Ako žiarivý dôkaz predchádzajúcich slov je vývoj kariéry a popularity Lucie Lapišákovej (38). Má za sebou už množstvo úspešne stvárnených postáv na divadelných doskách, v televíznych inscenáciách, jednu epizódnu postavu v Paneláku a významnú rolu v seriáli Žena, skúšaná osudom. Zaslúženú pozornosť a patričnú slávu jej však priniesol až seriál Pod povrchom. Napriek popularite zostáva Lucia pevne na zemi. Herečke-východniarke sláva rozhodne nestúpla do hlavy.

Stali ste sa mediálne známou. Na veľké prekvapenie však nikde nebolo napísané a povedané, že pochádzate z východného Slovenska, konkrétne z Michaloviec. Prečo?

- Asi z veľmi jednoduchého dôvodu: nikto sa ma na to nepýtal, asi ma novinári považujú za Bratislavčanku. Samozrejme, k Zemplínu sa hrdo hlásim, i keď moje cesty z rodných Michaloviec viedli stále na západ. Najprv do Košíc, potom do Bratislavy, po absolvovaní VŠMU som nastúpila do Divadla A. Bagara v Nitre a po štyroch sezónach azda už natrvalo zakotvila pri Dunaji. Priznám sa, Bratislava má stále lákala a nakoniec som si dobre uvedomovala, že ako herečka sa predsa v Michalovciach nemôžem uplatniť.

Kde a ako vlastne vznikla túžba po umeleckej kariére? Zdedili ste ju?

- U nás v rodine nemáme nikoho s umeleckými ambíciami. Otec je úspešný podnikateľ a top manažér, pragmatický človek, ale vždy nás viedol aj k umeniu. Je obdivovateľom umenia všetkého druhu. To, čo na ňom najviac obdivujem, je schopnosť vynájsť sa v každej situácii a správne sa rozhodnúť. Možno sa z neho na mňa niečo nalepilo, keďže som nepotrebovala veľa času na to, aby som sa rozhodla pre umeleckú dráhu. Už na základnej škole ma priťahovali všetky umelecké aktivity, teda kultúrne vystúpenia, súťaže v prednese poézie. Nečudo, že moja cesta potom viedla na konzervatórium v Košiciach...

Otec vás v tomto rozhodnutí podporoval, alebo zvažoval aj iné možnosti?

- Otec vždy stál na mojej strane, nech som sa rozhodla akokoľvek. Dokonca ma ako malú aj priamo podporoval. Na základnej škole som hľadala nejakú peknú básničku, s ktorou som chcela súťažiť v prednese poézie na Hviezdoslavovom Kubíne. Ani jedna z tých, ktoré sa mi dostali do rúk, ma nezaujala. Tak otec priniesol jednu, od akéhosi Miloša Lučiara. Hoci išlo o neznámeho autora, obsah básne mi učaroval. Bola o tom, ako jedno dievčatko túži mať bračeka. Vo svojej vekovej kategórii som s touto básničkou vyhrala celoslovenské finále súťaže v Dolnom Kubíne a neskôr s ňou vyhrávali súťaže aj ďalšie žiačky z Michaloviec. Otec sa mi až po rokoch priznal, že autorom je on sám! Vymyslel si pseudonym, lebo vedel, že s jeho tvorbou by som na verejnosti nevystupovala a nieto ešte súťažila! Túto báseň mám však odloženú dodnes a možno ju raz niekto opäť prednesie niekde na súťaži...

Herci aj režiséri tvrdia, že nikdy nechcú mať za manželky kolegyne z divadla. Prečo? Vraj z jednoduchého dôvodu: nikdy ich doma nebude čakať teplá večera. Vo vašom prípade ide o jednu z výnimiek - vaším manželom je režisér Michal Vajdička. Ako to teda u vás doma funguje?

- Vstávam o šiestej ráno, pripravím chlapcov na cestu do školy a škôlky, odveziem ich tam, idem si zabehnúť asi dva kilometre a vrhnem sa do pracovného dňa. Výhoda nášho vzťahu je, že manžel večeru neočakáva a ja ho ňou dokážem stále prekvapiť. Som presvedčená o obojstrannej spokojnosti. U nás to máme podelené. Ako kedysi vravel pán Werich, ja sa starám o také tie maličkosti, ako napríklad, čo s manželovou výplatou a on rieši také tie veľké veci, napríklad, aký máme vzťah k Hongkongu. Priznám sa však, že niekedy musím využiť aj služby opatrovateľky. Neviem, asi som ideálna žena a ako herečka ešte atraktívnejšia...

Tak teda manžel je u vás v rodine len akosi do počtu...?

- To teda vôbec nie! Veď práve v tomto roku sme oslávili 10. výročie nášho sobáša, a to je dôkaz toho, že rodina funguje tak, ako má. Odkiaľ by som vedela, aký mám vzťah k Hongkongu... Ja sa mu snažím vytvoriť tie najlepšie podmienky na prácu. Možno aj práve preto sa mu darí, minulý rok mal v Prahe, v Dejvickom divadle úspešnú premiéru hry Ucpanej systém, ktorú nielen režíroval, ale spolu s dramaturgom aj napísal. Tento rok opäť dostal ponuku v Prahe. Možno sa tak kvôli nemu opäť presuniem ďalej na západ...

