René Štúr: "Stvárňovať fešákov je nuda"

"Mám pocit, že sa tu vždy čaká na akýsi služobný postup, že až kým iní zomrú alebo odídu do dôchodku, môže nastúpiť nová generácia. A to je veľká chyba."

V týchto dňoch sa z neho stal počernejší občan. Gejza v seriáli Panelák však rozhodne nepôsobí sexi, ako iné z postáv, ktoré zvykne René Štúr stvárňovať. Má ho však o to radšej a užíva si aj spoločnosť svojho parťáka Svaťa Malachovského v úlohe Imreho. Pracovný život tohto herca je ako sínusoida a on verí, že veľké príležitosti naňho ešte len čakajú. V civile tiež nevyniká mimoriadnou zručnosťou a vraj je skôr vedený v kolónke ´podaj Jano´, čiže sprostý a silný:-). René Štúr neuznáva autority, kritizuje pomery v našom zábavnom priemysle a o politike nechce ani počuť. My však ešte určite budeme počuť o ňom.

Je lepšie byť majiteľom sexshopu, ktorého ste v seriáli Panelák stvárňovali pred časom, alebo počerným občanom Gejzom?

- Určite Gejzom. Gejza mi je sympatický. Je to jednoduchý človiečik so sedliackym rozumom, ale aspoň viete, čo od neho môžete čakať. (Úsmev.)

Nacvičovali ste si nejako špeciálne rómsky prízvuk?

- Nenacvičoval. Veď v podstate väčšina z Rómov ani takýmto prízvukom nehovorí, ale pre nás je to milé dotvorenie postavy.

Máte rád rozprávku Pat a Mat, keďže tieto postavičky s parťákom Imrem pripomínate?

- Áno, Pat a Mat sú kultové postavičky našej doby a samozrejme aj veľká inšpirácia.

Predpokladám, že je pre vás ideálne, že ste na pľaci spolu so Svaťom Malachovským...

- So Sväťkom je to plezír, či už je to pred kamerou, alebo na javisku. V živote som nemal lepšieho parťáka. S ním je práca zábavou a elixírom mladosti zároveň. Že vraj keď sa veľa smejete, veľa sa dožijete. No aj keby to nebola pravda, chcel by som zomrieť s úsmevom.

Ste v civile manuálne zručný, alebo by to u vás doma v rámci nejakých opráv vyzeralo nejako podobne ako v Paneláku pri stavaní podkrovia?

- Nie som úplne drevený, ale som skôr pracovník vedený v kolónke ´podaj Jano´, čiže sprostý a silný. (Smiech.)

Väčšinou stvárňujete fešákov, tu ste presedlali. Baví vás táto zmena?

- Ono fešáci sú nuda. Mne sa oveľa viac páči univerzálnosť ako taká. Život je krátky a ja nemám rád stereotyp. Z toho mi vychádza, že sa nechcem zaškatuľkovať a chcel by som hrať nie typové, ale charakterové postavy. Dúfam, že sa mi to aj podarí.

Vaša kariéra pripomína sínusoidu. Buď ste kráľom obrazovky, alebo o vás nepočuť. Je ťažké stať sa slávnym a udržať si to?

- Mám pocit, že v živote je to trošku pomýlené. Ľudia, ktorí rozhodujú o veciach v našom biznise, tomu nerozumejú. Je to však len môj subjektívny názor a týka sa najmä zábavného priemyslu. Tí, ktorí by tam mali byť, lebo sú šikovní a vidia trochu za roh, sú bohužiaľ vždy mimo. Ide to po vlne, ja som s tým kamarát, a preto som dosadený tam a tam a cez politické linky. Celé je to postavené na hlavu. Mám pocit, že sa tu vždy čaká na akýsi služobný postup, že až kým iní zomrú alebo odídu do dôchodku, môže nastúpiť nová generácia. A to je veľká chyba. Nový prúd musí vždy počkať, kým niečo staré zanikne, no pritom doba ide rýchlo.

Vraj vám nevoňajú autority a rád sa búrite...

- Neuznávam ich. Vôbec. Ak, tak len tie prirodzené. Keď sa však niekto na autoritu hrá z pozície moci, to nemám rád. Bohužiaľ, niekedy na nich natrafím a nemôžem ich ani obísť, ani preskočiť, ani podliezť a musím to trpieť, čo ma ubíja. Uberá mi to životnej sily. Niežeby som však vyvolával konflikty. To skôr ´autority´ mali a majú problém so mnou. Na vysokej škole napríklad mali pocit, že mi musia zrezať hlavu a ja som nechcel, tak som odišiel. Je výhoda, že človek môže odísť a ísť inam. Môže to však urobiť len párkrát. Na Slovensku máme dokopy tri televízie a potom čo...?

Vy však ani zďaleka nie ste len dobrý herec a zabávač, ale píšete aj scenáre a dokonca film...

