Žieňa, ktorému nechýba adrenalín v krvi, mnohých udivuje svojou odvahou. Mala len čosi nad 20, keď sa prvýkrát sama vybrala na mesiac do Južnej Ameriky. Odvtedy precestovala množstvo krajín, žila v New Yorku i Argentíne. Na cestách vznikol aj jej úspešný knižný debut "Hello. My name is Anča Pagáčová". Zážitky herečky, ktorá si zahrala vo filme 360 s Judom Lawom a scenáristky, ktorej sa nedávno do kín dostal film Tigre v meste, vás zaručene nabijú dobrou náladou. A možno aj odhodlaním začať sa na život pozerať z tej svetlejšej stránky. Lucia je totiž dôkazom toho, že výmena energie a filozofia, že človek priťahuje to, čo sám vyžaruje, skutočne funguje.
Ako by ste charakterizovali svoj život?
- Ak by som ho mala charakterizovať jedným prídavným menom, tak ako dobrodružný. Často, keď sa rozprávam s päťdesiatnikmi, zisťujem, že mám takmer toľko zážitkov ako oni. Môj život je naozaj veľmi farebný, plný radosti, ale, samozrejme, aj smútku, dobrodružstva...
Ženie vás do všetkých tých aktivít povaha?
- Od prírody mám živý temperament, som veľmi zvedavá, mám rada aj ťažšie skúšky a životu absolútne dôverujem. Verím, že ma povedie správnou cestou a to mi dodáva odvahu žiť naplno. Občas ma tak, ako každého, premkne strach, ale snažím sa ho čo najskôr prekonať, pretože práve ten nás nesmierne brzdí. Život je pritom neuveriteľne krátky a treba si ho vychutnať naplno. Je zaujímavé, že keď sa stretávam s ľuďmi, ktorí už začínajú rekapitulovať prvú polovicu svojho života, všetci sa zhodujú v jednom - ľutujú najmä to, čo nespravili, keď len premrhali čas. Človek by sa mal pritom najmä tešiť a hľadať si dôvody na radosť. Našťastie je ich okolo nás dosť veľa.
Vám pri rekapitulácii rozhodne pocit, že ste niečo premrhali, nehrozí...
- Nie, skôr naopak. Občas mám pocit, že by som mala viac oddychovať. No vravím si, že na to bude dosť času potom. Aj teraz začínam mať deficit tvorivej práce. Môj život je taký dynamický, že mám neraz veľký problém nájsť si chvíľku sama pre seba, na tvorbu. Po rokoch som sa však opäť začala venovať hudbe, takže moja energia teraz pôjde do pesničiek. A možno sa začne rodiť aj nový scenár.
Hoci ste vyštudovaná herečka, vyzerá to, že viac vás uspokojuje tvoriť vlastné veci ako napĺňať cudzie predstavy.
- Zmyslom môjho života je každodenná radosť. Čo sa týka práce, spočiatku, keď na mňa prichádzali tvorivé chvíľky, vôbec som sa nad tým nezamýšľala a len som to zo seba dávala von. Teraz mám pocit, že tu asi na to, aby som tvorila, som. Niekedy si hovorím, aká pohoda by to bola, keby som mala viac hereckých príležitostí.
Filmové herectvo mi ide ľahko, vždy si pri ňom fantasticky oddýchnem a zabavím sa. No asi by som zakrpatela, a tak ma život často vystavuje situáciám, že mi herecké príležitosti nechodia. Minulý rok som točila veľký zahraničný film 360 a bolo to nádherné, úžasná skúsenosť. Bolo to presne o tom, že vás nosia na rukách a len si tak lížete smotanu. No hneď potom prišiel ťažký rok, keď sme dokončovali film Tigre v meste a žiadne herecké príležitosti si ma nenašli. Niekedy aj uvažujem, čím to je. Či si ľudia myslia, že som niekde na cestách, alebo že som veľmi drahá... Neraz ma už prekvapilo, čo si o mne ľudia myslia a že si na mňa v slovenských projektoch neraz ani nespomenú. Na druhej strane, ak dlhšie nemám hereckú prácu, núti ma to byť opäť akčnou.
Kedy ste v sebe po prvýkrát pocítili nutkanie začať tvoriť?
- Už na základnej škole som rada písala, slohy som robila nielen pre seba, ale aj pre svoje kamarátky. A keď som začala hrať, často som sa stretla s tým, že sa mi v scenári niečo nepáčilo a už som si predstavovala, ako by som to ja urobila inak. Človek má také novátorstvo asi v sebe - túži robiť veci inak a lepšie. A ja mám to šťastie, že veci, ktoré aj spontánne vytvorím, vnímajú ľudia veľmi pozitívne. Rada to pritom obmieňam. Najspokojnejšia som, keď môžem striedať herectvo so spevom a písaním. Keď sa pridlho venujem jednej veci, tie ostatné mi chýbajú.
Veľmi zaujímavá je veta, že veríte svojej životnej ceste. Dostali ste túto vieru do vienka, alebo ste to, že vás život vedie správne, rokmi odpozorovali?
