Vyštudovaný právnik s telom ako Rambo a päťdesiatkou na krku. Hity ako Proklínám či Pěkná sa stali kultovými. Muzikál Hamlet sa aktuálne hráva v divadlách až v ďalekom Japonsku. V dnešnej neľahkej dobe smelo vyhlasuje, že má peňazí dosť aj na dôchodok. Nečudo, veď ďalší muzikál už čaká na spracovanie.

Nedávno ste oslávili päťdesiatku, pre mužov býva tento vek prelomový, buď chytia druhý dych a sú horší ako puberťáci alebo sa úplne opustia. Badáte na svojej existencii nejaké takéto smerovanie?

- Zatiaľ ani nie. Hlavne mám pocit, že som sa ešte z tej prvej puberty celkom nevylízal, ale snažím sa.

Istý bulvárny plátok rozoberal svojho času, že si farbíte vlasy. Veľa mužov by niečo také nepriznalo, akoby to malo ubrať na ich mužnosti.

- Nejako to neriešim, keď sa pozriete na hviezdy z Hollywoodu, tak si tie vlasy farbia všetci. Jediný je asi Richard Gere, aj to len preto, že bol šedivý už v dvadsaťpäťke. V tom veku je to zaujímavé, ale v päťdesiatke to už zaujímavé nie je. Preto raz za tri týždne zájdem k holičovi a tam sa už o mňa postarajú.

Vraj vôbec nesladíte, sladké všeobecne nevyhľadávate, čím si obaľujete nervy, keď vás niekto nahnevá?

- Keď sa to dá, tak je najlepšie dať tomu dotyčnému cez hubu, to naozaj pomôže. Najhoršie je, keď je to ženská, to je už problém. Ženy nebijem, nikdy som to nerobil a už ani nezačnem, takže to treba nejako rozchodiť. Ale na také situácie sú najlepšie endorfíny a tie si treba niekde vyrobiť, najlepšie vo fitku alebo idem na squash. Pre mňa je strašne dôležité, aby som si zašportoval aspoň dvakrát do týždňa, inak upadám do depky.

A máte na to vôbec čas?

- Paradoxne mám ešte viac času a oveľa viac peňazí ako keď som bol mladý a bez záväzkov. Je to vlastne zábavné, že teraz mám oveľa lepšiu fyzičku ako predtým. Dúfam, že mi to vydrží.

Pred pár dňami vás naštartovalo vyvlastňovanie majetku v prospech katolíckej cirkvi. Nie je to predsa len prechádzka po veľmi tenkom ľade? Žijeme síce v demokratickej spoločnosti, ale za isté témy sa, obrazne, zotínajú hlavy dodnes.

- Ono sa to volá zákon o náprave niektorých krívd spáchaných boľševikmi na cirkvách, tzv. cirkevné reštitúcie. Ja sa teda nebojím, do komentárov politickej scény sa nepúšťam z princípu.

Z princípu, že to nepomôže?

- Nie, ale preto, že keď sa človek raz tomu začne venovať, tak sa musí vyznať poriadne a na to ja nemám čas. Mňa to nejako naštartovalo po tom, čo som si prečítal rozhovor s Lenkou Procházkovou a ten istý deň aj vyhlásenie osobností za urýchlené prijatie, tak som si dal tú prácu, a dva dni som si študoval zákon, jeho prílohy a všetko, čo s tým súvisí. No a ďaleko to prevýšilo moje očakávania, je to jednoducho desivý zákon, ktorý nemá žiadny morálny dôvod. U nás je iná situácia ako na Slovensku, tu sa väčšina populácie hlási k nejakej cirkvi. V Čechách prebehla násilná rekatolizácia po bitke na Bielej hore počas tridsaťročnej vojny. Tie majetky, ktoré sa majú teraz vracať sú majetky, ktoré katolícka cirkev zabavila ľudom, ktorých popravila alebo vyhnala. Napríklad Jan Jesenius, Jan Amos Komenský, Krištof Harant - jednoducho intelektuálna elita českého národa. Takže to bol ten dôvod, ktorý ma naštartoval.

