reality do postavy. Ale samozrejme, treba o tom veľa dumať. Herectvo je krásna práca, ale strašne náročná.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.