Javorčík prelomil striebornú „kliatbu“

Sportnet|30. júl 2012 o 22:00

Volejbalista ŠK Chemes Humenné, smečiar, ktorý sa po skončení sezóny 2011/2012 dostal seniorsky aj do reprezentácie Slovenska.

HUMENNÉ. Popri žatve ocenení v podaní hádzanárov Tatrana Prešov (dvaja jednotlivci a tri kolektívy) sa ušli z celkového počtu 23 ocenení aj tri pre humenský šport.

Aj v tomto roku udelil Peter Chudík, predseda PSK, zvláštne ocenenie - Cenu predsedu PSK. Získal ju musher Miroslav Pažur ml. Ako druhý najlepší kolektív bol vyhodnotený ŠK Chemes Humenné (muži) a medzi elitnou desiatkou najlepších športovcov uplynulého roka mal svoje miesto volejbalista Milan Javorčík.

Odchovanec revúckeho volejbalu prišiel pod Vihorlat počnúc ročníkom 2008/2009. Uplynulá sezóna mu vyšla herne nad mieru, mal vynikajúcu formu a bol ťahúňom tímu. Najviac sa mu bodovo darilo v Stredoeurópskej lige proti Anhovu. Na slovinskej palubovke v päťsetovej dráme (2:3) bodoval 22-krát, doma chemesáci s týmto súperom opäť prehrali v piatich setoch a familiárne „Miňo“, či podľa Michala Kurteho, volejbalového hlásateľa, „Javor“, uspel 23-krát.

Nešťastný výron v členku ho do bojov o slovenský titul proti VKP Bratislava nepustil. Aj keď sa ocenenie týka minulého roka, spomenieme, že v poslednej sezóne sa výkonmi podieľal na zisku tretieho chemesáckeho titulu a jeho výkony si všimol aj tréner „repre“ Chrtiansky a povolal ho do výberu Slovenska pre Európsku ligu 2012.

Ste rodákom z Revúcej. Viete, ktorý rodák z tohto gemerského mesta už obliekal humenský volejbalový dres?

Pišta Hronec. Je najznámejší, to je jasné. Viem, že tu bol tiež môj spoluhráč Jano Jankovič, ale dlho v Humennom nevydržal. Takže staviam na Pištu Hronca, ktorý bol oporou na palubovke a neskôr aj trénerom chemesákov.

Prečo v prípade Milana Javorčíka vyhral volejbal? Kto bol spúšťacím faktorom, že ste sa rozhodli práve pre tento šport?

Jednoznačne otec. Už od malička, od troch rokov, ma brával do telocvične, vtedy trénoval juniorov Revúcej a bol trénerovi Danovi Oravcovi asistentom pri mužoch. Takže pri volejbale som od raného detstva, videl som, ako chalani hrávajú, a keď otec odišiel do Nemecka, mame som doma lámal postele, tak ma museli niekam dať, nájsť činnosť na voľný čas a padlo to na volejbal. Od tretieho ročníka základnej školy som nastúpil do prípravky a odvtedy som stále pri volejbale.

Začnime teda stručne od mládežníckych čias.

Začal som teda v prípravke ako tretiak, moje prvé majstrovstvá Slovenska boli v kategórii starších žiakov v sezóne 1998/1999, keď som hrával ešte na poste libera. Skončili sme druhí. Nasledovali dva finálové turnaje v Myjave, to už som prešiel na smeč, opäť dvakrát druhé miesto. Nasledovala kategória kadetov, no keďže v Revúcej medzitým zrušili juniorov, ako štrnásťročný som nastúpil hneď k mužom. Vtedy som zažil aj svoju premiéru medzi seniormi, po Revúcej neskôr prišla extraliga v Dubovej, Zvolene, Prešove a súčasnosť v Humennom.

Odchod z Revúcej do Dubovej bol paradoxne istým spôsobom „nútený“...

V sedemnástich si ma vybrali do juniorskej reprezentácie, kde som napokon strávil poldruha sezóny. Podmienkou však bolo, že musím hrať extraligu. Najbližší klub, kde sa extraliga hrala, bola Petrochema Dubová, takže posledný štvrtý stredoškolský ročník som študoval v Revúcej a hrával som za Dubovú. Nasledovala vysoká škola v Banskej Bystrici, takže volejbalovo a extraligovo najbližšie bol Zvolen. Keď som prestúpil do Prešova, stalo sa tak vo volejbale i študijne.

Angažmán v centre Šariša trval tri sezóny.

Boli to dobré sezóny. Najprv bol trénerom Dano Oravec, potom Rostislav Chudík, s ktorým sme postúpili do finále Slovenského pohára práve cez Humenné. Tieto dva ročníky boli dovtedy aj pre mňa najvydarenejšie, trochu som si spravil extraligové meno, lebo vo Zvolene som veľa šancí pri Jožkovi Skladanom, či Matúšovi Michalcovi nemal. V Prešove sa pri mojom príchode formoval nový kolektív, po zisku majstrovského titulu veľa hráčov odišlo. Ostali napríklad univerzál Milan Gešperík, Roman Škvarek, nahrávačská dvojica Stano Soták - Kamil Feňo. S Maťom Sopkom mladším sme hrávali smečiarov, libero Peťo Váhovský. Boli sme dobrá partia.

