Nepálcov si podmanila svojou bezprostrednosťou, zvykla si na ich večné štrajky a 15-hodinové výpadky elektriny, naučila sa žiť bez toaletného papiera. Svadbu si však Dorota Nvotová dopriala plnú romantiky, pretože ako tvrdí, hoci tak možno navonok nepôsobí, presne to sa k nej hodí.
Ako sa práve teraz máte, čerstvo vydatá?
- Musím povedať, že prežívam veľmi úspešné obdobie. Máme úspech, chodíme, hráme, všetko sa mi darí, nemám dôvod k neradosti. V Nepále ma čakajú ďalšie expedície, čiže dobre.
Svadba je už v súčasnosti skôr prežitok a k vám sa až tak nehodí. Ste osôbka, od ktorej by ľudia čakali, že ani nepotrebuje takéto oficiálne spečatenie zväzku. Že si žije kdekoľvek a akokoľvek. A vy ste takto prekvapili romantickým obradom v Cornwalle...
- Povedala som si, že keď už, tak už. To je jedna vec. A druhá vec je, že si ma veľa ľudí tak nejako zaškatuľkovalo. Neviem podľa čoho. Ja som však vždy bola človek s veľmi staromódnymi pevnými morálnymi hodnotami. Čiže mne sa ku mne romantická svadba hodí. (Úsmev.)
Vraj bol problém so šatami. Vyjadrili ste sa, že sukňa mala nádych farby moču...
- No áno. V Nepále im chvíľu trvalo, kým trafili slonovú kosť. Nakoniec ju trafili deň pred odletom.
Boli to pre vás stresy?
- Mňa takéto veci nestresujú. Ja som zo svadby mala jeden krásny plezír, vystresovaní bolo Johnnyho rodičia, ktorí to organizovali, nie my.
Takže vy ste do prípravy svadby vôbec nezasahovali a nechali ste to na nich?
- Opýtali sa ma, že akej farby chcem kvietky, ja že mi to je jedno. Aký chcem koláč, aj to mi bolo jedno. Na otázku, či sa mi niečo páči, som odpovedala Hmm. (Smiech.)
Dodržali ste aj nejaké tradície?
- Áno. A všetko sa to vmestilo do jedného. Nevesta totiž má mať také, že Something old and something new, something borrowed and something blue. Nové boli šaty a old, borrowed and blue bol mamin starý modrý prsteň. To sa však vyriešilo na poslednú chvíľu. Len v deň svadby som sa totiž dozvedela, že existuje takáto tradícia. A akurát sme ešte rozbíjali tanier.
Neuvažovali ste nad tým, že keď ste teda v rodine mali svadby dve (približne v rovnakom čase sa vydávala aj Dorotina mama, herečka Anka Šišková - pozn. red.), že by ste tú svoju spojili s maminou a bola by jedna spoločná?
- Mama to chcela. Ja som však rázne povedala, že to teda nie. Že chcem svoju svadbu a v Anglicku.
Bolo by to však ušetrenie nákladov.
- Načo? Svadba je svadba, to už by bolo potom ako žúr.
Čím vás, teraz už manžel, upútal natoľko, že ste sa rozhodli si ho aj vziať? Predsa len druhé manželstvo človek viac zvažuje, ako prvé...
- Ja nie. Ja konám spontánne. Nevidím veľký rozdiel v manželstve a v trvalom vzťahu. Pokiaľ už teda v tom vzťahu som. Požiadal ma o ruku, tak som si ho zobrala. Ja nerozmýšľam nad tým, či si ho chcem vziať, alebo nechcem. Keď s niekým nechcem byť, tak s ním nie som.
Ideálne sa dopĺňate?
- Sme presný opak. Vo všetkom. On je kľudný, ja som divoká, on je tichý, ja hlučná.
Má rád riziko? Zvyknete totiž o sebe hovoriť, že ste najchorľavejší človek na svete...
- Kdeže. Práveže preto stále trpí. Stará sa o mňa, od všetkého ma odhovára a ja ho zase na všetko prehováram.
