m, so vzťahmi tiež. Je až neuveriteľne prirodzený, bez potreby skrývať sa za drahé oblečenie alebo frázy. Čo cíti, to aj hovorí.

Máte mimoriadne široký záber vecí, ktoré robíte - od hudby, cez herectvo až po fotografovanie vážok. V čom sa cítite najviac doma, čo u vás momentálne prevyšuje?

- Herectvo ani nie, to je len účastníctvo vo filmoch. Hudba je zamestnanie aj koníček. A s tými vážkami je to v zásade to isté, takže tieto dve záležitosti sú momentálne v kurze.

Takže účastníctvo vo filmoch definitívne padlo?

- Definitíva v podstate neexistuje, ale režiséri pochopili, že nie som ich spolupartnerom, ja tam maximálne len som a to nie je dosť. V zásade žiadne ponuky nedostávam, možno niekedy nejaká príde. Oslovil ma jedine Pavol Dražan, čo som hral v Jarmočnej búde, to je taký alternatívny úlet, tak možno bude ešte alternatívnejší úlet, tam by som sa možno zmestil do roly nejakého tichého kovboja, lebo to bude western.

Ste predvianočné dieťa, o tých sa hovorí, že majú v živote šťastie. Vnímate to rovnako, že vám v množstve vecí vlastne pomohla šťastena?

- Šťastie je klišovitá vec. Šťastie praje pripraveným, ale predvianočné deti sú koniec koncov všetci. To sa ešte hovorilo, že deti, ktoré sa narodili v nedeľu, tak to je už extra. Takže som predvianočné nedeľniatko.

Študovali ste na strednej zdravotníckej škole, nebyť hudby je z vás röntgenológ, vraj ste mali slušne našliapnutú kariéru v nemocnici, kedy nastal zlom, že nad touto relatívne istou formou zárobku prevýšila túžba stať sa muzikantom, čo je veľmi neistý chlebíček.

- V zásade to bola oportunistická záležitosť, pubertálny príchod za mikrofón, potom odchod, príchod, zase odchod a potom som stretol chalanov, ktorí to mysleli aspoň trochu vážne, tak sme to skúsili a keď sa dostavil úspech v rámci nejakého regiónu už to bolo do istej miery motivačné. Hovorí sa, že talentu sa človek neubráni, takže je možné, že by to aj tak vyplynulo prirodzene.

Ste oceňovaným umelcom, no vaša hudba osciluje kdesi pri mainstreame. V dnešnej komerčnej popovej dobe sa takejto hudbe nie veľmi darí. Možno aj preto, že pri nej absentujú pištiace tínedžerky. Čím to je, že ste stále úspešný a rešpektovaný umelec?

- Pištiace tínedžerky už nestíham, je to vekom, som štyridsaťdvaročný človek, tam už nikto toho veľa nenapiští, nie je prečo. Verím, že sa pohybujeme blízko toho popu, akurát je oveľa sofistikovanejší. Hráme čo vieme. Je to hudba populárna, predstavte si lievik, hore sú všetky možné štýly a hrdlom toho lievika sa to púšťa k ľuďom a tam je ten pop, takže ja verím, že sa nachádzame v hrdle. Ale v zásade, keď počujem Stinga, Seala, tak to tiež nie je nič jednoduché, je to elegantné. Tam niekde by ten pop mohol štartovať, nie sa dotrepať po dvadsiatich rokoch úmornej snahy.

Džez je zložitý, je niečo ako neriadená strela oproti popovým linkám, ktoré sú predvídateľné a opakujúce sa. Vy vraj doteraz nepoznáte noty, nie je pre vás zložité hrať práve tento typ hudby?

- Bráni to v tom, že ja tú vec potrebujem po prvýkrát napočúvať, musím to pochopiť uchom. To, že ja tie noty neviem čítať, písať nevadí, viem ich hovoriť a počujem ich, čiže je to vlastne to isté ako keby bol človek pologramotný. Je to ako s jazykom, viete rozprávať po maďarsky, rozumiete po maďarsky, ale písať neviete, gramatiku nepoznáte a keď dostanete noviny, tak máte prácu zistiť, čo v nich je. Jednoducho pologramotný človek, počujem, rozumiem, nečítam, nepíšem.