A podarilo sa vám niečo zmeniť?

- Podarilo sa. Všetci očakávali, že to snemovňa schváli a zatiaľ to vrátili. Do politiky sa nechystám vstúpiť. Ľudia chcú, aby som kandidoval na prezidenta. V politike sa však nehodlám angažovať viac ako nespokojný občan. Keby náhodou som to niekedy v budúcnosti zmenil, ktokoľvek kto ma prvý stretne na ulici, nech mi dá facku.

Keď sme už pri týchto vážnych témach, dotknime sa aj financií v umeleckých kruhoch. Váš nový muzikál Iago stojí rok a pol v zásuvke a vy zháňate peniaze. Ako sa to vyvíja?

- Tak prerozprával som Shakespearovho Othella, tam je postava Iaga a veľmi sa mi zapáčil, tak som ho trošku postrčil a príbeh posunul do súčasnosti. Som na to hrozne pyšný, je to najsilnejšia vec, ktorú som kedy napísal, preto nechcem robiť žiadne kompromisy. Kým nebude dosť peňazí, nebudem mať podmienky a nezoženiem producenta, ktorému by som zveril toto dieťa, tak to bude v šuplíku. Iago rieši ťažké témy, ale oproti Hamletovi a Galileovi tam bude oveľa viac srandy, dokonca je na konci happyend. Desdemona a Othello to síce neprežijú, ale všetko zlo Iagovi prejde. Stane sa vysneným šéfom po Othellovi.

Ako jeden z mála muzikantov sa nebojíte skonštatovať, že máte zarobených dosť peňazí a nebijete sa do pŕs, že umelci nemôžu dnes vyžiť. Ako je to možné, že niekto stále nemá a niekto má a ešte je s tým spokojný.

- Ja tieto veci neriešim, pretože mám to šťastie, že robím. Peniaze, to je ďalšia vec, ak ich človek vie používať je to obrovská sloboda, ja mám životné šťastie, že robím to, čo ma baví. Som si sám šéf, výsledky mojej práce ma bavia a navyše bavia toľko ľudí, že to nemusím robiť ako koníčka. Niektorí ľudia majú strašnú potrebu jazdiť v masserati. Mňa baví mať dobrý snoubord, ísť kamkoľvek na svete, ísť na mesiac do Grécka surfovať s celou rodinou, to je to, čo sú pre mňa peniaze. Mám zásadu robiť len veci, čo ma bavia a prajem to všetkým ľuďom, ktorí si to zaslúžia. V muzikantskej brandži je to strašne zvláštne, mám veľa kamarátov, fantastických hudobníkov, aby mohli zaplatiť nájom musia brať veci, ktoré ich nebavia, takže viem, aké to je.

Vaša hudobná kariéra sa v podstate začala veľmi nenápadne, keď ste sa na vysokej škole počas štúdia práva rozhodli absolvovať konkurz na post speváka a vyhrali ste ho. Ako niečo také mohlo budúcemu oblekovému a kultivovanému pánovi napadnúť?

- Ja som šiel na právo, pretože som nechcel ísť po maturite na vojnu. No a na práve nebola matika, vedel som, že akákoľvek výška s matikou bude veľký boj. Nebolo to samo od seba, spravil som výborne prijímačky, ale nemal som body za pôvod, takže ma vzali do nultého ročníka. To spočívalo v tom, že som umýval riad na intráku v Prahe na Větrníku, to je vlastne prvá aj posledná práca, kde som bol v zamestnaneckom pomere. Zarobil som 1260 korún v hrubom. V umývaní riadu som fakt dobrý, ale som rád, že to nemusím nikomu dokazovať.

No a ako prišiel ten popud?

- Ja som spieval celý gympel, lenže Ivan Hlas, Ondřej Hejma, Yo Yo band, Bratři Tesaříci, proste moje vzory sa tým neživili, lebo by sa neuživili. Vedel som, že ak chcem robiť túto muziku, musím ju robiť ako hobby. Robiť to popri práve je lepší variant ako bratia Tesaříci, ktorí umývali okná.

