Tri sezóny za sebou hosťovala v predstaveniach Slovenského národného divadla, o odchode do Bratislavy však zatiaľ neuvažuje. Hoci priznáva, že niekoľkohodinové cesty naprieč republikou sú náročné, meniť to nehodlá. Aj počas leta si z Košíc, ktoré sú nateraz jej domovom, odskakuje do hlavného mesta, kde nakrúca seriál. Na jeseň by tam mala točiť aj film. Doma je však herečka Alena Ďuránová stále na východe a najšťastnejšia by vraj bola, ak by to tak aj ostalo.
"Košice a košické divadlo milujem. Je tu omnoho väčší pokoj, mám tu s priateľom byt, v okolí Rožňavy rodinu, cítim sa tu skrátka doma," vraví Alena. Tú nezlomili ani ponuky z prvej slovenskej scény, o ktorej snívajú desiatky iných hercov. "Veľmi o tom, že som ich dostala, nehovorím, pretože niektorých hnevá, že som to odmietla. No som presvedčená, že také krásne skúškové obdobia a ten úžasný pocit na javisku môže ostať jedine v prípade, že budem fungovať na diaľku," uvažuje herečka.
Snúbia sa v nej dve zaujímavé vlastnosti. Hoci je na jednej strane workoholička, na tej druhej hovorí o absencii akýchkoľvek ambícií. "Nikdy som nemala ambíciu stať sa herečkou. Vždy sa všetko dialo a dodnes sa deje mimo mňa. Minule ma na besede jeden študent zaskočil otázkou, aký mám cieľ. Musela som skonštatovať, že nič také, ako scéna, na ktorú sa chcem prepracovať alebo postava, ktorú si chcem stoj čo stoj zahrať, nemám. Mojím cieľom je byť zdravá, mať spokojný vzťah, dieťa a robiť divadlo tak dlho, ako to len bude možné. Za 12 rokov, čo som v divadle, som žiadnu postavu nebrala s pocitom, že táto je tá úžasná, top. Každú, bez ohľadu na jej veľkosť a počet replík a bez ohľadu na to, v akej hre sa nachádza, však beriem smrteľne vážne."
Chcela byť tlmočníčkou
K divadlu sa Alena, ako už spomínala, dostala úplnou náhodou. "Rodičia hľadali krúžok, kde by som mohla tráviť čas po škole, kým sú oni ešte v práci. A keďže boli ľudovkári, rozhodli sa, že ma prihlásia na ľudové tance. Zápis do krúžku sa však v deň, keď sme sa tam vybrali, zrušil, a tak mama zaklopala na vedľajšie dvere, aby sa informovala, kedy bude náhradný termín. Bola to miestnosť, kde prebiehal divadelný krúžok. Pán, ktorý ho viedol, ma hneď chytil za ruku a vtiahol dnu so slovami, že sa o mňa postarajú. Tak som sa namiesto folklóru začala venovať divadielku. Vôbec som to však nebrala vážne. Bola to pre mňa iba zábava," spomína herečka.
Na základnej škole snívala o profesii tlmočníčky. Rok pred konzervatóriom študovala dokonca na gymnáziu. "Bolo to však pre mňa veľmi náročné. Matematika, fyzika a chémia mi robili dosť veľké problémy a asi aj to bol spúšťač, že som sa to rozhodla ďalej skúšať s herectvom." Aj keď, ako sama vraví, ani konzervatórium nie je med lízať. "Aj tam som mala veľmi ťažké obdobie. Najmä preto, že som mala profesora Paľa Hudáka, ktorý staval na ruskej škole a zubami-nechtami z nás ťahal emóciu. Ja som bola dosť uzavretá do seba, čo je pre herečku neprijateľná štartovacia čiara, a nechápala som, prečo to robí. Až neskôr som pochopila, že nás chcel spoznať, aby vedel, ako reagujeme na niektoré situácie. Každý sa totiž teší, smúti i smeje inak. On chcel vedieť, ako vyzeráme, keď tie emócie skutočne prežívame, aby nás vedel na javisku odhaliť, keď to iba hráme a neprežívame naozaj. Vtedy som tomu vôbec nerozumela, no dnes z toho neuveriteľne ťažím."
Alena už od stredoškolských čias účinkovala v televízii i na divadelných doskách. "Mala som šťastie. V prvom a druhom ročníku sme mali zakázané kdekoľvek hrať. Ale jeden ruský režisér pripravoval televíznu inscenáciu a hľadal mladé dievča. Jozef Úradník ako pedagóg vybral aj z nás mladších dievčat podľa toho, aké typy si želal. To bola moja prvá herecká príležitosť. Ten istý režisér robil na ďalší rok v divadle Goldoniho Sluhu dvoch pánov a opäť ma tam obsadil. Vtedy ma videl hrať pán Kákoš, ktorý ma vo štvrtom ročníku obsadil do pripravovanej Popolušky." Keď po maturite dostala angažmán v košickom divadle, povedala si, že nemá na čo čakať a ponuku prijala. "Chcela som si popritom dokončiť piaty a šiesty ročník konzervatória, ale to sa nepodarilo. Niektorí profesori tomu neboli naklonení."