Ešte stále chodíte k hlasovému pedagógovi?

- Už nie, vtedy keď som jeho služby využíval, tak bola taká chvíľa, keď som nevedel, kam sa vybrať ďalej, už ma to nebavilo, akože úspech okej, ale čo teraz. A dostal som výstrahu, že ak budem ďalej takto zavýjať ako zavýjam, tak môžem o ten hlas prísť. A ja som v tej dobe začal počúvať úplne inú hudbu. Rock ma prestal baviť, jednoducho som ho vybýval. Prišiel som na to, že sa mi páčia krehkejšie, intímnejšie veci, a tým hrubým hlasom to vôbec neviem interpretovať, takže som sa učil ako ten hlas kultivovať. Z tesárstva som sa dal na stolárstvo a potom bol len kúsok k tomu, aby som sa zo stolariny dal na rezbárstvo.

Ľudia sa neustále sťažujú na nedostatok peňazí a tajne závidia hercom a spevákom ich horibilné príjmy, ako je to v skutočnosti, dá sa z hudby vyžiť?

- To je ťažké, ak hráte firemnú akciu, tam môžete zarobiť. Jednoducho za veľa peňazí málo muziky, za jeden takýto víkend máte pol mesiaca vybaveného alebo vyriešite nájom a ostatné účty. Ale keď hráte pre ľudí, nemôžete pýtať sto eur od každého jedného. Ale vyžiť sa dá, ak nechcete mať tri ferrari a dom na Slavíne s obrovskou záhradou. Môžete fungovať ako všetci normálni ľudia, ktorí sú v rámci nejakého remesla dobrí, v tom zmysle, že vedia tú prácu robiť, sú poctiví a urobia ju načas. Je samozrejmé, že sa to niekomu nepáči a má pocit, že musí dostať za svoju prácu 5 000 eur a nie 500, tak potom je to ťažké s nimi, nie s hudbou.

Vy ste taký eventový typ alebo máte radšej obyčajné koncerty v kluboch alebo na námestiach?

- Akože nevyhýbam sa tomu. Samozrejme, ak hrám len tak pre ľudí, je ten kontakt čistý. Človek pracuje normálne celý mesiac, zaplatí desať eur a niečo chce počuť. A ak je potom vďačný, že nekúpil kravinu, tak to je pekná vec. Ale keď event tak event, keď hráte a zatvoríte oči, je to už jedno kde hráte, či veľké pódium, malé pódium, klub, Bratislava, Praha, Košice. Nedá sa povedať si, že teraz som na evente, nebudem spievať vysoko alebo budem hrať pomaly. To by sa strašne vrátilo. Človeku, ktorý to pustí, utečie remeslo a to už to nie je pekné, nastupuje sebaklam a to nie je v poriadku.

Vnímate vôbec ľudí pod pódiom?

- Keď ľudia tlieskajú, kričia, je to v pohode. Je samozrejmé, že niekedy sú ľudia chladní, nevedia čo s tou hudbou, nepáči sa im alebo je zlý zvuk. Inokedy sme zase po troch pesničkách jedno teleso.

Veríte na lásku na prvý pohľad? Na akúsi chémiu medzi mužom a ženou, ktorá je doslova pudová a človek je taký zaľúbený, že nedokáže triezvo uvažovať?

- Verím na, dajme tomu, ohúrenie na prvý pohľad, s láskou by som to nespájal. Chémia super, ale stále to nie je nič o láske, je to len pocit, okej, si môj potenciálny sexuálny partner bez toho, aby som sa musel prehovárať, idem. Všetky mužské a ženské komunikačné stratégie majú tento dôvod, ale láska, tá je ďaleko.

Svojho času ste absolvovali koncertné turné s Richardom Müllerom, okrem hudobnej geniality, ktorá je u vás oboch akousi neoddeliteľnou súčasťou máte aj paralelnú drogovú minulosť. Dokázali ste s tým skoncovať de facto sám, kde sa v človeku nájde toľko sily, že jedného dňa vstane z postele a povie si: „Končím, už budem čistý"?