A darí sa?
- Niekedy sa nedarí, ale väčšinou áno.
Submisívni muži však zase nie sú pre energické ženy najvhodnejší. Vie teda aj buchnúť po stole?
- Ale áno. Buchne si. Väčšinou však robí to, čo chcem, lebo sa rád pozerá na môj šťastný ksicht.
Na Slovensko ste pritiahli nepálskych muzikantov. Je ich mentalita natoľko iná, že aj spolupráca s nimi je iná ako s našimi hudobníkmi?
- Je iná. Jednoznačne. V tom, že sa strašne tešia z hudby. Ale strašne. Sú vo svojom svete, berú to ako poslanie. U nás sú už muzikanti znechutení, a pokiaľ nie sú začiatočníci, tak sú znudení z toho, ako to tu funguje a že sa z toho nedá žiť a že musia chodiť do roboty. Títo sú plní elánu a nádeje. Pritom však už hrajú desať rokov, čiže to nie sú žiadni nováčikovia, aj keď sú mladučkí. Je to s nimi iné a mňa to strhlo späť. Mám pocit, akoby som mala šestnásť a zakladala si prvú kapelu.
Ako ste na nich narazili?
- Hrali v bare a ja som ich stiahla dole z pódia. Nahrali sme album s tým, že sme nemali nijaké plány. Lenže keď sa mi podarilo vybaviť Pohodu, tak som im vravela, chalani dojdite, urobíme turné. Podarilo sa mi nájsť sponzora, jediného slovenského operátora, ktorý má signál v Nepále, a ten vykryl letenky. Bol však problém s cudzineckou políciou, to bol fakt brutál. Veľmi veľa byrokracie, no nakoniec sa to podarilo. Gitarista je z kapely Edge, ktorá v Nepále vypredáva štadióny. Je tam dosť slávny, ako miestny Hendrix. A chlapci sú z jeho bývalej kapely Damage Glitters. Tak sa to nejako dalo dokopy a teraz sa voláme Himalions.
Kto to vymyslel?
- Vzniklo to preto, že sme si povedali, že to po tejto šnúre nezabalíme a budeme v Nepále ako kapela hrať ďalej. Tuto to musí byť pod mojou hlavičkou, lebo ma ľudia poznajú, ale v Nepále nie je dôvod, aby som vytŕčala.
Aké je tam publikum?
- Čisto rockové. Tá krajina je celá rocková. Rock, funk, metal... Tam sa Rnb ani náhodou nechytá. A pritom zo západu prenikajú nové veci... Im sa však páči buď Red Hot Chilli Pepers, alebo Avril Lavigne... Neprenikne tam Rihanna, ani nič podobné.
Aký je v Nepále život? Trávite tam už o dosť viac času ako na Slovensku a chcete vraj ešte viac...
- Pre niekoho ťažký, pre mňa dobrý.
Čím si vás podmanil?
- Hlavne ľuďmi a kultúrou, potom sú to jednoznačne hory a príroda. V prvom rade však ľudia. A to, ako tam celý systém funguje. Oveľa spontánnejším spôsobom.
Ale tá byrokracia...
- Je o dosť horšia ako u nás. Je to tam skorumpované, čo je niekedy dobre a niekedy zle. Záleží od situácie. Ale všetko tam funguje veľmi spontánne. Napríklad keď si vymyslím hocijaký projekt, tak ho uskutočním oveľa ľahšie, ako tu. A oni ma tam strašne berú, lebo viem po nepálsky a to sa im strašne ráta. Málokto sa unúva naučiť reč a vôbec málokto tam zo západniarov žije. Jedine ak takí, že Unicef a OSN a to sú takí snobi, čo ani nevyjdú zo snobskej štvrte a jazdia na džípoch. Ja sa s Nepálcami premávam na otrieskanej terénnej motorke po lacných krčmách a hovorím po nepálsky, takže som tam pre nich v podstate úkaz.
To ste však aj tu, nie?
- Asi tak.
