Niekoho dokáže vážna choroba obrať o všetko – o pohodu, o úsmev, o akúkoľvek radosť. Iný sa dokáže usmievať aj cez slzy a to, čo rád robil, si nedá vziať. Takýmto bojovníkom je aj Stano Dančiak.

Aj keď mu choroba vzala zrak, nevzala mu jeho typický humor. Stále dokáže na počkanie vysúkať tú najneuveriteľnejšiu historku, rozosmiať všetkých a hlavne, stále ho môžeme vidieť na jeho obľúbených divadelných doskách. Už čoskoro dokonca v premiére novej hry.

Vždy to bola veselá kopa. Ako malý zabával rodičov, neskôr kolegov, divadelných i televíznych divákov. Nenapodobiteľný Alf, skvelý sluha James lorda Nortona, Bud Bindi... to sú len tie najznámejšie postavy Stana Dančiaka.

Hereckú dráhu si vybral sám. Nechcel byť ani zubným laborantom a vyrábať protézy, ani futbalistom, hoci na to mal vlohy. A dobre urobil. Slovenské herectvo by bolo bez neho omnoho chudobnejšie a aj o čosi smutnejšie.

Vojnové dieťa

Vtipkovanie a nadsádzku síce Dančiakovci nemali v rodine, no jeho najbližší k tejto jeho vlastnosti prejavovali veľkú toleranciu. Stano Dančiak totiž vie vtipne podať aj inak nepríjemné zážitky z druhej svetovej vojny.

Jeho otec bol uznávaným policajtom – kriminalistom a obával sa, že v Bratislave, kde žili, bude tvrdý stret s Nemcami.

„Evakuovali nás teda na Liptov, odkiaľ pochádzal. Iróniou osudu práve tam bola najhoršia vojna. Raz nám všetko brali Nemci, potom zase Rusi - potraviny, deky, jednoducho všetko. Bola tam taká zima, že sme dokonca bývali medzi dobytkom v kravíne pri rodičovskom dome, pretože tam bolo aspoň trochu teplo. Bolo tam cítiť, keď sa dobytok pod seba vyšpinil. Mal som dva roky a náhodou som sa pocikal. Tak som schytal. Keď som potom rodičom hovoril, že kravy mohli a ja nie, vždy sa pri tom zabávali. Najradšej mám komický pohľad na vec,“ vysvetlil.

Dramatika dostala prednosť pred športom

Rodičia si so svojim prostredným z troch synov naozaj užili. Učenie ho nejako veľmi nebavilo a jeho najobľúbenejším predmetom boli nezbednosti.

Od ôsmich rokov chodieval do detskej dramatickej družiny, no bol aj nadaným a úspešným športovcom. Ako mládežník hrával futbal za Slovan, venoval sa hokeju, bol dorasteneckým vicemajstrom republiky v behu na tisíc metrov.

Ale keďže ho stále viac bavila práca v rozhlase, nahrávanie rozhlasových hier, bol dokonca prvým moderátorom vtedajšej relácie Modrá vlna, na šport mu zostávalo málo času. Tak ho musel odsunúť.

Na konci základnej školy síce poslúchol rodičov a vyštudoval strednú zdravotnícku školu, no ako zubný laborant veľa vody nenamútil. Ale aj to sa aspoň stalo zdrojom jeho veselých historiek.

Po maturite v roku 1961 nastúpil ako študent herectva na VŠMU a stal sa členom mimoriadne silnej slovenskej hereckej generácie. A už od druhého ročníka začal hrávať v Slovenskom národnom divadle.

Z národného odišiel, Korzo im zrušili

Ani Stana Dančiaka neminuli pohnuté roky súvisiace s normalizáciou. V roku 1971 z národného divadla odišiel, pretože nesúhlasil so smerovaním divadla:

„Jasne nám povedali, že budú hrať len slovenskú klasiku. Neviem hovoriť tou ľubozvučnou slovenčinou ako mnohí herci a vlastne som pochopil, že sme v kýbli, že nás aj tak vyhodia. V tom čase som stretol Lasicu a Satinského, ktorí formovali Divadlo na korze,“ neraz spomína na pohnuté časy.