V seriáli Pod povrchom sa vraj Andymu Krausovi podarilo dať dohromady tím tzv. neokukaných hercov, teda tých, ktorí na verejnosti nie sú ešte takí uznávaní a známi. Určite s takýmto konštatovaním nesúhlasíte a okrem toho skôr išlo o marketingový ťah - pozrite sa na síce kvalitných, ale v seriáloch nie často obsadzovaných hercov...

- Bola som neokukaná. Ale iba pre tých, ktorí nenavštevovali predstavenia v Nitre a v bratislavských divadlách. Mala som krásny repertoár a mohla som spolupracovať s úžasnými režisérmi, ako Pavol Haspra, Ľubomír Vajdička, Peter Mikulík, Jozef Bednárik, Jan A. Pitínský... Okrem toho bol tu ešte dabing. Teraz som veľa točila a menej hrala divadlo. Pre mňa však platí to, čo povedal nedávno zosnulý Elo Romančík, jedna z najväčších osobností slovenského herectva: „Meradlom hereckej práce bolo a je divadlo. Aj keby tá televízia k tomu, že je farebná, pribrala ešte trojrozmerný obraz." Tento jeho výrok je o to zaujímavejší, že práve Elo Romančík s Máriou Kráľovičovou účinkovali v prvej slovenskej televíznej inscenácii Dovidenia, Lucienne!, ktorú v roku 1957 naživo odvysielalo bratislavské štúdio Československej televízie. Keď som bola mladá, pre filmárov zaujímavá, na Slovensku sa veľa netočilo, a keď sa začalo točiť, stala som sa matkou a musela som sa oddať rodine, herectvo u mňa skutočne načas odišlo do úzadia.

Zdá sa, že v tomto sa výrazne odlišujete od tých svojich rovesníčok, pre ktoré je kariéra prvoradá...

- Netajím, že mojou rovnocennou túžbou popri hereckej kariére bolo aj založenie rodiny a výchova detí. A tak okrem manžela mám aj dvoch synov - 9-ročného Matúša a 3-ročného Lukáša. Rozhodne neľutujem, že na určitý čas bola rodina na prvom mieste a všetko ostatné druhoradé.

Poďme však k seriálu Pod povrchom. Na rozdiel od tých ostatných slovenských sa nesnaží byť nasýtený, nie to presýtený humorom, naopak, je náročný na diváka i samotných hercov. Človek pri jeho sledovaní na obrazovke rozhodne neoddychuje, ale núti ho zamýšľať sa nad osudmi a životom jednotlivých postáv...

- Scenáristi mali jasný cieľ - vytvoriť emocionálne príbehy, zaoberať sa ťažšími témami, a tak sme my pred kamerami dostali priestor na účinkovanie v skutočnom dramatickom seriáli a s tým zámerom sme všetci do toho aj šli. I keď miestami humor nechýba, je to naozaj náročný seriál na divákov i hercov.

Ako sa vám páči vaša postava, ktorou je bývala modelka Lea Vrbová?

- Som s ňou spokojná. Konečne hrám zrelú ženu. Mám za sebou už veľmi veľa rolí dievčat a princezien, teda predstavujem ženu približne vo svojom veku a o to viac sa môžem vžiť a lepšie zahrať exmodelku, i keď na predvádzacom móle som nikdy nestála.

Ako si užívate svoju súčasnú slávu v bratislavských uliciach? Píšu vám diváčky listy a maily?

- Nie, nikto mi nič nepíše. Stáva sa mi však, že ma ľudia oslovujú, prihovárajú sa mi a niekedy mám dojem, že ide o tých, ktorých už dávno poznám, i keď v skutočnosti ide o našu prvú vzájomnú komunikáciu. To asi preto, lebo sú takí úprimní a neformálni. Nuž, stalo sa mi už i to, že jedna pani na ulici ma prosila, aby som k svojmu seriálovému manželovi bola zhovievavejšia, veď má predsa rakovinu a tak trpí. Ľudia ma aj oslovujú „pani Lea", a to je dôkaz toho, že seriál prežívajú tak, ako keby išlo o reálne osoby, ktoré žijú v ich blízkosti. Na uliciach teda vznikajú spontánne stretnutia a reakcie a priznám sa, že mi neprekážajú. Aj pri nich si občas spomeniem na rady svojho otca, ktorý mi zdôrazňoval, že ako herečka mám medzi ľudí chodiť zásadne upravená a s dobrou náladou. Moji diváci nikdy nesmú pri stretnutiach pocítiť, že aj ja môžem mať zlú náladu a prežívať svoje problémy.

Takže stala sa z vás skutočná Bratislavčanka, ktorá si v tomto meste v podstate šťastne žije, všetko zlé a ťažké už má za sebou a teraz už len čaká na atraktívne ponuky?

- Východniarku v sebe asi nikdy nezapriem, ale nemienim sa vzdať ani pozície, ktorú som si v Bratislave vybudovala. V Nitre som tri roky spala v divadelnej šatni. Po odchode z Nitry to už ani v Bratislave nebolo ako za zlatých študentských čias - sťahovala som sa z jedného podnájmu do druhého, a tak predsa len trochu trvalo, kým som sa v Bratislave udomácnila. Okrem domova tu mám aj krásne pracovné príležitosti. Dúfam, že tie veľké výzvy ma ešte len čakajú. Čo má prísť, tak príde...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.