Hoci má dušu introverta, túžba hrať bola silnejšia. A tak prekonal svoju uzavretosť a dnes patrí k najznámejším slovenským hercom. Na konte má dokonca snímku, ktorá zaujala Hollywood. A hoci ho väčšina národa momentálne pozná ako policajta Šaňa z Profesionálov, on osobne si omnoho viac cení svoju divadelnú prácu. Csongor Kassai.
„Od mala som bol zakríknutejší ako ostatní a veľmi rýchlo som si vytvoril vlastný svet," spomína herec na detstvo. Kým jeho rovesníci vyrastali na lúke s futbalovou loptou, jeho omnoho viac lákali knihy. „Futbal som neznášal! Bol som slabučký, a keď sa so mnou niekto zrazil, vždy som na to doplatil. Rýchlo ma to teda prestalo baviť a radšej som s verneovkami odchádzal na iné kontinenty."
Nový život preňho znamenalo aj presťahovanie do Košíc. Prišiel sem študovať na elektrotechnickú priemyslovku a zo sivej myšky sa stal triedny zabávač. „Napodobnil som profesorku a malo to taký úspech, že si to odo mňa začali spolužiaci vynucovať. Úprimne povedané, nebyť ich, hercom sa určite nikdy nestanem." Zo dňa na deň sa tak Csongor ocitol v centre pozornosti. „Nikdy som však o to nestál," vraví a jedným dychom dodáva, že si na pozornosť okolia dodnes celkom nezvykol. „Keď idem po ulici, periférne vnímam, že sa za mnou ľudia otáčajú ako slnečnice a nie je mi to veľmi príjemné. Napriek tomu, že som večer čo večer na javisku, dušou som stále introvert."
No hoci je jeho túžba po anonymite silná, láska k herectvu je ešte silnejšia. „Je úžasné, že na javisku môžem byť kýmkoľvek. Jeden deň ako Cesare Borgia vyvraždím svoju rodinu, na ďalší som mŕtvym vojakom. Je to veľmi pestré. Ja mám navyše šťastie, že nie som zaškatuľkovaný a hrám celé spektrum charakterov." Za to vraj vďačí najmä svojej fyziognómii. „Tá mi však na druhej strane odoberá možnosť zahrať si sexidol," vraví s úsmevom.
Csongorovi to však vonkoncom neprekáža a vtipne to komentuje: „Kto ma nechce, ten si ma nezaslúži." Okrem toho veľmi dobre vie, že disponuje niečím, čo u žien vždy boduje. „Ženy priťahujú zábavní muži. Aj keď ja nie som typ, ktorý musí byť za každú cenu za toho najzábavnejšieho. Ak je v spoločnosti niekto vtipnejší, stiahnem sa a vôbec mi neprekáža, že prevzal iniciatívu. Nie som vodcovský typ, takže mi nevadí, ak som iba jeden z partie a nie ten, čo vytŕča."
Nie je vorkoholik
Minulá sezóna bola preňho značne náročná – na repertoári mal 10 „živých" titulov. „Viem, že je to veľa, ale mňa baví práve tá pestrosť. Nechcel by som večer čo večer hrať tú istú hru," vysvetľuje Csongor, ktorý sa však označeniu vorkoholik bráni zubami-nechtami. "Viacerí si to o mne myslia, ale ja si vždy nájdem aj čas na oddych. Navyše, keď ste na voľnej nohe, je veľmi ťažké odmietnuť dobrú rolu. Najmä ak viete, že budete spolupracovať so zaujímavými ľuďmi. A potom sa stane, že máte nahodených toľko hier ako ja teraz. Treba však povedať, že nie každá sa hrá desaťkrát do mesiaca. Sú veci, ktoré odohrám len raz. To však býva to najťažšie, pretože za ten čas sa trošku zapráši a trvá mi dlhší čas, kým sa na ňu skoncentrujem a naladím."
Hoci viacerí herci tvrdia, že sa od svojich postáv potrebujú očisťovať, Csongora viac zaťažujú ľudia, než roly. "Dosť veľa energie mi berie práca v kolektíve. A potom ešte hráte pred stovkami divákov. Neraz cítim, že si po predstavení potrebujem oddýchnuť. Ale na regeneráciu mi stačí pár hodín - na ďalší večer som opäť v pohode. U mňa divadlo pôsobí ako veľký štartér - stačí, že doň vojdem a fungujem naplno."
Na rýchlu regeneráciu mu najviac pomáha spánok. "A možno to znie neuveriteľne, ale aj cestovanie. Dosť často som bol teraz na cestách medzi Prahou a Bratislavou a veľmi som si to vychutnával. Nie som však dobrý spoločník do auta, pretože hneď ako sa pohneme, vypnem mozog a nerozprávam. Ideálny je pre mňa autobus alebo vlak. Len tak sedím a dívam sa," hovorí herec, ktorý zriedkavé chvíle voľna v sezóne rád trávi pri knihe alebo upratovaním. "Boli mesiace, že som mal voľno iba 3 večery. Počas tých by ma do divadla ako diváka veru nikto nedostal. Radšej si upracem byt a vychutnám si tie vzácne chvíle, že môžem byť sám."