Na korze sa mu páčilo, s rovnako naladenými kolegami chceli mať z neho „Divadlo pravdy.“ Prežilo však len tri roky. Nevyhovovalo režimu, muselo skončiť.

A Dančiak na ďalších 20 rokov skončil na Novej scéne. Až po nežnej revolúcii sa opäť mohol vrátiť do Slovenského národného divadla.

Letušku najskôr nahneval, potom si ju vzal

V osobnom živote mal viac šťastia. Koncom šesťdesiatych rokov počas vojenčiny spoznal svoju manželku, s ktorou tvoria neoddeliteľný pár dodnes. Aj keď Stano priznal, že svojimi bohémskymi posedeniami pri vínku ju neraz dobre nahneval. No aj pri prvom stretnutí svojej Darinke vtipkoval a zdvihol jej tým tlak. Ako člen Vojenského umeleckého súboru často lietal do Prahy a mladá letuška sa mu veľmi pozdávala.

V ten deň hrozne pršalo a ona vodila cestujúcich k lietadlu. Mladý Stano sa zabával tým, že napodobňoval dieťa. Letuška sa otočila a spýtala sa, či sú medzi cestujúcimi matky s deťmi.

„Opäť som sa ozval šušlavým hláskom: Tu, plosím. Zapamätala si ma a z pomsty nechala všetkých cestujúcich nastúpiť predo mnou. Premokol som do nitky. Rozhodol som sa, že tej žene otrávim život,“ spomínal na osudové stretnutie.

Po troch rokoch bola svadba, narodili sa im tri deti a všetky sa napokon svojím spôsobom „potatili“. Najstarší syn Stano je úspešný scenárista, dcéra Zuzana herečka a najmladší Martin pracuje v spravodajskej televízii.

Zrazu neboli žiadne obrysy, žiadne tiene

Pokojné roky, kedy by si Stano mohol užívať rodinu, hrať v televízii a divadle na čo by mal chuť, však skalila známa udalosť. Kvôli cukrovke prišiel o zrak.

„Bolo to po prázdninách, v divadle sa začínala nová sezóna. Zrazu som pocítil, že mi po očiach steká krv. Ponáhľal som sa k lekárovi a ten mi odporučil okamžitú operáciu.“

Svoje rozhodnutie však stokrát oľutoval. Prvá operácia nedopadla dobre, na druhý deň ho museli reoperovať. Keď odchádzal z nemocnice, ešte trochu videl, no išlo to rýchlo dolu vodou. Jedného dňa si uvedomil, že už nič nevidí. Žiadne obrysy, žiadne tiene...

Hovorilo sa, že si za to sčasti môže sám, pretože zanedbal liečbu. On to však popiera.

„Odkedy mám cukrovku, užíval som lieky, chodil k lekárovi a držím takú prísnu diétu, akú nemá hocikto. No nikdy mi nenapadlo, že pre cukrovku môžem oslepnúť.“

Snaží sa byť taký, ako predtým

Tohto roku na filmovom festivale v Trenčianskych Tepliciach síce prišiel na vozíku, ako však vysvetlila jeho manželka, požičali si ho len preto, lebo sa s ním jednoduchšie presúva. Herec je však zdravotne na tom tak dobre, že môže hrať v Slovenskom národnom divadle.

Prvého decembra bude mať premiéru hra Aj kone sa strieľajú, kde si zahrá rolu reverenda Oskara. Po javisku sa pohybuje vďaka špeciálnemu odposluchu, texty sa učí z nahrávok.

Stano Dančiak sa skrátka snaží žiť tak plnohodnotne, ako sa len dá: „Humor a optimizmus sú svetonázor. Snažím sa byť taký, ako predtým. Človek sa musí vyrovnať s tým, čo ho postretlo, lebo to už nevie zastaviť ani vrátiť späť,“ dodáva.

To, že nevidí, mu je ľúto najmä kvôli vnukovi: „Neraz si určite myslí - aká to bola sranda s týmto mojím dedom. A už nie je... Hrával som mu divadlo s papučami a bavil som sa na tom, ako sa šiel od smiechu popučiť. Toto mi chýba...“

Autor: Spracovala: nov

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.