Výška 189 centimetrov však nie je pre smečiara tým pravým „orechovým“...

Maminu mám skôr maličkú, otec nie tiež „velmo“ vysoký, asi 183 centimetrov, takže predpokladalo sa, že dva metre mať isto nebudem. Od mala som preto tlačil a trénoval dynamiku. V Revúcej nikdy neboli výrazne vysokí hráči. Všetko sme zakladali na výskoku, na ňom sa pilovalo, drelo. To mi ostalo ešte z materského klubu a trénujem ho poriadne stále. Inak by som sa pri vysokých blokároch nedokázal presadiť, pričom v súčasnosti, keď vo volejbale nie sú výnimkou na bloku „hory“ s výškou 205 centimetrov, je to dosť náročné.

Ostaňme ešte pri číslach, ale prejdime z výšky na dresy. Máte na chrbte „1“, čo je vo volejbale niečo podobné, ako vo futbale „10“.

Vždy som mal rád „3“, od malička som ju nosil na drese, tuším, že rovnaké číslo mal v hráčskej kariére aj môj otec. Keď som došiel do Humenného, jediná voľná z nižších čísel bola iba „1“, Vlado Kríž sa „3“ nechcel zriecť, takže som vzal to, čo bolo. V reprezentácii som mal „11“, takže možno aj preto som si na „1“ rýchlo zvykol. Vnímam to však tak, že číslo ako číslo.

Načreli sme teda už do humenských čias. Farby chemesákov ste začali hájiť počnúc súťažným ročníkom 2008/2009.

V Prešove to vtedy v ostatnej sezóne dosť „škrípalo“, sponzori sa nevedeli dohodnúť, komu bude patriť klub a celé to skončilo pre nás hráčov i pre samotný klub dosť zle. Ozvali sa mi z Humenného s ponukou, došlo k dohode a som tu až dodnes. Spočiatku to bolo v mojom prípade o hernom „prerábaní“ sa techniky, herného štýlu, v Humennom sa hral iný volejbal, než som bol zvyknutý, takže prvú sezónu som sa strašne trápil. Zaskakoval som za Romana Ondrušeka, či Miňa Hriňáka, ktorí podávali veľmi dobré výkony, takže veľa šancí som nemal. Už ďalšia sezóna však bola úplne o niečom inom, klub získal svoj druhý majstrovský titul, mal som miesto v základnej zostave, takže to bolo už dobré. Škoda zranenia v závere uplynulej sezóny, lebo herne som sa cítil v dobrej pohode.

Zisk majstrovského titulu s chemesákmi prelomilo vaše dovtedy večne druhé miesta. Od mládežníckych čias dovedna sedem strieborných pozícií.

Tých finálových pokusov som mal ozaj veľa a vždy som ťahal za kratší koniec. Či to bolo v Revúcej alebo v Prešove pri Slovenskom pohári. Zisk titulu mal pre mňa o to väčší význam, že som sa oň priamo pričinil. Hral som stále, je to iné, ako keď iba povzbudzujete z lavičky, ako pri humenskom prvom Slovenskom pohári. Nikdy na humenskú majstrovskú sezónu nezabudnem, verím, že nebude pre klub ani pre mňa posledná.

Pred rokom ste ukončili sezónu predčasne. Výron členka sa ukázal byť vážnejším zranením, než sa zdalo.

Mal som už veľa členkových výronov, boli to však skôr iba také podvrtnutia, z ktorých som sa do týždňa, či desiatich dní dostal, ale tento bol veľmi vážny - vonkajší aj vnútorný výron, potrhané členkové väzy, čo znamenalo dva mesiace núteného voľna, čo som dovtedy takú volejbalovú pauzu nikdy nemal. Ešte stále členok v istých zápasových chvíľach cítim, najmä, keď je dlhšia výmena, no musím si poklopať, že to drží a bude to v úplnom poriadku.

V humenskom volejbale ste štvrtú sezónu. V predchádzajúcich vzišiel jeden majstrovský titul, dvakrát víťazstvo v Slovenskom pohári, úspešné účinkovanie v Challenge cupe, ktoré vyvrcholilo víťazstvom nad Poitiers.

Boli úspešné, čo však bolo dôležité, vždy sme sa zlepšovali. Chceli sme stále viac a darilo sa to, i keď nie všetko vyšlo na sto percent. Víťazstvo nad Poitiers bolo jedným z najkrajších zápasov, momentov pre nás hráčov, iste však aj pre divákov. Nedarilo sa nám v Stredoeurópskej lige, v tomto roku je však účasť vo Final four konečne naša.

Ste medzi desiatkou najlepších športovcov PSK za rok 2011. Ocenenie, ktoré každého športovca poteší.

Priznám sa, že som vôbec nečakal, že ma môže niekto navrhnúť. Veľmi si to cením a ďakujem, znamená to pre mňa veľa. Je to ocenenie mojej práce na palubovke, ktorá nie je vždy viditeľná útočne, či blokom. Skutočne ďakujem...