Riešime jej šaty, pohotovosť, nos, megaštíhlosť, nabrúsený jazyk aj vzťahy. Máme pocit, že ju za tie roky dokonalo poznáme, väčšina z nás jej závidí zárobky a úspech, prípadne jej nemôže prísť na meno - to sa však ozýva len slepá závisť. Aká však Adela naozaj je, to vie len pár najbližších. Vďaka nasledujúcemu rozhovoru na ňu možno získate aj trošku iný pohľad a pochopíte, že ani zďaleka ju ešte nemáte prečítanú.

Pri tebe má človek pocit, že sa snažíš byť za každých okolností sama sebou. Niekedy sa to však samozrejme až tak nedá. Myslíš, že si dobrá herečka a že, keď musíš, tak sa vieš kvalitne pretvarovať?

- Presnejšie ani nie že pretvarovať, ale prepnúť. A to sa mi darí hlavne v rádiu. Keď sa ponorím do práce, vediem rozhovor, alebo sa sústredím, tak nemôžem myslieť na nič iné. Nedá sa to. Moja práca má tú výhodu, že na rozdiel od iných prác, kde človeku môžu ubehnúť myšlienky, si to ja nemôžem dovoliť. Preto je mi aj veľakrát dobre, hoci mám inak starosti. Pri vysielaní na nich zrazu úplne zabudnem a po ňom sa mi to naraz vráti. Je to dôkaz toho, že šťastie je naozaj len v hlave. Že to nezávisí od toho, čo sa deje vonku, lebo je to o tom, čomu venujem pozornosť, energiu a svoje myšlienky.

Je pre teba teda práca liekom?

- To si nemyslím, lebo je to len na chvíľu. Skôr je to len dôkazom toho, že čo si do hlavy sama dáš, to tam máš. Keď sa chceš venovať smútku, tak je tam smútok a keď sa nastavíš na pohodu, tak je tam pohoda. Ale liek to určite nie je, lebo... Je to skôr ako droga, vlastne len únik. Problémy si treba riešiť inak, ako náhradou.

Pôsobíš veľmi úprimne. Aká si, napríklad čo sa týka vzťahov k blízkym? Radšej si úprimná, aj keď vieš, že to človeka možno aj raní?

- To je strašne individuálne. Závisí to od toho, o čo ide. Myslím si však, že nie vždy sú všetci zvedaví na úprimný názor na niečo, na čo sa nikto nepýta. Tak načo to hovoriť. A keď sa aj pýta, tak to závisí od toho, nakoľko je to dôležité. Nedá sa to teda zovšeobecniť.

Keďže si Adela, čo už je pomaly značka, máš okolo seba zrejme nonstop množstvo ľudí, čo ti poklonkujú. Vieš rozoznať kamarátov od úlisníkov?

- V zásade mám okolo seba stále tých istých ľudí a nie je ich veľa. Väčšinou sú to tí, ktorí sú so mnou od začiatku mojej práce či už v rádiu, alebo televízii, čiže si ku mne zachovali stále rovnaký prístup. A to sa mi páči. Hlavne v rádiu vôbec nikoho nezaujíma, či robím niečo v telke a jedná sa so mnou normálne natvrdo, ako s každým iným zamestnancom. Tam mi teda nič podobné nehrozí. A keď cítim, že je zo mňa niekto vyhíkaný, tak to viem odhadnúť. Nie sú to však ľudia, s ktorými by som mala nejaký blízky vzťah.

Nie je ti to potom smiešne? Ako reaguješ?

- Ani neviem, či sa mi ľudia až tak strkajú. Skôr majú trému, alebo nevedia, ako so mnou jednať a sú zvyčajne až prehnane milí. A to skôr považujem za prirodzenú reakciu. Možno totiž nikdy nestretli nikoho z televízie, takže to nejako neodsudzujem. Viem, že aj ja, keď som sa mala stretnúť s niekým, koho som poznala len z telky, som pri tom mala taký zvláštny stav.

Ty si však tiež milá a nemusela by si.