Je tam niečo, na čo sa ťažšie zvyká? Napríklad ste sa vraj naučili nepoužívať toaletný papier...
- Ten už vôbec nepoužívame. Mne už to však ani nepríde. Akože sú tam neustále výpadky elektriny, denne tých pätnásť hodín, nedostatok plynu, nedostatok benzínu, furt sa stoja šóry na všetko ako za komančov. A neustále štrajky. Človek ostane zabednený na tri dni doma bez jedla. A čo ja viem...
Takže adrenalín.
- Ani nie. Už som si tak zvykla, že mi to ani nepríde. Turisti sú však z toho vyhúkaní.
Keďže však máte často zdravotné problémy, ako napríklad týfus, vtedy si človek zvykne hovoriť, že keď sa z toho dostane, bude opatrnejší, čo v tamojších podmienkach zrejme nie je najjednoduchšie.
- To nehrozí. Týfus, to bolo len zakopnutie. To sa stane. Vypila som nejakú zlú vodu. Samozrejme v momentoch, keď som si myslela, že zomriem, som si premietala film a povedala som si, že budem žiť dobre, čestne. Aj naďalej, lebo tak som sa aj doteraz snažila. Takže už v tom len treba pokračovať. Čo iné mám zmeniť...
A ako to vyzerá s bábätkom? Pred rokom ste vraveli, že pri veľmi dobrej konštelácii hviezd by sa mohlo podariť o rok, čiže teraz. Ako je to s tými antibiotikami, ktoré musíte neustále brať a v prípade tehotenstva to nie je možné?
- Teraz ich už skoro dva mesiace neberiem. A čakáme, že čo. Zdravá však ešte nie som, tak čakám, či sa vyliečim.
A problém so stravou v Nepále nemáte?
- Všetci západniari, ktorí tam žijú, ho majú, ale ja už nie. Už som si zvykla na to ich jedlo, čiže aj na Slovensku už varím nepálsku kuchyňu. Mne to chutí. Jedia jedno jedlo dvakrát denne celý život. V rôznych úpravách a základom je ryža. Keď si s chlapcami z kapely varíme, tak zjeme na obed kilo ryže a je nám málo. Základom je šošovicová polievka a niečo na spôsob kari. Podľa toho, aká je sezónna zelenina a či doma práve máme mäso, alebo zeleninu...
Čo chutí manželovi?
- Je typický Angličan, čiže slaninové jedlá, vajíčka... Robí mi anglické raňajky, tie ľúbim aj ja, a potom mu ja navarím kari na obed a na večeru...
Vyzerá to momentálne tak, akoby celý svoj život podriadil tomu, čo robíte vy.
- Áno, je to tak. Serie ma to, ale nedá sa s tým nič robiť. Lebo keby to neurobil, tak sa nevidíme. Keďže nie som na jednom mieste, je to proste buď, alebo. Pomáha vo všetkom, sprevádzame spolu, pomáha mi s výpravami, je rovnocenný partner a snaží sa uplatniť tam, kde sme. Niekedy na Slovensku učí angličtinu... O nejakej kariére však nemôže byť reč, lebo to by musel ísť do Anglicka a ostať tam, ale to on nechce. A ani ja.
Máte nejaké plány s cestovnou kanceláriou? Keďže sa jej darí, nejako ju zveľadiť...?
- Možno. Uvidíme. Zatiaľ sa chcem venovať Nepálu a Indii a rozbehnúť to tak, aby to fičalo aj bezo mňa. To je teraz moja priorita. Zamestnávam zodpovednejších Nepálcov, už aj na trvalý pracovný pomer, chcem nájsť nejakého šikovného slovenského sprievodcu a chcem to začať robiť nejako tak, že keď aj budem chorá, alebo tehotná, alebo budem chcieť točiť film, tak aby to išlo aj bezo mňa. Zatiaľ je to totiž všetko na mojich pleciach a je to dosť fuška stále chodiť hore-dole. Baví ma to, ale môže nastať čas, keď to nebudem schopná fyzicky robiť a musím sa na to pripraviť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
