Ak si však predstavujete, že cupitá po dome v nežnom župančeku a papučkách na podpätkoch a v ružovej spálni snuje ľúbostné príbehy, ste na omyle. Táňa Vasilková-Keleová je praktická obyčajná baba, ktorá si pri troch deťoch a psovi musí čas na tvorbu "kradnúť" a ktorá sa nepovažuje za žiadnu prehnane veľkú romantičku. Seriály považuje za hltač času, obdivuje fantasy literatúru a manžela svoje knihy čítať rozhodne nenúti.

Ženy sú komplikované čitateľky. Dá sa povedať, že tvorba pre ne je náročná, lebo aj my ženy sme náročné. Čo je najťažšie?

- Viete čo, možno vás prekvapím a zarazím a budete si o mne prípadne myslieť, že nie som kompletná, ale keď píšem knihu, nerozmýšľam o tom, kto ju bude čítať a ako ju bude vnímať. To až potom, keď ju dopíšem a sťahuje sa do vydavateľstva a do tlačiarne. Potom prichádza otázka Bože, bude sa páčiť? To však už je uzavretá a dopísaná a nič sa s ňou nedá robiť. Keď však píšem, sústredím sa na moju hrdinku, na dej, ktorý opisujem a nie na moje čitateľky.

To by ani nešlo, keďže ženy sú rôznorodé.

- Presne tak. A hlavne si musím uvedomiť, že nie každý ma musí čítať. Čo je vlastne výborné, lebo sú tu aj iné obľúbené autorky. Vychádzam z toho, že možno sa moja kniha nebude všetkým páčiť, ale keď sa bude páčiť hŕstke, tak to stačí.

Vy vlastne spoločnosť trošku polarizujete. Niekto vás má rád úplne šialene, no sú takí, ktorí sa pozerajú na vaše romány cez prsty.

- Áno, toto je presné. Nedávno sme mali autogramiádu s Kamilom Peterajom a Milanom Lasicom a vznikla téma ženská literatúra. Nejako sme svorne dospeli k tomu, že neexistuje delenie na ženskú a neženskú literatúru. Podľa mňa je literatúra zlá a dobrá, alebo lepšia a horšia, aby sme neboli veľmi prísni. A ide skôr o to, že čítajú skôr ženy ako muži. Keď si tak robím prieskum v teréne, tak na sedem žien čitateliek pripadá jeden chlap... A to som možno ešte optimistická.

Prezradili ste, že ste sama upustili od čítania ženských románov.

- Áno. Ja ich píšem, a to mi úplne stačí... Poviem vám na rovinu, že som prečítala toľko ženských románov, až som sa dostala do bodu, keď mi už pripadajú všetky rovnaké. Keďže príbehy sama píšem a viem fabulovať, v štvrtke knihy už začínam cítiť, ako to skončí. A toto ja nepotrebujem, uberá mi to čas. Takže som sa vrhla na sci-fi a fantasy a je to úžasné. Sú to vlastne rozprávky pre dospelých. Ako dieťa som mala rozprávky vždy veľmi rada a teraz v tom pokračujem.

Neuvažujete teda možno nad tým napísať nejaké fantasy?

- Hm. Nooo. Láka ma to. Musím však povedať, že klobúk dole, pretože spisovatelia, ktorí píšu fantasy literatúru, majú neuveriteľnú fantáziu. Kam sa na nich hrabem.

Je to o tom, že treba vyšperkovať príbeh do dokonalosti, čo je časovo extrémne náročné?

- Neviem, lebo keď si povieme, že aj Harry Potter je fantasy, čo sú hrubočizné "bichle" a Rowlingová to nepísala zase až tak dlho. Skôr si myslím, že to je tiež o dare. Vedia splietať príbehy a druhé svety, čo v mojej hlave asi až tak nefunguje.

U vás však funguje láska.

- Áno... Láska a vzťahy, na to som dobrá.

A ste romantička?

- Podľa toho, čo je romantička. Či si potrpím na ruže? Potom nie som. Nepotrpím si na dary a prázdne gestá. Pod romantičkou si predstavujem nejakú zaľúbenú dvojicu pri sviečkach, kde dáme partner daruje ruže a otvorí škatuľku s diamantíkom. To nie. Chodíme sa však prechádzať po lúke a držíme sa za ruky, takže asi som trochu romantička. Ale taká normálna.

Teda skôr praktická žienka?

- No asi som ich kombinácia. Viete, keď má niekto tri deti a musí sa starať o domácnosť, o psa a aby všetko fungovalo, vrátane lekárov, prevencií, riešenia problémov, liečenia chorôb a varených večerí, tak asi musí byť aj troška reálny. Takže som praktická.

Lebo človek si predstavuje autorku ženských románov v ružovom župančeku a papučkách na podpätkoch...

- Aj ja som veru mala takú predstavu. Dokonca som mala predstavu, že spisovatelia žijú na pobreží mora, v takých tých domčekoch s terasou, ktorá ide až nad vodu, chodia na prechádzku so psom, čo im tam behá popri nohách, zbierajú mušličky a pritom píšu knihy. Lenže nie. Ja periem, varím, žehlím, behám, nakupujem... Všetko robím, ale je to krásne a ja si takýto život vážim. Ja ho mám rada.

Ste vraj veľmi energická a písanie vás tak trošku stišuje.

- Trošku.

Zrejme si musíte pri rodine vymedzovať čas na písanie a nečakáte na múzu.