- Ja som skončil po jednom koncerte, zhodou okolností to bolo na Silvestra. Strieľalo šampanské, ženy mali čelenky s rokom 2000, chalani na pódiu tancovali, stretávali sa partie, sláva, sláva. Stál som tam sám akože bokom a rozmýšľam, božemôj, to je zlé, ja tu sám stojím nafetovaný ako debil, tridsaťročný človek, ktorý posral všetko, čo mohol, vzťahy rozbité, všetko úplne preč. Tak to ja nechcem, aby som aj ďalší rok, na silvestrovskom večierku tam tak stál, tak som si už ani tú poslednú dávku nedal. Hovorím si, okej tri týždne teraz nič nemám, budem len doma, potom odchádzam na tri týždne do Ekvádoru, to už bude šesť. Takže keď vydržím tých šesť týždňov tak minimálne bude očista. Jednoducho som skúsil a keď som prestal, chalani ma povzbudzovali vydrž to, aspoň niekto. Potom som už len súťažil sám so sebou, osem, deväť, desať, rok super.

Musíte mať fantastickú pevnú vôľu.

- Nie, žiadna vôľa, ale prísť na to, že už toho bolo dosť. Vôľa sa už nájde potom, ale to vnútorné rozhodnutie, tak to nemôže prísť zvonku a to je už úplne to isté ako rozhodnutie, že teraz idem na záchod, na to jednoducho netreba vôľu. Sú povahy, ktoré sú závislejšie, pretože majú problém nájsť vôbec nejaké vnútorné rozhodnutie. Tak tam je to ťažké, tam verím, že treba nejakú intervenciu zvonku, režim a podobne. Ja som vlastne mal šťastie, už pol roka pred tým rozhodnutím som váhal, už ma to nebavilo, bolo to ťažké. Stal som sa nedôveryhodným človekom, mamu som sral, otec bol unavený, všetci sa báli.

Tvorí sa ľahšie v povznesenom stave alebo v stave čistej mysle?

- Toto ja neviem. Keby som bol dvojmo, jeden čistý a druhý nie a teraz by som paralelne išiel, fungoval, pracoval, čo je teda nemožné, tam by sa dalo zistiť, či to malo zmysel alebo nemalo. Jednoducho to tak bolo, čo som napísal, to som napísal, čo som sa naučil, to som sa naučil. Neviem či by to bolo iné, teda iné by to bolo, ale či lepšie? Nikto nemá k dispozícii dve možnosti, dve cesty, nedá sa ísť súčasne Prešov, Bardejov.

Je zaujímavé, že ak na vás človek prehovorí po slovensky, bez problémov mu odpoviete v slovenčine. Množstvo Čechov, ale aj Slovákov má v hlave istý blok rozprávať inou ako svojou rodnou rečou. U vás niečo také neexistuje?

- Určite tam nejaký maličký je, ale tak baví ma to, prepnúť mozog a hlavne celkom mi to ide. S francúzštinou by som sa tak nevedel vyhrať ako so slovenčinou.

Vašou vášňou je fotografovanie vážok, trošku netypická záľuba.

- Myslím si, že je to normálne, je veľké množstvo amatérskych entomológov a veľké množstvo spevákov. Nie je veľa amatérskych entomológov, ktorí by boli súčasne aj spevákmi, táto kombinácia nie je obvyklá, inak je to koníček ako každý iný. Entomológia stojí na amatérskych prírodovedcoch, ktorí zbierajú motýle, kobylky, fotia vážky, popisujú. Oni o tom vedia často viac ako vedci. Dve tretiny svetového entomologického názvoslovia tvoria ľudia, ktorí cez víkend idú do hory a tam fotia a zbierajú.

Takže toto je pre vás relax?

- Skôr jemná prácička. Ak vynechám rozhovory, milovanie, dievčatá, tak relax je pre mňa čítanie a spanie.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.