- Myslím si, že čím toho človek viac prežije, tým je so životom vyrovnanejší. No ja som sa odjakživa vystavovala netradičným situáciám. Mala som 21 rokov a peniaze zarobené na reklame som okamžite minula na letenku a mesačný pobyt v Chile, pričom som nemala nič naplánované. Vôbec som netušila, čo tam budem robiť. Ale verila som životu, že mi ľudia pomôžu, že ma postretne niečo zaujímavé a hlavne som bola presvedčená, že keď vycestujem sama, zažijem toho oveľa viac, ako keby som šla s nejakou partiou a celý čas rozprávala po slovensky. Hoci som po španielsky nevedela, brala som to tak, že uvidíme, čo mi život prinesie. Takýto postoj je veľmi očistný, pretože ak sa mu oddáte, zrazu zistíte, že sa dá žiť aj pre danú chvíľu a že každá jedna so sebou niečo prinesie, čo vás navedie na nejakú ďalšiu a zrazu všetko žije vlastným životom. Je to úžasné. Aj do New Yorku som letela tak, že som ani nevedela, kde budem spať. No naučila som sa budúcnosť veľmi neriešiť. Aj keď sa priznávam, že občas strach prepadne aj mňa. Ale z duše ho neznášam a snažím sa ho rýchlo striasť.
Ako sa zbavujete negatívnej energie?
- Pozitívnym myslením. Našťastie mám také vyžarovanie, že aj keď som úplne zúfalá, ľudia za mnou chodia a hovoria mi, že mám dobrú náladu. Takže sa snažím myslieť pozitívne a uvedomiť si, že nemám žiadne skutočné problémy. Som zdravá, ľudia ma majú radi, tak čo viac chcem.
Ako vám vôbec napadlo začať viesť takýto kočovný život?
- Je to povahou. Majú to v nej Židia a Cigáni. V mojej krvi kolujú aj nejaké cigánske kvapky a to sú predsa známi kočovníci. Mala som to v sebe od malička a nikdy mi v tom nikto nebránil. Ja vôbec nevnímam hranice. Na Slovensku sa cítim ako v Amerike, pre mňa nie je svet ohraničený nejakými politickými dohodami. Žijem na tejto zemi, je to môj domov.
Čím vás cestovanie najviac obohatilo?
- Získala som veľkorysosť a toleranciu voči ľuďom. Myslím, že aj o tom je film Tigre v meste. No a čo, že má chlap ženskú dušu? Majme sa radi, akceptujme sa, veď všetci sme nejakí a chceme to isté - byť šťastní a mať niekoho, kto nás má rád. Snažím sa ľudí nesúdiť.
Nikdy vás vo svete nepremkli ťažké chvíle? Smútok po domove?
- Smútok nie je ťažkou chvíľou, je prirodzený, aj ten sa musí prežívať. Hovorí sa, že čo vyžarujete, to sa vám vráti. Bola som v krajinách, pred ktorými ma varovali, že ma tam okradnú a ktovie čo ešte. Ale naopak. Mám odtiaľ najlepšie zážitky. Vzali ma k sebe domov, postarali sa o mňa. Naozaj to funguje tak, že priťahujete to, čo sama vyžarujete.
Pred ktorými krajinami vás najviac varovali?
- Pred Chile a Argentínou. No žijú tam veľmi kultivovaní, vzdelaní i veľmi európski ľudia. Tým, že je to veľká krajina, tak tam, samozrejme, žijú aj veľmi chudobní a môžu vás tam okradnúť. No takáto zlodejina z núdze mi je sympatickejšia ako tá, ktorú praktizujú naši politici.
Ako si vôbec vyberáte krajiny, kam vycestujete?
- Raz som v bratislavskej krčmičke stretla dievčatá, ktoré rozprávali po španielsky. Mala som za sebou krátky kurz španielčiny, tak som sa im hneď prihovorila a ony celé nadšené so mnou začali lámanou slovenčinou konverzovať. Dozvedela som sa, že o dva týždne idú domov. Tak teda, prídem za vami. A ony, že jasné, mám prísť. Vymenili sme si e-mail, ale vôbec som netušila, že sa to naozaj zrealizuje. Natočila som však reklamu, dostala peniaze na ruku a hneď som bežala za rodičmi oznámiť im, že si kupujem letenku. Aj keď si mysleli, že som sa zbláznila, nechali ma ísť. A Argentína je zas zem, kde som podľa mňa žila v minulom živote. Venujem sa argentínskemu tangu a vždy, keď si na tú krajinu spomeniem, hrnú sa mi slzy do očí. Keď som tam prišla prvý deň, ocitla som sa s domácimi na obrovskej párty. Kým ja som rozmýšľala, čo tam robím, oni sa správali, ako keby som bola jednou z nich. Dodnes som tú Argentínu nepochopila, ale cítila som sa tam neuveriteľne slobodná, ako doma. Bolo to nádherné. Ja Ameriku - južnú i severnú - všeobecne k životu potrebujem. Okrem toho som bola aj v Izraeli a arabských krajinách. Nebola som ešte v ďalekej Ázii.
Neláka vás to tam?
- Láka, ale ešte ma to tam nezavialo.
Na začiatku filmu Tigre v meste ma pobavil citát Josepha Campbella: "Niekedy treba vyliezť až na vrchol rebríka, len aby ste zistili, že sa opiera o tú nesprávnu stenu." Opreli ste niekedy aj vy ten svoj rebrík o nesprávny múr?
- Samozrejme, každý človek občas urobí nesprávne rozhodnutie. Ale mne sa na tom najviac páči, ako veľa ľudí na ten citát reaguje. To znamená, že sa to stáva každému z nás, pretože inak by nevznikol a u toľkých ľudí nezarezonoval.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