Ale právnická kariéra sa nekonala.

- Rovno zo štátnic som odišiel na turné na Slovensko so Žentourom. A neskôr som si spravil doktorát, ale to bol len bonus, aby som upokojil rodičov, ktorí samozrejme neboli nadšení, že nemám nikde miestečko v advokátskej kancelárii a budem jazdiť s kapelou. Ja to chápem, o svoje deti mám rovnaký strach.

Zmierili sa s tým?

- Trvalo to tak pätnásť - dvadsať rokov.

Ste narodený v znamení Leva, o týchto mužoch sa hovorí, že bez problémov namontujú poličku, opravia kvapkajúci kohútik a zostanú svojej žene verní. Vernosť by bola vyriešená, so svojou manželkou žijete dlhé roky v harmonickom vzťahu, ale ako je na tom manuálna zručnosť?

- No neviem, ale v prvom byte, ktorý som dával dohromady, keď som opustil právnickú fakultu, som obkladal kúpeľňu a tak. Takže je to v pohode, ale som rád, keď si môžem niekoho zaplatiť. A ja môžem písať pesničky, alebo si zahrať squash.

A čo typicky mužské aktivity futbal, pivo, gauč?

- Odgaučoval som olympiádu. To je jediný moment, keď prídem z koncertu, zapnem telku a dve hodiny fascinovane pozerám ako hrá bedminton Číňan s Filipíncom a viem, že už nikdy v živote sa na to nepozriem. Jedine o štyri roky.

Máte dve deti Ester a Jonáša, Ester sa venuje športu, Jonáš má kapelu a kreslí, akú ste si pre ne predstavovali budúcnosť, kým boli malí.

- Do hudby som ich netlačil, lebo som si ju vyskúšal. Mal som pocit, že je to fakt tak, ako keď človek vyhrá športku. Také šťastie príde len občas.

Ale Jonášovi sa predsa darí.

- Darí, ale mám z toho strach. Trošku lepšie sa to dá spočítať u Ester, ktorá je vo svojom ročníku na snouborde najlepšia na svete. Vo svetovom pohári na snuwborde skončila piata medzi dospelými. Je to uchopiteľné, v muzike to tak nie je. Jonáš bol tiež v reprezentácii, sekol s tým, pretože ho baví maľovanie a muzika. Musím povedať, že s muzikou to začalo nenápadne. Najprv len cvičil akordy na mojej gitare, to som si povedal, tak pozor. Teraz bude mať devätnásť, na gitare ma preskočil takým tempom, že ja to už nedoženiem. Má kapelu, natočili prvý album. Strašne mu prajem, aby mu to vyšlo. Ale vôbec neviem, ako mu s tým pomôcť. Je to ťažké.

Je z vás otec, ktorý Esteriných nápadníkov ženie od dverí?

- Mám nabitú brokovnicu. No musím povedať, že ona je tak strašne vyťažená. Nechce sa vzdať lyží ani snoubordu, je v reprezentácii na oboch športoch, čo je svetový unikát, do toho robí gymnázium. Tam nie je čas na vzťah, ale má sedemnásť a je jasné, že biologické hodiny prídu.

Ako tvoríte? Nápady za vami chodia samy, alebo ich musíte zúfalo naháňať kade-tade.

- Náhodne. Muziku môžem robiť kedykoľvek, aj keď je doma celá rodina. Pol hodinu si brnkám, nahrám si to a neskôr sa k tomu vrátim, ale zasa na to netlačím, tá muzika buď príde alebo nepríde. Je to zázrak. Ale texty, na tie som strašne prísny, na ne potrebujem úplný pokoj, takže píšem cez noc alebo odídem na hory do Špindlu mimo sezóny a trebárs tri dni si čmáram po papieri. Je to frustrujúci moment, ale nakoniec to napíšem.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.