Dôvodom je pripravovaná premiéra Baletu Štátneho divadla. Do tanečnej podoby bude vďaka Ďurovčíkovi pretavený nesmrteľný príbeh lásky, zrady i nenávisti Zvonár u matky Božej na motívy slávneho románu Victora Huga, Notre Dame de Paris. Premiéra je pripravená už na piatok (26.10.) Režisér sľubuje hrejivý kus „páchnuci divadlom“.
Ste východniar pohybujúci sa vo veľkom svete, teraz ste sa takpovediac vrátili na rodnú hrudu. S akými pocitmi?
- Osobne Košice milujem a miloval som ich už aj pred desiatimi či dvanástimi rokmi. Vtedy predbehli všetky slovenské mestá. Vtedy sa človek prešiel po meste a neveril, že je na Slovensku. Počnúc nádherne upraveným centrom a končiac letnými terasami, na ktorých sa sedelo. Odvtedy ich dobehli aj iné mestá, ale Košice zbožňujem. Som tu jednoducho doma. Mám rád tunajších ľudí, lebo im rozumiem, rozumiem ich humoru, hnevu a vždy keď som tu dlhšie, už po dvoch dňoch pobytu začnem zaťahovať po východniarsky. Preto som sa na takpovediac chvíľkovú zmenu môjho pobytu celkom tešil.
Ako choreograf pripravujete rozmanité projekty, od klasického baletu, cez moderné tanečné divadlo, folklór až po muzikál. V ktorom z týchto žánrov sa Ján Ďurovčík nachádza pri košickom Quasimodovi?
- Najpodstatnejšie je pre mňa divadlo. Milujem ho a postupne som dospel k záveru, že najviac ma baví robiť divadlo ako také. A je mi úplne jedno, či je to veľký svetový muzikál, alebo taký, ktorý sme napísali. Či je to klasický titul, alebo je to nejaká šou. Stále sa to snažím robiť ako divadlo a žánre vôbec neriešim. Každý autor má zvyčajne rukopis, ktorý nerád opúšťa. Samozrejme, je iné, keď pracuje s komerčným muzikálovým umením a iné, keď sa venuje vážnemu baletnému umeniu, k čomu sa náš Zvonár pokúsi priblížiť. Chcem priniesť novú tanečnú verziu osudu znetvoreného Quasimoda a krásnej cigánky Esmeraldy doslova pod oknami majestátnej katedrály Notre Dame v Paríži, odlišnú od toho, ako ju v minulosti spracovali iní autori.
Ako vôbec vznikla vaša spolupráca s košickým baletom?
- Už dávno, aj keď si na rok určite nespomeniem, lebo ešte nie som taký starý, aby som si presne pamätal roky, ako to býva u starších (úsmev), choreografoval som pri muzikáloch Oliver Twist a Sweet Charity v Košiciach, ktoré sme robili spolu s Jozefom Bednárikom. V divadle vtedy ešte pôsobili Vanda Konečná, Juraj Bernáth či malý Braňo Holíček. Už vtedy bola práca s baletným súborom na kvalitnej úrovni.
Odvtedy ubehlo pekných pár rôčkov...
- A z Košíc prišla ponuka znova. Vždy je to o oslovení a o spolurozhodovaní s vedením divadla, pre ktoré robím. Teraz sme spolu s Dominikom Bérešom, vtedajším šéfom košického štátneho baletu, hľadali tému, ktorá by bola zaujímavá aj pre mňa, ale hlavne pre divadlo a jeho trvalých i potenciálnych nových divákov. No a spolu sme taký titul našli.
Téma nesmrteľného príbehu Notre Dame v tanečnom svete nie je neznáma. V čom bude košické predstavenie iné?
- Vždy, keď sa hovorí o tanci dopredu, je to trošku ako fatamorgána... Skôr skrátka hovoríte o tom, čo by ste chceli vidieť, aké sú vaše zbožné priania a úmysly... Či sa to však naozaj podarí, to uvidíme. Niekedy aj to, čo urobíte nakoniec úplne inak, sa vám zapáči viac, ako pôvodný zámer. Chceme hlavne urobiť poctivé divadelné predstavenie s veľkým srdcom, búrlivou atmosférou a energickými tanečnými motívmi.
A čo napríklad hudba?
- Presne tak. Príbeh bude iný už len samotnou hudbou, ktorá je pôvodná nová autorská tvorba skladateľa Henricha Leška, kostýmovo-scénickou výpravou a iný je aj dobou vzniku. A iný je tým, že je šitý na mieru. Je tu súbor, ktorý má nejaké parametre, sú tu sólisti, ktorý sa nejako hýbu a podľa toho bude aj vznikať. Ale hlavne bude iný v tom, že ja sa vždy snažím robiť divadlo. Musí to byť kus, ktorý takpovediac páchne divadlom, musí byť zrozumiteľný pre diváka a musí ho zahriať. Pre mňa je podstatné, že nebude taký, že sa človek akoby z diaľky díva na balet, ale taký, že divák bude v jeho vnútri, že nebude môcť pred ním ujsť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