- Ľudia by asi mali byť milí, ale tiež viem byť hnusná. Nedávno sme napríklad so Sajfom osem hodín moderovali a v prestávkach, keď sme zišli z pódia, tam hneď boli ľudia, ktorí sa chceli fotiť a podpisovať. Nemali sme žiadne zázemie, nikde sme sa nemohli skryť a keď som sa neodfotila so štyristo ľuďmi, tak s nikým. Po piatej hodine už potom človek naozaj trošku stráca nervy. Zároveň si však uvedomujem, že štyristý človek nemôže za to, že je na konci. Skôr už je to potom o tom poprosiť, aby vás niekde odviedli a na chvíľu niekam zavreli. Sú to však výnimočné situácie, nemám to denne. A niekedy viem byť nepríjemná. Keď za mnou príde niekto opitý, alebo mi niekto niečo nanucuje, alebo si so mnou robí šestnástu fotku, lebo chce ešte záber z inej strany. Potom sa už bavím s ľuďmi celkom priamo a je mi jedno, čo si myslia. Nebudem k nim zase predsa pristupovať ako k malým deťom, veď majú rozum.

Považuješ sama seba za citlivú osobu? Lebo tak na mňa pôsobíš.

- Áno. Myslím si, že som citlivá. Lenže práve citlivosť je u nás niekedy zamieňaná za nejakú takú ťuťulkavosť a keď sa človek rozplače pri každej príležitosti, tak to ľudia považujú za citlivé. Ja si však myslím, že to je citová nestabilita a hystéria. Je to skôr choroba.

Takže takto citlivá nie si.

- To nie. Dokonca, keď sa citlivosť vníma cez nejakú prizmu lásky, tak si myslím, že láska je o pravde. Koľkokrát je oveľa citlivejšie povedať niekomu pravdu, alebo s niekým jednať na rovinu, rázne a rovnocenne, ako sa s ním rozprávať ako s dementom a ťuťuliť sa okolo neho. To nie je láska, to je len taká blahosklonnosť a tú považujem za povýšeneckú vlastnosť.

Netajíš sa tým, že z času na čas nemáš problém zájsť za psychológom a upratať si vo veciach. Vieš byť k psychológovi úprimná?

- Teraz už nechodím k psychológovi, ale dala som sa na etikoterapiu. Tam to nie je o tom, že sa vyplačeš a pustíš ventil a povedia ti, že máš na to právo a všetko je takto v poriadku a nechajú ťa rochniť sa v tých svojich šťavičkách. Etikoterapia je skôr o tom, že všetko, čo sa ti v živote deje, sa deje aj nejakým tvojím pričinením. Že každý tvoj partner ťa nejako zrkadlí. Hlavne vzťah je totiž najväčšie zrkadlo a najväčšie učenie a jediné, čo môžeme, je meniť svoj postoj a svoj prístup a potom sa aj veci inak vyvŕbia. Lebo keď človek furt len čaká, že sa ostatní zmenia, a každého naokolo obviňuje, že je na vine, k ničomu to nevedie. Ono to totiž nie je len tak. Vždy tam ten dôvod dáva aj druhá strana. Takže som skôr pochopila, že toto je cesta, ako naozaj zažiť nejaké zmeny v živote. Naučila som sa, že keď mám problém, musím riešiť seba. A človek musí byť jedine úprimný. Musí vyložiť karty na stôl, lebo inak sa rieši len niečo fiktívne.

Pomohlo ti to aj vo vzťahu? Hovorí sa, že nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky, no ty si vstúpila. Prehodnotila si aj seba a zistila, že to pôjde?

- Myslím si, že je to celé zle chápané. Lebo veľa ľudí vstupuje do tej istej rieky, akurát s inými partnermi. Iná rieka však je, keď už do nej človek inak vstupuje. S inými postojmi, očakávaniami, iným prístupom a nerieši furt druhého, ale seba. Nezameriava sa na to, čo robí ten druhý a ako reaguje, ale naopak rozoberá svoje postoje, svoje hnevy, ktoré zrazu prídu a je bdelý voči svojim pocitom a tomu, prečo ich má, prečo má očakávania a prečo je zrazu sklamaný. Stále si stojím za tým, že riešim aj naďalej seba a nie, či sa ten druhý zmenil, lebo si myslím, že ani nie. Ani to od Peťa nejako neočakávam. A dôležité je tiež neočakávať, či už to teraz bude navždy, alebo na ako dlho. Netuším. Neviem. A keď to aj nebude navždy a keby sme sa aj rozišli, tak to beriem, že ok. Netreba tomu prepadnúť. Osobne si myslím, že ľudia rozchody strašne preceňujú.