- Presne. Na ňu môžu čakať len chlapi. Majú viac času. Ja musím písanie vtesnať medzi to všetko, čo chcem ešte urobiť. Je však pre mňa dôležité, aby som písala. Myslím, že to nie je otázka programovania, ale chcenia. Chcem písať a chcem písať každý deň. Viem však, že keď nebudem disciplinovaná a neutrhnem si na to čas, nedopadne to dobre... Ja napríklad vôbec netelefonujem a s kamoškami si dohadujem osobné stretnutia. Čo sa týka novinárov v Bratislave, väčšinou to eliminujem na to, že mi pošlú otázky mailom. Žiadne, že niekam idem, stretneme sa, kecáme, ako tu. To sú všetko časové požierače. A žiadne televízne seriály, zabudnite na to. Potom však mám v konečnom dôsledku viac času na písanie a na to, čo rada robím. Inak strašne pobehujem po byte, športujem, chalupárčim a medzitým lyžujem, bežkujem, korčuľujem a všetko, čo sa dá. A naozaj len písanie je chvíľa, keď len sedím a vymýšľam si a je to fajn.

Sú dni, keď sa nedarí a nenapíšete nič?

- Nie. Také dni nie sú.

Ako rodina vníma vašu prácu? Najmladšia dcéra síce ešte tuším vaše knižky nečíta, ale zvyšok...

- Aj najmladšia už začala a jednu si prečítala. Rodina to zvláda absolútne v pohode, pretože to berie prirodzene. Osemnásť rokov sa venujem len písaniu, a to znamená, že je to súčasť nášho života. Teraz, keď sú deti väčšie, samozrejme že sú na mňa pyšné a sú rady, že majú takú šikovnú maminku. V rámci normálneho všedného života si to však ani neuvedomujeme, neriešime to. Neexistuje také, aby sa ma večer opýtali, o čom som dnes písala. To asi existuje len vo filmoch, lenže my žijeme normálny život. Večer sa bavíme o tom, aké dobré je jedlo, čo bolo v škole, čo treba vybaviť a či pôjdeme v sobotu na chalupu alebo nie. Nejako to teda neprežívame a neriešime, stalo sa to takou nenápadnou súčasťou mojich dní. Iné to je, len keď mi vyjde nová knižka. Vtedy otvoríme šampus a zagratulujú mi.

Tých šampusov už teda bolo dosť.

- 24.

A manžel číta poctivo všetky vaše knižky?

- Nie, ja mu ich poctivo všetky prerozprávam. Keď dopíšem knihu, ideme na prechádzku so psom a ja mu hodinu v kuse rozprávam, o čom je.

Keď máte nejakú životnú krízu, prípadne niečo vážne riešite, inšpirujete sa nejakou svojou konkrétnou hrdinkou?

- Nevidím žiadne paralely. Nechytá ma žiadna schizofrénia a je to u mňa absolútne rozdelené. Aj keď si žijeme v peknej symbióze, moje písanie a môj normálny život obyčajnej baby, mám to zdravo predelené. Myslím si, že keď to človek nevie oddeliť, môžu vzniknúť aj nepríjemné situácie.

Deti podedili váš talent?

- Moje deti sú rozdielne a ešte neviem, ako dopadne najmenšia. Tá je však skôr na klavír a spev. Najstarší syn zase fotografuje a baví ho kamera a prostredná dcéra je zdatná na jazyky. Každý je v niečom dobrý, tak im držím palce, aby sa uchytili, ale s písaním ešte nezačali.

Manžel má aké povolanie?

- Robí s počítačmi. Je to veľmi múdra hlava. Ja vlastne ani neviem, čo robí, lebo je to také múdre...

Takže on je racionálny a vy umelecká duša, a preto sa dopĺňate?

- Nie je racionálny. Veru nie. Vieme spolu krásne snívať. A dobre sa dopĺňame.

Aké vy vlastne máte ďalšie literárne sny? Pri 24 vydaných knižkách je už ťažké o niečom ešte snívať. Tušíte už, o čom bude nasledujúca?

- Už ju píšem. Sny vám však neprezradím. A som na ne bohatá. Nie všetky sa uskutočnia, ale mám ich rada.

Ste zrejme veľmi ctižiadostivá a tvrdohlavá, lebo dať sa na spisovateľskú dráhu je ozaj odvážne. Vy ste vytrvala, presadila sa, ste najpredávanejšou slovenskou autorkou... Máte v sebe možno až buldodžiu vytrvalosť?

- Nie. Spätne vôbec nerozumiem tomu, ako som to dokázala. Že keď ma všade odmietali, tak som aj tak išla ďalej a ďalej a ďalej. Možno som niekde vnútri cítila, že to má význam a že by bolo dobré, keby moje rukopisy vyšli. Ale že by som bola nejaká prehnane ctižiadostivá, to nie. Možno to bola len otázka presvedčenia, že som cítila, že tie knihy stoja za to. Okrem toho v čase, keď som začala s písaním, tu slovenskí autori neexistovali. Viac-menej okrem Hany Zelinovej, ktorá už končila. Boli sme pohltení prekladovou americkou a inou literatúrou, čo nám vtedy bolo vzácne, a ten literárny zahraničný boom nám po revolúcii vyhovovalo. Ale zrazu som mala pocit, že tých zahraničných kníh je veľa a chýba tu niečo slovenské. Tak som sa na to dala a dnes som rada.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.