Tak ako sa jej ponuky nabaľovali počas konzervatória, je to i dnes. "Mnohokrát musím pátrať, ako sa ku mne vôbec dostali. Nie som totiž žiadna známa osobnosť, moja tvár nevyskakuje denne z celoslovenských médií, akurát mám fotky v pár agentúrach. Cez kasting som sa dostala napríklad do jedného študentského filmu. Ale stalo sa mi už aj to, čo v prípade Emy Bovaryovej, že si ma režisér do televíznej inscenácie vybral na základe fotky na internetovej stránke. Nerobila som tam ani kamerové skúšky a musím sa priznať, že to bol riadny adrenalín pre všetkých zúčastnených. Oni totiž nevedeli, čo odo mňa môžu čakať a ja som sa snažila nesklamať. Ale tento spôsob mi vyhovuje, pretože nie som typ, ktorý by sa dokázal ponúkať. Problémy mi robia aj konkurzy. Ak je pre mňa nejaká ponuka veľmi lákavá, tak zatnem zuby a idem, ale nie je to nič, čo by som vyhľadávala."
V prvých rokoch svojho pôsobenia v divadle musela vyrovnať so škatuľkou mladej naivky. "Najprv som sa na to veľmi hnevala. No potom som si povedala, že každý máme na niečo, sme nejaký typ, tak je to asi v poriadku. Diváci sa smiali, tlieskali, bola som šťastná, že sa zabávajú. Na druhej strane mi vadilo, že po takýchto úlohách budem asi len ťažko presviedčať o mojom intelekte."
Najradšej má komplikované postavy
O svojom talente však odbornú verejnosť presvedčila veľmi skoro. V roku 2002 získala ako 21-ročná cenu Dosky ako Objav roka za postavu prostitútky Alice v predstavení Bližšie od teba. "Bola to bezpochyby moja prvá veľká postava. Keď prišiel do Košíc režisér Jan Willem van den Bosch, každý túžil okúsiť spoluprácu s ním. Ja som mala možno šťastie v tom, že som bola jediná, ktorá sa na postavu Alice vekovo hodila. Pamätám si však, že keď som si text prečítala, bola som ním fascinovaná. A nadšená som bola aj zo spôsobu, akým s nami režisér pracoval," spomína Alena, ktorú však rodičia v tomto predstavení nikdy nevideli. "Kvôli striptízu, samozrejme. Videl to len môj brat a ten pritom musel dýchať veľmi zhlboka," smeje sa herečka.
Jej rodičia vraj najradšej chodia na komédie. "V Bratislave boli aj na Amadea. Aj tam som mala rôzne scény, ale ocko sa na ne nedíval a pýtal sa mamy, či som už skončila," smeje sa. Alena sama však sexuálne scény príliš nerieši. "Čím menej to človek rieši, tým menšie problémy mu to spôsobuje. Ja ako Alena mám svoje mantinely, za ktoré už nie som ochotná ísť a zvyšok beriem ako svoju prácu," vraví herečka, pre ktorú sú najväčšou "chuťovkou" komplikované postavy. "Aj jednoduchá postava v komédii môže byť fajn, človek si pri nej oddýchne, no komplikovaná mi dáva omnoho viac. Rada sa vŕtam v tom, prečo koná, ako koná, s čím má problém, kde má svoje slabé miesto..."
Práve preto, že dodnes čerpá z toho, čo sa naučila od profesora Hudáka a na javisku nehrá, ale je, priznáva, že koniec sezóny pre ňu býva skutočným oslobodením. "Obyčajne už v júni bývam taká vyžmýkaná, že sa neviem dočkať prázdnin, kedy vypnem mozog a nemusím myslieť na nič." Veľkým relaxom je pre ňu cestovanie, ticho alebo dobrá muzika. "S priateľom sme minulý rok prišli na chuť spoznávaniu hradov a zámkov. A hoci sme boli po pár dňoch totálne unavení a ochodení, zároveň nás to nesmierne fascinovalo," vraví herečka, ktorá už viac ako štyri roky tvorí pár s režisérom a umeleckým šéfom prešovského Divadla Jonáša Záborského, Michalom Náhlikom. Keďže sú obaja z "brandže", občas to vraj u nich vyzerá veľmi zaujímavo.
"Som nervák"
"Na rovinu priznávam, že som väčší nervák. Mišo je omnoho pokojnejší, takže to so mnou v tvorivom období máva ťažšie." A kto u nich doma "nosí nohavice"? "Sme narodení v znameniach Baran a Kozorožec. To už mnohé napovedá," smeje sa herečka, podľa ktorej to u nich občas vyzerá ako na malom bojisku. "Obaja bojujeme o svoje miesto, ale myslím, že môžem povedať, že sa nám darí nájsť kompromis. Tým chcem vlastne aj povedať, že nikto z nás nie je vo vzťahu jednoznačne dominantný alebo podriadený."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