Má rád mestá
Zaujímavosťou je, že hoci má Csongor rád samotu, je vyslovene mestský typ. "Už na Košice som si veľmi rýchlo zvykol, neskôr na Bratislavu a teraz na Prahu. Vyhovuje mi, že môžem ísť kedykoľvek do kina, na nákup aj v nedeľu a hoci nie som kaviarenský typ, raz za čas sa rád stretnem s kamarátmi na kávičke," vraví všestranný herec, ktorý sa pred časom nechal nahovoriť na baletnú rolu v predstavení Lucrezia Borgia. "Bolo to nesmierne náročné a takmer som to vzdal. Učiť sa pred štyridsiatkou zdvíhačky s partnerkami a dvojité piruety nie je žiadna sranda. Ale zvládol som to a som rád, že zas niečo obohatilo môj umelecký svet. Nehovoriac o tom, že vidieť baleťákov zblízka ako skáču je omnoho intenzívnejší zážitok, ako keď ich vidíte zo vzdialenosti 15 metrov z hľadiska."
Výzvy a posúvanie vlastných hraníc je to, čo ho napĺňa i motivuje. "Núti ma to rásť, obohacuje ma to. Aj keby to dopadlo zle, dá sa z toho poučiť," hovorí herec, ktorý si však myslí, že cieľavedomosť nebola nikdy jeho silnou stránkou. "Nebol som cieľavedomým dieťaťom a myslím si, že ani teraz nie som taký," uvažuje Csongor, s ktorým sa púšťame do fantazírovania. Čo by si asi myslel, keby sme mu ako malému chlapcovi ukázali, čo a s kým bude ako dospelý robiť? „Čo, že v detstve! Len pár rokov dozadu by som neveril, že ja, chlapec z Malého Kamenca, budem stáť na doskách štátnej opery alebo spievať s Karlom Gottom."
Keby ste mu vraj ako hercovi košického divadla Thália povedali, že o pár rokov bude túto postavu z 'Chrobáka v hlave', ktorú tam hrá, stvárňovať na doskách SND, vysmeje sa vám. "Pamätám si tiež, že sa mi v roku 1990 dostal do rúk filmový časopis, kde som videl rozpis oscarových filmov a začal som si o nich zbierať informácie. A predstavte si, že o 11 rokov neskôr visí váš ksicht v Hollywoode, pretože film, v ktorom ste hrali, je nominovaný na Oscara, a pozerá sa naň Jack Nicholson. To sú pre človeka šialené predstavy."
Dnes však toto všetko prežíva ako realitu a nemá pocit výnimočnosti. „Človek to nesmie prežívať. Koniec koncov, čo z toho, ak by som aj dostal Oscara? Pravdepodobnosť, že by som vďaka tomu dostal ponuku pracovať v zahraničí, je minimálna. Množstvo zahraničných umelcov ho predsa získalo a scenáre z Hollywoodu ich nezavalili."
Nepomohlo mu to vraj ani v priestore Česko-Slovenska. „Práve tým, o čom sme sa už bavili, že som výrazný typ, nemôžu ma obsadiť do čohokoľvek. Vnútorne by som síce uhral čokoľvek, ale nie každému režisérovi sa tento ksicht hodí do kamery." Za žiadnymi postavami, ktoré si zahrať nemôže, však nesmúti. „Možno pred 15 rokmi by som trúchlil, ale teraz mám toľko krásnych možností, že môžem byť iba vďačný.
Sme na predaj
Za všetko, čo v profesii dosiahol, vraj vďačí svojmu talentu. „Možno to bude znieť namyslene, ale myslím si, že je to pravda. Je veľa fyzikov, ale nie každý dostane Nobelovu cenu, je množstvo fotografov, ale len tí talentovaní to dotiahnu na Pulitzera. Môžete vidieť dve rovnaké naštudovania Labutieho jazera, pričom v jednom tancuje Nurejev a v tom druhom niekto iný a ten rozdiel tam skrátka cítite. A ak máte talent, tak sa svojou prácou vyvíjate a stretávate s ľuďmi, ktorí vás dokážu posúvať. Buď tým, že vám poradia, alebo tým, že vás obsadia. Herec sa musí zmieriť s tým, že je na predaj. Stojíme v pomyselnom výklade a zaujímajú sa o nás režiséri, producenti..." vraví Csongor, ktorý sa s tým už zmieril. „Nič iné mi neostáva, takú profesiu som si vybral. Mohol by som teraz síce začať maľovať, alebo robiť rekvizitára, ale neviem, či by ma to napĺňalo."
K herectvu mu vraj do veľkej miery dopomohol aj osud. „Talent som dostal do vienka, ale vôbec som o ňom nevedel. Po svete určite behá množstvo výborných hercov, ale nebola to ich cesta. Stačilo, aby som šiel na inú strednú školu, kde by ma spolužiaci toľko neprovokovali k napodobňovaniu a mohlo to dopadnúť celkom inak."
S konečnou voľbou povolania sú dnes už spokojní aj jeho rodičia. „Je pravda, že silnoprúd je serióznejšie remeslo, ale ak je vaše dieťa úspešné, niet dôvodu, aby ste neboli spokojní aj s tým, že sa venuje umeniu," vraví Csongor, ktorého rodina vraj celý virvar okolo jeho osoby vôbec nevníma. „Keď prídem domov, obyčajne nikam nechodievame, takže nevníma to, že sa ľudia za mnou na ulici otáčajú. A ak ideme na väčšie nákupy, tak obyčajne do Maďarska, kde ma už nikto nepozná. Dokonca aj v Čechách niet takej hystérie. Tam ľudia nebývajú dotieraví, majú k človeku väčšiu úctu. Úplne bežnou vecou sú tam fungujúce fankluby, ktoré si vás po predstavení organizovane vypýtajú, odfotia sa s vami, ale potom vás už nechajú na pokoji," dodáva herec.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