- Sme so Svaťom na trhu, ale podľa mňa nie sme dostatočne vyťažení. Scenár filmu už je napríklad štyri roky na svete. Mám však pocit, že na Slovensku a nielen tu, je to v živote trošku pomýlené. Niektorí ľudia, ktorí majú talent, sa nemôžu realizovať... Nechcem však, aby to vyzeralo, že hovorím o sebe...

Ľuďom sa veľmi páčila aj vaša relácia Ooops! Prečo vlastne zanikla?

- Neviem sám, prečo. My sme mali Ooops! veľmi radi a tým, že sme boli menší štáb, ale dobrá partia, sa nám to aj veľmi dobre robilo. Nebola to naša vina, lebo sme to robili skoro za polovičný rozpočet ako iné relácie. Bohužiaľ sme nenatrafili na nikoho z tých vyšších postov, kto by sa za nás postavil a povedal by, že nechajte ich, chce to čas, aby sa to naučili ľudia pozerať. Išli sme dva mesiace, potom nás stopli, tri mesiace, pauza a znova dva mesiace... Diváci si nestihli vytvoriť návyk a nemali sme ani nejaké veľké promo. Niektoré postavičky však zľudoveli, rozptyl divákov bol veľký. Páčili sa cigáni, Škóti i vyšetrovatelia. Ľudia už poznali niektoré repliky... Podľa mňa to veľmi dobre zarezonovalo.

Všetci vieme, že robiť humor je to najnáročnejšie povolanie. Môžete ako znalec potvrdiť, že je to fakt fuška?

- Trápnosti bolo veru dosť. Museli sme si to so Sveťom Malachovským preskákať. Doslova sme si to vyžrali. A naučili sme sa, že na pľaci netreba byť pridlho a radšej treba vystúpenie skrátiť. Diváci totiž vedia byť veľmi krutí.

Vy sa však očividne nedáte a vyzerá to tak, že sa vám opäť darí. Veríte na osud, alebo skôr na vlastné schopnosti?

- Mám pocit, že som dosť samorast. Že si životom idem podľa svojho, ale on, mám pocit, mi prináša vždy takú akoby uzávierku. Podľa toho, ako som na sebe makal, ma buď šupne o level vyššie, alebo o level nižšie. No samozrejme, že som tvorcom svojho života a náhodám veľmi neverím. Pri stretnutiach mám buď ja posolstvo pre daného človeka, alebo on pre mňa, alebo máme len oprášiť kontakty... Nič však nie je len tak.

Sympatické je, že sa snažíte robiť vždy zásadne apolitický humor. Prečo?

- Pochopil som, že štát sa o nás nejako extra nepostará a či tam je jedna, alebo druhá partia, tak mám stále pocit, že je to jedno a to isté. Takže do politiky sa absolútne nestarám, ani sa tomu nerozumiem, ani ma nezaujíma.

Čo vás teda zaujíma? Viem, že je to hlavne šport a cestovanie...

- Šport je moja vášeň. Čo som mohol, to som si už zlomil. Bol som živé dieťa. A ako chlapec som závodne lyžoval, tak som si zlomil najprv jednu nohu, potom druhú nohu a všetko možné. Na motorke som spadol, zlomil som si ruku, mal som posunutú lopatku, panvu... Aj prsty som mal dolámané na nohách... Mám však rád šport akéhokoľvek druhu. Teraz hrám hokej a veľmi ma to baví. Vďaka športu som si aj veľa pocestoval. Bol som na turnaji vo Fínsku s kamarátmi, chodíme do Čiech, do Moskvy s Mufuzou... Najnovšie ma však baví aj konské pólo, vďaka čomu som už viackrát spadol z koňa a nedám dopustiť na motokros.

Vaša priateľka to s vami zrejme nemá ľahké a sužuje sa obavami, čo sa vám zase stane...

- Baví ma zase aj rybačka. (Smiech.) Ono to býva vo vzťahu tak, že na začiatku ste vtipný, zábavný, milý, šarmantný, a po dvoch rokoch už to, čo bolo na vás čarovné, je prekážka. Už to naozaj lezie na nervy. Ja si však myslím, že mám dobrú partnerku, ešte mi trpí moje vylomeniny. Svadbu zatiaľ neriešime, netlačíme na pílu a som rád, že ma do ničoho netlačí. Keď to príde, tak to príde.

Účinkovali ste v úspešných seriáloch Medzi nami i vo Vyprávěj, teraz si získavate srdcia divákov Paneláku. Čo myslíte, chytili ste konečne tú správnu vlnu?

- V seriáli Medzi nami som hral v 150-ich dieloch a mal som najviac natáčacích dní zo všetkých. Keď skončil, tak som si myslel, že teraz by sa to akože mohlo otočiť a robota začne naháňať mňa. Lenže nič. Nie je to pravidlo, vôbec to tak nefunguje. V tejto brandži ste chvíľku hore a potom po vás nemusí ani pes šteknúť. Takže uvidíme.