Misska Judita Hrubyová vďačí sestre za dráhu modelingu

Víťazka súťaže Miss Universe SR z roku 2006 Judita Hrubyová sa stále venuje modelingu.

Jej kariéra ju pred nedávnom priviedla aj do Košíc na prehliadku Vipzone fashion show by hotel Yasmin, ktorú organizovala agentúra 2Pack Media. V rozhovore prezradila, že zvažuje, či ísť na tri mesiace fotiť a predvádzať do Indie, ale aj to, prečo je už viac ako rok bez priateľa...

Hrubyová už pred pár rokmi odovzdala korunku úradujúcej miss novej kráľovnej krásy a priznáva, že jej vtedy bolo smutno. „Pravdupovediac, istý smútok som cítila. Predsa len – rok bola korunka moja, je to príjemné byť kráľovnou krásy," prezradila. „Hlavne u nás doma v Bardejove som však ostala pre ľudí misskou aj naďalej. Keďže ma totiž na tróne nevystriedala iná Bardejovčanka, tak pre nich budem misskou stále..."

Pre Juditu to bol po zisku titulu pomerne náročný rok, počas ktorého si musela plniť rôzne povinnosti, ktoré jej prináležali. „Hlavne som veľa cestovala, skoro vôbec som nebola doma. Obzvlášť náročné boli prípravy na celosvetové súťaže." Zúčastnila sa dvoch – Miss Universe a Miss Earth. Na celosvetovú Miss Universe odchádzala len pár mesiacov po slovenskej súťaži. "Mesiac som strávila v Los Angeles a bolo to riadne ťažké. Vstávali sme ráno o piatej, celý deň sme mali rôzne povinnosti, často sme sa do postelí dostali neskoro v noci. Keď je človek nevyspatý, tak mu je ťažké existovať..."

Ešte náročnejšie to bolo na Miss Earth, ktorá sa konala na Filipínach, pretože nebola z organizačného hľadiska tak dobre pripravená, ako tá v Los Angeles. "Nebývali sme v takom peknom prostredí a strava bola doslova problém. Chodili sme po rôznych chudobných štvrtiach, pretože Miss Earth je o tom, že úradujúca kráľovná krásy má za úlohu čo najviac pomáhať tým, ktorí to najviac potrebujú. Obe súťaže boli náročné. Kvôli nedostatku spánku a - na Filipínach - aj kvôli zlému jedlu to bolo ťažké aj fyzicky. Samozrejme, ťažké to bolo aj po psychickej stránke, lebo byť také dlhé obdobie preč z domu pre mňa nebolo jednoduché. Veľa mi však pomáhala Silvia Lakatošová. Ona presne vie, ako dievčatá na celosvetových súťažiach povzbudiť. Volala som jej hádam stokrát, keď mi bolo nanič alebo som potrebovala poradiť a vždy mi pomohla."

Pri zisku titulu v celosvetovej súťaži ide o veľa a všetky kandidátky to veľmi dobre vedia. Hoci často v rozhovoroch tvrdia, že rivalita na týchto súťažiach nepanuje, nie vždy je to pravda. „Napríklad na finále v Los Angeles sa mi stalo, že mi miss jednej krajiny, už neviem ktorej, stúpila ihličkovým opätkom celou silou na nohu. Keďže som v tej chvíli bola bosá a ona mi stúpila na palec, tak to príšerne bolelo! Celý deň som doslova pretrpela, lebo pri každom jednom kroku ma to príšerne bolelo. Neviem, neviem, či to neurobila naschvál. Samozrejme, že tvrdila, že nie, ale nie som si istá. Ja som sa snažila dávať pozor na ostatné dievčatá, napríklad, aby som im nepristúpila vlečku na šatách, ale je pravda, že väčšina dievčat nebrala na nikoho ohľady a mysleli len a len na seba..."

Medzinárodné súťaže už má za sebou, pred sebou však ešte stále sľubnú modelingovú kariéru. „Zatiaľ sa to vyvíja dobre. Občas vycestujem do zahraničia, ale rada sa aj vraciam domov, kde si najlepšie oddýchnem. Od januára som v Bardejove, ale dva mesiace som robila v Nemecku a dostala som ponuku ísť do Indie na tri mesiace. Doma som aj preto, že v krátkom čase sa mi vydávalo niekoľko priateliek a nechcela som chýbať na ich svadbách."