Ty ich vari zvládaš v pohode?

- Hm. Tiež sa to učím. Samozrejme, pri niektorých som veľmi trpela, pri niektorých menej. Všetko je veľmi individuálne. Čím ďalej, tým viac si uvedomujem, že akonáhle dávaš šťastie do rúk niekomu inému, nie si vôbec slobodný. To znamená, že keď niekto hovorí, neviem bez teba žiť, tak to nie je šťastie, to je závislosť. Lebo zrazu vám ten človek odíde zo života a vám sa všetko zrúti. Takže čo to je? Keď niekto odovzdá šťastie druhému a hovorí, že keď nebudeš ty, nebudem šťastný, tak to je veľmi chorý prístup. Zato však netvrdím, že to tak tiež nemám. Som však voči tomu veľmi pozorná, aby to nebolo tak, že moje šťastie závisí od toho, či budem s ním, alebo nie.

A nie je to tak, že si sa vlastne musela naučiť mať akoby odstup? Lebo človek prirodzene ide do vzťahov na sto percent, inak to nie je ono. A potom sa len rokmi samozrejme učí opatrnosti. Neobrnila si sa programovo, aby ťa to až tak neranilo?

- Nemyslím si, že je to o odstupe. Podľa mňa je práve toto o skutočnej láske. Keď človek vidí triezvo a reálne a neprepadne tomu, to je skutočná láska. Lebo to ostatné, tá zamilovanosť a všetky veci, to je závislosť. A ľudia si strašne zamieňajú závislosť s láskou. O tom sú filmy aj pesničky, samé bez teba nemôžem dýchať, bez teba nemôžem žiť. To je aká láska? To nie je partner, ale kliešť.

Ako je to teda s tým bábätkom, ktoré teraz médiá riešia, že už je pomaly na ceste a že na ňom pracujete?

- Tak to teda nie je pravda. Myslím si, že v našom vzťahu na to nie sme vôbec pripravení.

Aktuálne ťa budeme môcť pravidelne vidieť v relácii o varení. Myslíš si, že láska ide cez žalúdok?

- Určite je to nejaký spôsob naviazania si partnera... Myslím si však, že prejavom lásky je celková starostlivosť o toho druhého. Nie taká, že teraz budem okolo teba skákať a urobím všetko, budem po tebe aj špinavé ponožky zbierať, ale milá starostlivosť typu niečo dobré ti navarím. Aby mal človek pocit, že je v nejakom príjemnom domácom láskavom prostredí. To k vzťahu určite patrí.

Varíte si aj spolu?

- Peťo už z toho tak nejako vyskočil. Zakaždým sa ponúkne, že či mi niečo nepomôže, ale potom sa zrazu niekde vytratí. Mám to však aj celkom rada. Mne totiž vadí, keď sa niekto okolo mňa motá. Pre mňa je varenie relax. Na nič pri ňom nemyslím, len sa sústredím na to, ako to robím a teším sa z toho, ako to bude chutiť.

Zvykneš aj experimentovať?

- V zásade mi nič iné neostáva. Mám totiž v chladničke vždy tak málo vecí, že potom musím vymýšľať. Zistila som však, že keď si už fakt myslím, že sa nič zo zásob uvariť nedá, tak ešte týždeň sa dá fakt že dobre variť. Lebo šošovica, kuskus a kukuričná polenta, to sú trvanlivé veci, ktoré sa dajú kombinovať furt dookola. Vždy nájdem aj nejakú cibuľu, soľ, cesnak, na záhrade bylinky, plus nejaké večne trvanlivé sušené paradajky. S tým sa dá krásne variť.

Máš vari čas pestovať bylinky?

- Rastú tak nejako samé, ja ich len denne polievam. Na svoje kvety na terase som citlivá a len raz som pár dní nechala Peťa, aby sa o nich staral a hneď mi jeden kvet uschol. Takže chodím radšej polievať stále poctivo sama.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.