Modelky si pomáhajú

Uvedomuje si tienisté stránky modelingu, no zatiaľ jej táto brandža plne vyhovuje. „Veľmi sa mi páči, že slovenské dievčatá si stále viac a viac medzi sebou pomáhajú a to je super. Už sa nespoliehajú len na agentúry, ale keď napríklad jedna dostane ponuku na nejakú prehliadku, tak obvolá iné baby a zistí, či by neprišli aj ony. Mať medzi sebou kontakty a dobré vzťahy je na nezaplatenie. Dokážeme si pomôcť, poradiť."

Rady – hlavne čo sa týka súťaže miss – si mohla Judita pýtať aj od staršej sestry, ktorá sa stala pred rokmi víťazkou Miss stredných škôl. „Bardejovčania sú doteraz na nás obe veľmi hrdí a mne to príde veľmi milé. Samozrejme, že hrdí sú aj rodičia, ale otec ma drží pri zemi. Keď idem do zahraničia, tak mi stále povie, že najradšej by bol, keby som bola doma, aby sa o mňa nemusel báť, ale viem, že ma v mojej práci podporuje a ja jeho strach chápem."

Judita vraj už ako malá svoje okolie presviedčala o tom, že z nej rastie modelka. „Stále som si obula mamine topánky na opätku a šla na návštevu k susedom. Ak som u nich medzi topánkami našla nejaké krajšie, tak som odišla v tých a takto som si obišla pár susedov a pomiešala im topánky," smeje sa. "Neskôr som však začala chodiť v rifliach a teniskách, až keď sa sestra začala krajšie obliekať, tak som aj ja vyliezla riflí do sukní a z tenisiek do lodičiek."

Úspechy svojej sestry na súťažiach krásy intenzívne prežívala. „Mala som vtedy 12 rokov, bola som na ňu veľmi pyšná a všade som sa ňou chválila. Ako som rástla, tak stále viac a viac ľudí začalo sestre hovoriť, že má vo mne pokračovateľku, no ja som si to nejako nepripúšťala. Potom mi však práve sestra povedala, že podľa nej na to mám a že to mám skúsiť. Keby ona pri mne nestála a nepodporovala ma, tak by som sa asi neodhodlala. Najprv som to skúšala na súťaži Oklamčákovej agentúry. Tam som sa nedostala do finále a na druhý rok mi sestra navrhla, že jej sa viac pozdáva agentúra Silvie Lakatošovej, tak sme to skúsili tam."

Neverila vo svoju výhru

Vo svoju výhru neverila. Hlavne vraj preto, že je východniarka. „Bolo nás vtedy vo finále šesť východniarok, no aj tak som bola presvedčená, že to dajú nejakej babe zo západu Slovenska. Chápem totiž, že pre organizátora súťaže je lepšie mať víťazku takpovediac poruke a kedykoľvek ju potrebuje, tak stačí zavolať a za pár minút je pripravená ísť na prehliadku, na fotenie či nejakú spoločenskú akciu. Ja som často musela po telefonáte sadnúť do auta a ponáhľať sa do Bratislavy z Bardejova, čo nie je vôbec jednoduché..."

Neverila si počas finále a hoci ho vyhrala, jej sebavedomie jej enormne nenarástlo ani po ňom. „Príkladom mi je otec, ktorý ma vychovával veľmi prísne. Niekto by to mohol rodičom zazlievať, ja som naopak vďačná. Isteže – je na mňa hrdý, no stále mi prízvukuje, že sa mám držať pri zemi. Keď som aj dostala nejakú zaujímavú ponuku, vždy mi povedal – neteš sa dopredu, nevieš ešte, čo všetko to obnáša! Vravieva mi – kamarátov máš na to, aby ťa chválili, ja som tu na to, aby som ťa usmernil. Hlavné je, aby si dievčatá, ktoré vyhrajú rôzne súťaže krásy uvedomili, že je to pre ne len sláva na jeden večer a nesmú sa sami zo seba zblázniť. Samozrejme, nájdu sa dievčatá, ktoré to prežívajú a udrie im sláva do hlavy. Na Slovensku však taký pocit z missiek nemám, no na celosvetových finále sa našlo veľa takých, ktoré boli namyslené."

Hoci má Judita len 26 rokov, chápe, že v modelingu je to vek takpovediac už tesne pred dôchodkom. „Ešte viac si to uvedomujem aj vďaka tomu, že ešte prednedávnom som mohla hocičo zjesť a nikde sa mi žiadne kilá navyše neukladali, no už si musím dávať veľký pozor. Stačí vidieť tie mladučké modelky, ktoré diétujú, cvičia, starajú sa o seba až príliš. No a poslednou kvapkou pre mňa bola jedna prehliadka, na ktorej mi dali overal. Vravela som si, že keď už ma schovávajú do overalu, tak je to so mnou na zamyslenie. Musím však popravde priznať, že niektoré veci, ktoré vtedy na prehliadke boli, som si nedokázala na seba natiahnuť... No a keď začnem predvádzať samé kostýmčeky, tak to bude jasný znak toho, že som stará," podotkla so smiechom.

Na zadné dvierka nemyslí

Najvyšší čas teda začať myslieť aj na zadné dvierka. „No, zatiaľ si žiadne nehľadám. Nie som ten typ, ktorý dokáže plánovať ďaleko dopredu. Momentálne mám ešte stále dosť príležitostí na modeling, tak ich chcem využiť, kým to ide." Keď sa prihlásila na miss, externe študovala vysokú školu. „Potom som však kvôli povinnostiam missky a modelingu odkladala skúšky, až sa to už takto ďalej riešiť nedalo a školu som nechala tak. Uvidím, možno neskôr bude naozaj čas na to, aby som sa pustila do štúdia."

Tak ako nemala čas na študentské povinnosti, nemá čas ani na to, aby si dokázala vypestovať a udržať zmysluplný partnerský vzťah. „Po výhre titulu som mala priateľa, no veľa som cestovala a mala som hlavne potrebu sama sebe dokázať, že na to mám... Rozišli sme sa, lebo sa to jednoducho nedalo skĺbiť. Už rok som sama a priznávam – je mi smutno. Teraz sa napríklad rozhodujem, či vycestovať na tri mesiace. Aký vzťah by vydržal také odlúčenie? A kde mam mať toho priateľa? V Bardejove, kde som občas, v Bratislave, kam chodievam za prácou alebo niekde úplne inde? Je to komplikované, tak sa tým radšej ani nezaoberám. Ale ak by mi do cesty prišiel taký chlap, z ktorého by som sa mohla zblázniť, aký by bol úžasný, tak by som všetko nechala tak!"

Rodinu považuje za dôležitú a hoci teraz uprednostňuje svoju kariéru, časom by si rada založila vlastnú rodinu. „Sestra sa vydala, brat oženil, už majú deti. Bývam iba sama s otcom, mama sa odsťahovala inam. Takže sme ostali len my dvaja, ale je nám spolu dobre. Samozrejme, že občas ma obchádzajú také pocity, že by som chcela vlastnú rodinu. No stačí, že prídu na návštevu buď brat, alebo sestra s deťmi a tie ma tak vyšťavia, že ma takéto myšlienky hneď prejdú," smeje sa. "Ale bez srandy – mám ich skutočne rada a neraz mám pocit, ako keby to boli moje vlastné deti."

Tie si vie predstaviť s mužom, ktorý bol dobrý, inteligentný a mal cit pre rodinu. „Teraz totiž často chlapi opúšťajú svoje ženy a deti. Ja by som chcela muža, ktorý by pri mne stál – musí to byť čestný, poriadny chlap!" Na oplátku by v Judite získal bezpochyby krásnu ženu, ktorá sa nestratí vo svete a nebojí sa ani poriadne poobracať v domácnosti. „Keďže žijem s otcom, tak ženské práce sú všetky na mne a nerobia mi problém. Som dzifče do koča i do voza," dodala na záver so smiechom.